reklama

Postrach menom bezsenná noc

Pridal/a kp dňa 19. 08. 2019 - 17:47

reklama

Presne o jednej som opúšťala na sladkých 6 týždňov školu, aby som o 17:30 nabalená batohmi vyrazila s Michaelom smer Slovensko. Napodiv sa neudialo tentokrát nič výnimočné. Ibaže som vedela, že nasledujúca noc bude zasa raz až príliš krátka. A jej podobné budú v podstate nasledovať ďalších cca. 14 dní.

Keď už tu spomínam tie noci, tak hneď prvá na tábore bola tá úplne najhoršia. Ženy v mojom veku tušia, o čom píšem, keď tvrdím, že viac než polku i tak prebdiem v akomsi ťažko identifikovateľnom polospánku. Telu na regeneráciu zostávajú potom sobotňajšie a nedeľňajšie rána medzi šiestou a desiatou, kedy z vyčerpania "dobieham" zaslúžený odpočinok. A beda tomu, koho cesty sa vtedy naschvál či omylom skrížia so súradnicami mojej postele.

Než napíšem, čo sa dialo v noci, predstavím vám jedného z jej nasledujúcich aktérov. Dodo. Asi 16-ročný kokršpaniel. Ja mu vravím blúdny Holanďan, poprípade nesmrteľný Matuzalém. V minulom živote bol nastopro mačkou, ktorá zaisto umrela hneď na prvú ranu a zvyšných 6 životov si preniesla do terajšieho bytia. A tak Dodo prežil už viacero atentátov/incidentov.

Myslím si, že keď sme ho pred tými 10 rokmi spoznali, už vtedy sa vyznačoval jedinečnou črtou. Vždy hlasným štekaním oznamoval príchod nového, neznámeho príšelca. V preklade: ak Dodo bez prestávky štekal, určite do revíru prenikol niekto, koho bolo načim prelustrovať. A výdrž mal náš chlpáč v mladších rokoch priam neuveriteľnú, i niekoľko hodín.

Odvtedy oslepol, ohluchol, prišiel o oko, o zuby, ale svoju vlastnosť poctivého, pozorného strážcu si udržal dodnes. I keď v intenzite vzhľadom na vek mierne poľavil.

V priestore sa orientuje predovšetkým čuchom. Aspoň mu to zo srdca prajem, lebo nič iné mu už z bývalej výbavy nezostalo. Zistí to každý, kto ho chvíľu pozoruje. Ten pes silne pripomína robotický vysávač. Pravidelne, keď narazí na prekážku v ceste, zmení automaticky smer, resp. usilovne hľadá nejaký možný priechod. Na dotyk sa vždy strhne, keďže nevidí a nepočuje. Akonáhle ho človek začne hladkať, rozvrtí sa jeho kyptík menom chvost. No a že ten čuch zatiaľ funguje, nás zakaždým utvrdí jeho štekot. Potom sa už iba otáčame, na koho sa nás to snaží upozorniť.

Nuž a v prvú noc sme na vedúcovskej izbe, ktorá slúžila zároveň i ako rekvizitáreň a sklad batohov tých, čo spia v stanoch alebo pod širákom, spali traja dospelí. Ja, hlavná koordinátorka programu a jej priateľ. Pôvodne sa ku nám chystala pridať i ďalšia vedúca, no nakoniec si rozložila spacák s inou zostavou v spoločenskej.

A práve ju zháňal uprostred noci jej 8-ročný syn, ktorý mal driemať v izbe na poschodí. V tom mojom polospánku som ho počula, no myslela som si, že si asi niekto z vedúcich u nás niečo zabudol. Kefku, pyžamo či čo ja viem, čo... Netúžila som sa prebrať úplne, tak som iba podvedomky odratúvala sekundy, kedy konečne danú "vec" nájde a vypadne. Lenže zrazu ma tá neznáma bytosť chytila za nohu a ja som namieste takmer zinfarktovala.

- Mama? - zašveholil mládenček vystrašeným hláskom a ja som ho podľa neho okamžite napriek hustej tme identifikovala.

Srdce mi tĺklo ako kostolný zvon, aj preto som sa nahnevane spýtala:

- Čo tu chceš?

Podobné akcie sú u neho všeobecne známe a už by bolo naozaj na čase, keby čo najskôr ustali.

- Neviem zaspať, bolí ma brucho.

Raz je to brucho, inokedy ucho,...

- Choď do spoločenskej. Mama zostala tam.

Potichu sa vytratil a ja som ďalej predýchavala nečakaný prepad.

Netuším, koľko času uplynulo, keď som v izbe zachytila nasledujúci šramot. Návšteva číslo 2, našťastie, nechala moje hnáty na pokoji, len to srdce sa zasa vyplašilo, čo bude nasledovať teraz. Nič a predsa veľa.

Zistila som to o kus neskôr. Dvojka zabudla zavrieť poriadne dvere, čím pripravila priestor pre trojku. Podľa neklamných zvukov som veľmi rýchlo zistila, že v izbe sa zrazu spolu s nami nachádza funiaci Blúdny Holanďan. Alebo robotický vysávač, ak chcete... Až vtedy som zistila, koľko tých rekvizít ala odrazové panely sa na tej izbe vlastne nachádza.

