Odchod z domu

Včera podvečer sa manžel chystal do práce. Naša bambuľka s Macinkom sa zase chystali na „návštevu“ k babičke. Do svojho ružového kočíka pre bábiky uložila vyobliekaného Macinka a potom do tašky, ktorá patrí ku kočíku, poukladala všetko ostatné – náhradné plienky, náhradné oblečenie... Čo ešte chýba?
Tatino zobral z police mobil, bambuľka doniesla z izbičky do tašky svoj detský mobil. Tatino zvesil z vešiačika v chodbe kľúče od auta, bambuľka sa tiež načahovala k vešiačiku. „Nie, dcérenka, tieto kľúče nemôžeš brať, počkaj, dám ti druhé!,“ povedala som jej a podala jej krúžok s troma starými kľúčmi, čo si už nik nepamätá, čo sa niekedy dalo nimi odomknúť. Tatino zobral peňaženku, bambuľka bežala pre svoju detskú, kde má päť centových mincí. Vybrala som z kabelky doklady od auta a podávala som ich manželovi... Dvere na synovej izbe sa otvorili a von sa vystrčila strapatá hlava nášho puberťáka: „Mama? Nezabudla si? Zajtra idem zo školy na tú prednášku, prídem až večer!“ „Nezabudla, len ty si nezabudni električenku - ako minule!“

Manžel ešte zobral svoj ruksak, obe nás na rozlúčku pobozkal, zavolal pozdrav aj synovi, a šiel. Ešte ísť do okna zakývať...
Zadumane som pozerala z okna – manžel nešiel k nášmu autu, odparkovanému pred domom, ale postavil sa na kraj cesty: „A načo si bral kľúče od auta? A načo som mu ja dávala tie doklady? Veď predsa dnes ide do práce s kolegom, nepotrebuje ich. Áááá, nech, však ich unesie, dnes už autom nikam nepôjdem a ráno príde domov aj s dokladmi.“
Manželov kolega už prišiel, zakývali sme, manžel odkýval, nasadol do auta – a bol preč. Šla som si po svojom a bambuľka tiež - vrátila sa k svojmu kočíku a ešte raz kontrolovala všetko v taške. Potom vytiahla svoj mobil a „volala“: „Áno, babička, už ideme!“ A šli. Do detského stanu, rozloženého v obývačke, a tam zostali na „návšteve“ až do večere.
Potom už len klasický večerný rituál – upratať hračky, večera, sprcha, umyť zúbky, rozprávočka na dobrú noc, ešte mliečko, ešte kakavko, ešte čaj, ešte vycikať... A potom už naše malé dievčatko zaspalo.

Ráno sme sa nezobudili ako zvyčajne na všetky tie náhlivé zvuky, ktoré vyrába syn, keď sa chystá do školy. Dnes to zvládol asi potichu... Zobudil nás až manželov návrat z práce.
Pekne sme sa privítali, naraňajkovali sa spolu, my dve sme sa šli poobliekať, manžel zatiaľ zadriemal na sedačke. Žiadny div, po nočnej bol poriadne unavený... Zobrala som z vešiačika kľúče od auta: „Ako to, že sú tu len jedny? Aha! Druhé si bral včera večer manžel! Aj s dokladmi.“
Vrátila som sa do obývačky: „Prosím ťa, daj mi papiere od auta, odveziem bambuľku do škôlky...“ Manžel na mňa ospalo pozrel: „Veď ja ich nemám, včera si ty behala autom!“ „Hej, ale večer som ti ich dávala, a ešte som si potom hovorila, že načo...“ Manžel sa postavil zo sedačky, išiel pozrieť – prezrel peňaženku, ruksak, bundu, prevrátil vrecká na nohaviciach... Nič. „Nemám ich!“
Hodiny tikali, treba ísť, bez papierov sa autom nedá... Išli sme teda do škôlky pešo.

Keď som sa vrátila, našla som manžela v kuchyni, ako vykladá obsah ruksaka: „Už som si spomenul, dávala si mi tie papiere. Ale neviem si spomenúť, kam som ich strčil!“
Zobrala som svoju kabelku, pre istotu povykladala obsah tiež: „Ani ja ich nemám...!“

No, a čo teraz? Auto bez dokladov je vlastne žiadne auto. Dokladov niet.
Manžel nahlas uvažoval: „Možno som ich nechal v práci, aj keď naozaj neviem, prečo by som ich tam vykladal. Možno mi niekde vypadli a ktosi ich nájde a vráti...“

Sadla som si k PC, vygooglila telefónne číslo a zavolala na dopravný inšpektorát: „Dobrý deň, prosím vás, čo treba robiť, keď sme stratili doklady od auta – bol tam technický preukaz, doklad o STK a o emisnej kontrole.“ Policajt bol milý: „Držiteľ motorového vozidla musí prísť k nám, vypíše si žiadosť, čestné prehlásenie o strate a na počkanie mu vystavíme nový technický preukaz. Poplatok je 16,00 €. Duplikáty dokladov o emisnej a technickej kontrole vám vystavia na stanici STK.“ Poďakovala som, zavesila, vygooglila druhé telefónne číslo a zavolala na stanicu STK. Odpoveď som dostala tiež prívetivú: „Áno, na počkanie vystavíme náhradné, poplatok je 11,00 €.“

Pozrela som na manžela: „No, čo už... Dnes je streda, ak sa papiere do piatka nenájdu, pôjdem do Malaciek, vybavím druhé. Tebe je tam zbytočné ísť, auto je písané na mňa. 27,00 € by som síce vedela aj lepšie využiť, ale aj horšie sa nám mohlo stať...“
Manžel neveriacky krútil hlavou: „Veď to nie je možné! Dobre vieš, že na doklady dávam pozor! Niekde musia byť!“ Postavil sa a šiel do chodby zase prezerať vrecká na bunde.

Šla som za ním: „Nechaj to tak, prosím ťa! Choď spať, večer ideš do roboty.“ „Takto nezaspím!“ „A to budeš chodiť celý deň a hľadať? Sám si povedal, že si ich možno nechal v práci! Tak v dome budeš darmo hľadať!“
Manžel prikývol: „Máš pravdu, idem si ľahnúť...“ Šiel do kúpeľne, umyl sa, prezliekol a šiel do postele...

Za chvíľu odtiaľ vyletel ako šarkan: „Keď si mi dávala tie papiere - čo vtedy robila bambuľka?“ Chytila som sa za hlavu: „Ježkove oči! Chystala sa k babičke!“ Obaja naraz sme sa rozbehli do dcérkinej izbičky k ružovému kočíku a rovno do tašky, zavesenej na rúčke. Vytriasla som obsah na koberec a prehrnula ho – tri plienky, dve tričká, detský mobil, detská peňaženka, staré kľúče a malé detské puzdro... Otvorila som ho a tam – doklady od auta!

Rozosmiali sme sa obaja. Manžel sa capol po čele: „Konečne som si spomenul! Ty si mi dávala papiere, potom si sa rozprávala s chalanom, a ja som zatiaľ dumal, načo si mi tie papiere dala, veď ich nepotrebujem – a tak som ich položil na kuchynské okno!“
No a naša bambuľka potom pri kontrole svojej tašky zistila, že jej chýbajú doklady - a bez nich sa z domu nejde!