Presne pred rokom 4.

Kolega zodpovedný za riadenie vozidla si sadol za volant, ten druhý ku mne. Najprv si do protokolu zapísal požadované údaje poistenca.

- Kam vlastne mierime? - vyzvedala som, akonáhle odložil papiere a vrátil mi kartičku.

- Vezieme vás do Kliniky RDI. Boli ste tam už niekedy?

- Našťastie, doteraz nikdy. Ale šťastie ma dnes nadobro opustilo – odvetila som a začala opäť nahlas a zhlboka predýchavať.

- Je vám zle? - pozrel na mňa znepokojene.

- Hmm … nemyslím … snažím sa iba starým, osvedčeným trikom potlačiť bolesť.

- Zapneš húkačku? - poklepal kolegovi po pleci.

- Nemusí – zaprotestovala som – krátko po pol druhej sú predsa mníchovské ulice takmer prázdne. Presun mestom zvládneme hravo i v normálnom tempe.

- Naozaj?

- Naozaj! Veď som v dobrých rukách a v správnom vozidle. A dúfam, že mi dáte za pravdu. Nemocnica je predsa za nasledujúcim rohom, či? - použila som odpoveď svojho muža, keď sa ma po dlhých kilometroch v kopcoch na bicykli snaží presvedčiť, že cieľ je za ďalšou zákrutou.

Usmial sa. Vtom som si spomenula na čosi dôležité.

- Smiem v sanitke telefonovať? Potrebujem súrne nanovo preorganizovať pár poobedňajších termínov. Takmer by som na ne zabudla.

- Samozrejme. Využite čas, kým ste u nás. Ktohovie, aký je signál a možnosť volania v nemocnici.

Dvoma súvetiami som okamžite zrušila dve neskoršie doučovania, tretím oznámila v skratke mužovi, čo tragické sa udialo a požiadala ho, nech preberie odvoz syna na zborovú skúšku. Zmenu programu som zmenežovala v minúte dvanástej.

- Vysvetlíte mi, kam musím ísť? - spýtala som sa svojho dočasného spoločníka, keď šofér zabrzdil na stanovišti určenom záchranárom.

- Kam by ste chodili? Len pekne využite naše služby až do konca! Vozíkom vás zavezieme priamo na príjem - oboznámil ma s nasledujúcim bodom programu.

Nepriečila som sa. Dúfajúc, že sa jedná iba o koniec jednej ich služobnej akcie a nie môj vlastný.

- Je vám zle? - spýtal sa ma pre zmenu šofér, keď ma s kolegom vyložili zo sanitky. Pokrčila som neisto ramenami. Že to myslí inak, som pochopila, keď mi podal špeciálne igelitové vrecúško. Vari bol na mňa až tak zlý pohľad? Mlčala som. Rozhodla som sa ponechať si ho ako suvenír.

Mládenci sa na rozdiel odo mňa vyznali vovnútri. V stave meravosti som len čiastočne vnímala, ku ktorým dverám ma dotlačili. Ich matné sklo malo po okrajoch priehľadnú štrbinu. Cez ňu sa dalo zistiť, či je niekto dnu. Práve bol čistý vzduch, nuž zaklopali a vstúpili.

Ten zhovorčivejší začal s povinným nahlasovaním.

- Moment, vravíte pracovný úraz? - prerušila ho žienka za počítačom – v tom prípade musím spraviť nový záznam. Pracovný úraz sa papierovo berie úplne inak. Poistenie v jeho prípade preberá profesijné a zamestnávateľské združenie.

Okrem iných údajov potrebovala aj PSČ zamestnávateľa.

- Osem nula je na začiatku a zvyšok vám možno nadiktujú mladí muži vedľa mňa.

Jej nechápavý pohľad v preklade vyjadroval nesúhlas typu"bože, čo všetko dnes tí ľudia nevyžadujú od chudákov sanitárov", nuž som rýchlo doplnila podstatnú časť informácie.

- Sme susedia cez ulicu. Ich poštové smerové by čisto teoreticky malo byť identické s našim.

- Veru ani ja neporadím - pokrčil ramenami sympatický hovorca záchranárskeho tímu a šťuchol do mlčanlivého, zasneného kolegu - a čo ty?

- Nechajte tak, pohľadám na internete - ukončila naše bezúspešné pátranie po zvyšných troch čísliciach. Netrvalo dlho a z displeju nahlas odčítala kompletnú sadu.

Konverzácia sa posunula minimálne o desať viet vpred, keď nás šofér sanitky nečakane prekvapil výkrikom úspešného lovca - už ho mám!!!

Nahlas zopakoval číslo, ktoré sme si vypočuli minimálne desať viet dozadu.

- Ty čo, prosím ťa, stváraš? Sedíš si na ušiach? Veď ho dávno vieme - krútil udivene hlavou druhý, pozornejší člen tandemu. Pohľady sa nám stretli a ako na povel sme naraz tajne vystrúhali nechápavé grimasy.

V tom momente som si spomenula na situáciu, keď sa sanitka za Isarom vyštverala do kopca a z jeho úst vtedy zaznela podobná otázka.

- Kam, prosím ťa, ideš???

Podľa neklamných indícii a ich následného rozhovoru nesprávne odbočil.

V ten deň by v teste pohotových reakcií na plnej čiare prepadol. Aj kvôli ďalším pacientom som sa utešovala predstavou, že predošlú noc sa iba zle vyspal, ale dosť dobre nato, aby každého bezpečne doviezol do cieľa. Po rozume mi pritom behala morbídna básnička, ktorú som sa naučila na akcii Brontosaurus v roku 1988:

Vezú pána v sanitke,

život visí na nitke.

Sanitka sa prevrhla

a nitka sa pretrhla.

Bum bác.

Pracovný úraz má vyššiu prioritu, ako mi neskôr prezradila niektorá z kolegýň. Lekári ho podľa jej slov obľubujú aj z dôvodu výhodnejšieho vyúčtovania. Divila sa, prečo ma na pohotovosti nebrali ihneď dnu. Lebo „dovezená sanitkou“ vraj umocňuje prioritu.

Jediné vysvetlenie: ktosi tam vnútri si neprečítal poriadne môj záznam a prehliadol mocninu.

Len čo si sanitári splnili úlohu, rozlúčili sa s prianim všetkého dobrého a pobrali sa zachraňovať iných nešťastníkov. Osamieť v nemocnici krátko po úraze v spoločnosti podobných osudov nie je nič príjemné či závideniahodné.

Čakáreň bola zaplnená iba spolovice. Ale dosť na to, aby v nej človek strávil pol dňa. Čas na podobných miestach plynie dvakrát pomalšie. Aj kvôli pocitu nemohúcnosti. Uvedomeniu si vlastnej zraniteľnosti. Neplánovanej konfrontácii s deprimujúcou vyhliadkou do prípadnej blízkej budúcnosti.

S istou pravidelnosťou totižto ošetrovatelia privážali a odvážali na mobilných, polohovateľných lehátkach stonajúcich pacientov zo skupiny 60/70+. Pri toľkom utrpení si človek rýchlo uvedomí, čo znamená byť či nebyť zdravý a (ne-)závislý na pomoci druhých.