Baterku som zabudla doma, svetlo som s ohľadom na svojich spolubývajúcich zažnúť nechcela. A naháňať polorozospatá psa v tmavej izbe plnej prekážok vôbec neprichádzalo do úvahy. Lebo ak sa ho snažíte niekam nasmerovať či  "posunúť", on zmobilizuje všetky zvyšné sily a automaticky sa vzoprie celou svojou zostávajúcou váhou, takpovediac zrastie so zemou, a vám nezostáva nič iné, iba ho od nej odtrhnúť vzatím na ruky.

A tak som trpiac čakala na ten jediný správny panel, ktorý ho odrazí nazad do chodby. Keď funenie po čase zoslablo, vlastne keď sa zreteľne vzďaľovalo, vedela som, že nastala moja chvíľa. Vyskočila som z postele skokom úmerným veku a stavu na pokraji zúfalstva a bleskovo zavrela dvere.

Dúfajúc, že jeho návšteva bola naozaj tou poslednou do úsvitu.

Srdce by už zaisto ďalšiu podobnú neustálo...

A aby to náhodou nebolo všetko, budil sa náš spolubývajúci zvyšok noci na smäd. Pre niekoho, kto počuje doslovne aj muchu prdnúť, je každé syčanie z otvárania fľaše pílkou na už i tak dosť podrásané nervy!

Vychádzajúce slnko bolo vlastne vyslobodením z nočnej mory, po ktorej mi na pamiatku zostali prvé kruhy pod očami.

Že ich nasledovala celá plejáda, mi potvrdila kamarátka (a zároveň jedna z mám) na stanici, ktorá s nami strávila 5 dní na tábore (v jeho strede).

- Kati, preboha, takto hrozne si minulý týždeň nevyzerala!

Tak som sa jej poďakovala za úprimnosť, na vysvetlenie opísala posledné tri noci a musela priznať, že podobné "ponocovanie" už naozaj nie je nič pre mňa.

Túto správu nechápte ako sťažnosť. Slúži ako zhrňujúca pripomienka do budúcnosti. Výkričník, čo ma má vystríhať, že ak sa ešte raz niečoho podobného zúčastním, hľadám si odteraz nocľah sama. Aspoň na kilometer vzdialený od tábora!!! Lebo kto sa nechá inými ochudobňovať o spánok, ukrajuje si vlastne sám zo života!


reklama

reklama

dasa_, Po, 19. 08. 2019 - 18:35

Úplne ti s tým spaním rozumiem. Som na tom na takýchto akciach podobne. Rokmi sa mi podarilo dostať do stavu, kedy s tým počítam dopredu. Lebo najhoršie bolo, ked sa to dialo a rozčuľovalo ma to. Deje sa to furt, ale už ma to nerozčuľuje. Len je teda trochu problem potom fungovať nasledujúci deň. Respektíve sa hovorí, že po takej dovolenke by bolo treba ešte jednu dovolenku na dostatie sa do normálu

kp, Po, 19. 08. 2019 - 18:56

v podstate som sa nechala učičíkať minulým rokom - vtedy nás búrky obchádzali (doslovne) a bolo tak teplo, že decká, ale i dospelí tuším okrem dvoch nocí spali celý čas vonku pod širákom - ja som sa tejto možnosti vzdala, čo jednu noc na mňa na svojej nekonečnej púti omylom skočil Blúdny Holanďan - stiahla som sa pred možným infarktom do chaty - bola úplne prázdna, otvorila som si strešné okná a mala pocit, že som vonku - všade vládol božský kľud... tento rok nám zasa takmer každý deň pršalo - nič hrozné, čo sa priebehu tábora týka, ale zem nikdy nestihla vyschnúť, a tak decká museli spať vovnútri ... a to som podcenila - vedľa našej izby bolo jediné WC na prízemí, naše dvere presklené, každé mihnutie nočnej služby som registrovala ... to sa už naozaj nedá, keď na druhý deň musí človek fungovať pre xy ľudí takmer bez oddychu Mlčím

horšie je, že ten spánok sa netýka iba akcií (akonáhle končila každodenná porada, šla som poctivo do pelechu ... či spať, to už je o inom) ... ja takto trpím viacmenej každý deň

Kamila, Ut, 20. 08. 2019 - 10:01

Tak to verím, že si dostala zabrať, máš môj obdiv, že si sa na také dala ..., však detí máš dosť aj cez rok..., len to aspoň po nociach spíš. Keď niet kedy a ako dobiť baterky, ozaj nie sranda a v našom veku...Hambím sa

Mne stačil víkend na rodinnom stretnutí, kde som nič nespala, lebo ..., to je na nervy ...

kp, Ut, 20. 08. 2019 - 11:32

s inymi detmi ako tymito by som to pri svojom zamestnani ani nerobila ... toto uz je rokmi zohraty, stmeleny tim Ánooni vlastne vyrastaju spolu, poznaju pravidla, system hier, radost s nimi pracovat... to len ja spim v poslednom obdobi stale priserne, ale vtedy netaham takmer 24-ky dva tyzdne v kuse ... to uz nie je nic pre mna

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama