Presne pred rokom 8.

Podľa neklamných znakov mala muslimská matka základné ošetrenie za sebou a prepustila lôžko nasledujúcemu pacientovi. Vidieť cez závesy som nedokázala, ale spomenula som si, že jej syn sa s lekármi rozprával po nemecky. Aj keď reč neovládal stopercentne, na bežné dorozumenie mu jeho znalosti každopádne vystačili. Teraz sa však ošetrovateľka zhovárala s akýmsi chlapom po anglicky. Podľa prízvuku a zafarbenia hlasu som ho odhadovala na Japonca. Japonca, ktorý nemčinu neovládal vôbec a z angličtiny snáď iba pár reklamných spotov. A pomocou nich skladal holé vety. Ich zaujímavá konverzácia ma aspoň nachvíľu rozptýlila. Oceňovala som snahu a vytrvalosť ošetrovateľky, akou mu vychádzala v ústrety. Trpezlivo trápila svoju pamäť, keď spontánne prešla na internacionálny slovník a za pomoci latinčiny, starogréčtiny a snáď i esperanta dúfala, že sa nakoniec predsa len na niečom dohodnú.

Vtedy som si spomenula na dovolenku na Kanárskych ostrovoch. Bol Veľkonočný piatok, päť hodín ráno. Aby sme všetko v kľude stíhali, odviezli sme s mužom našu batožinu na letisko deň vopred. V deň odletu nám na ľudopráznej križovatke taxikár z protismeru vzal prednosť. Narazili sme doň najvyššou prípustnou rýchlosťou. Auto zrážku nikdy nerozchodilo, ja s menšími problémami. Lekár z privolanej záchranky ma presvedčil, aby som napriek nehode a nepatrným bolestiam letela.

- Schanzov krčný golier vás tak či tak neminie. Ak si ale máte vybrať, či v ňom budete sedieť doma v chladnom Nemecku alebo v hoteli na ostrovoch, ja by som si na vašom mieste vybral radšej teplé Španielsko. Aj kvôli zraneniu je teplo jednoznačne výhodnejšie.

Už počas päťhodinového letu sa muky zdesaťnásobili a ja som mužovi do ucha nadávala, na čo som sa to nechala nahovoriť. Po nahlásení v cestovke sme sa ihneď pobrali do nemocnice. Na adresu, ktorú nám odporučila zamestnankyňa kancelárie. Na miestnej klinike sme stretli i iných dovolenkárov a každý z nás dostal na konzultácie s lekárom tlmočníka. Na výber boli k dispozícii minimálne štyri svetové jazyky. Bez tejto možnosti by som i ja vtedy bola stratená presne ako teraz Japonec.

Ich babylonský rozhovor sa náhle prerušil, keď na lôžko číslo dva priviedli staršiu pani. