Presne pred rokom 5.

Sadla som si do chodby medzi príjem a čakáreň. Tak, aby som rozumela hlasu z reproduktora, ktorý vyvolával nahlásených zranených, či už pred či po zákroku. Mierne zneistená som sledovala pomaly sa meniacu farbu môjho obväzu. Zo snehobielej prechádzala do sýtočervenej. Ako matematický doplnok farebnej zmeny v tvári. Najprv som sa pridŕžala slov sanitára, ktorými sa so mnou lúčil, keď odchádzal.

- Ak odpadnete, berú vás okamžite! - a naďalej zatínala zuby, aby sa cez ne nepredrali hlasné citoslovce bolesti. Ale bolesť bolo cítiť z každého kúta. Čas stratil význam a každý z prítomných si tajne želal, aby sa z reproduktora konečne ozvalo jedno jediné meno. To jeho.

Pravidlo priorít som teoreticky plne chápala a aj rešpektovala. Nepodarilo sa mi však odhaliť, ako funguje v skutočnosti. Aj preto som si radšej po istom čase nechala u fachmanov potvrdiť, že krvácanie je u mňa zatiaľ v prijateľnej norme.

Ukľudnená odpoveďou som sa vrátila nazad do čakárne.

Keď zaznelo moje meno, vyzdvihol ma ošetrovateľ o čosi starší odo mňa.Na hrudi mu visela laminovaná vizitka a na nej stálo meno Otto. Za automatickými dverami, ktoré sa inak otvárali pri každom mihnutí, ma nasmeroval do prvej miestnosti napravo.

Priamo v nej sa naľavo nachádzali dve minikabínky. V prvej ležala žena, v druhej muž. Dva dlhé závesy im zabezpečovali aspoň trochu privátnej sféry. Z chodby ku nám doliehal ston ďalších pacientov na mobilných lehátkach.

Otto ma usadil do opačného rohu. Chrbtom ku oknu. Po mojej pravici sa nachádzali dvere do nasledujúcej miestnosti.

- Ako sa to stalo? - vyzvedal a pomaly mi rozmotával krvou premočený obväz.

- Pomôžem ti? - pridala sa sympatická ošetrovateľka Andrea.

- Pozri, tu hore je gáza zlepená. Navlhčíš ju trochu? - vďačne prijal jej ponuku a pritom pozorne počúval, čo vravím.

Nachádzala som sa asi v polovici príbehu, keď Otto bolestne vykrivil ústa. Práve sa úspešne prepracoval k obrazu môjho dokaličeného prostredníka. Jeho spontánna reakcia ma znepokojila. Veď vôbec nevyzeral na začiatočníka, ktorý by ju nedokázal udržať pod kontrolou. A možno sa iba spoliehal na skutočnosť, že pacienti v šoku sú nevšímaví.

- Kým príde pani doktorka, vydezinfikujem vám ranu. Mimochodom, kedy ste boli naposledy zaočkovaná proti tetanusu? - informoval sa preventívne.

- Veru dávno. Termín som si síce dohodla už cez posledné letné prázdniny, ale zo zdravotných dôvodov som ho musela niekoľkokrát preložiť. Ten úplne posledný je momentálne stanovený o dva týždne. Presnejšie cez jarné prázdniny.

- Máte dve možnosti na výber. Preočkovanie necháte na nás alebo zajtra zájdete ku vášmu domácemu lekárovi.

- S radosťou prijmem tú prvú. Ja už akosi na svoje plánované a neustále presúvané termíny neverím. Chcem to mať radšej hneď za sebou a ušetrím si i jednu dlhú cestu navyše.

Zrazu kolo nás ako víchor preletel nový kolega a mieril do dverí pri okne.

- Julian, stoj! - zakričala naň Andrea – kde je ten pacient so zlomenou nohou?

- Odviezol som ho do trojky – odvetil a cez poodchýlené dvere som zbadala, že v neveľkej miestnosti, kam práve vchádzal, sedia či stoja viaceré osoby v bielych a modrých plášťoch. Navzájom sa prekrikovali, radili, smiali a dve z nich niečo usilovne naťukávali do počítačov na stole. Tá preplnená miestnosť bola určená čisto personálu.

Keď sa Otto nanovo zahľadel na modrajúci prst, zbadal nasledujúci problém.

- Oh, oh. Prst vám puchne čím ďalej, tým viac. Ten prsteň musí z neho čo najskôr preč! Najprv sa ho pokúsim dať dolu sám. Alebo chcete vy? - pozrel na mňa spýtavo.

- Radšej akciu prenechám na vás. Ja sa naň nechcem a nedokážem pozerať – priznala som zdrvene.

- V poriadku. Prst najprv jemne namydlím, aby šlo sťahovanie ľahšie – informoval ma o nasledujúcom kroku a takmer vzápätí citlivo vtieral mydlovú penu všade tam, kde to situácia vyžadovala.

- Oh, oh – ozvalo sa mi po druhýkrát za chrbtom – prsteň, čo? Ak sa ti ho nepodarí odstrániť, musíme ho nechať rozrezať.

- Ale to je rodinný dar – zaprotestovala som a oči sa mi automaticky zaslzili pri smutnej predstave (a pod ťarchou okolností).

- Lenže ak to nespravíme, odumrie vám prst – pohrozila mi vskutku pádnym dôvodom doktorka Schmidtová. Meno som si prečítala zo štítku na plášti, ale vzápätí ho znovu zabudla. Pamäť vypovedala poslušnosť.

- Ako sa to stalo? - zisťovala pre zmenu ona.

Keď som skončila, vyslovila pár slov útechy, adresovaných mne a následne sa obrátila ku Ottovi.

- Poslať na röntgen. Najprv potrebujem snímky, ale šitie ju neminie. Pravdepodobne na trojke. Priprav všetko potrebné.

Potom sa otočila naspäť ku mne.

- Ešte vypíšem papiere. S nimi sa vyberiete pred kabínku 2 a tam počkáte, než vás zavolajú dnu. Potom sa vrátite priamo sem.

Po krátkej inštruktáži zašla dokončiť formality do vedľajšej miestnosti.

Kým doktorka Schmidtová zadávala na počítači prvé údaje do sprievodnej správy, sedela som naďalej na stoličke ako zmoknutá sliepka. Sledovala som ruch okolo seba. Pripomínal mi obraz pulzujúcej vlakovej stanice ktoréhokoľvek veľkomesta. Každú chvíľu okolo mňa ktosi preletel. Sťa upachtený cestujúci, ktorý na poslednú minútu dobieha na rýchlik. Odvedľa sa navyše ozývala hlasná vrava, občas prerušená výbuchom smiechu. A potom sa kvôli čomusi rozčuľoval Julian.

Do všeobecného virvaru sa miešali výkriky pacientky z prvej kabínky. Nemali nič spoločné so staničným ruchom, v jej prípade sa za modrým závesom skrývalo skôr psychiatrické oddelenie.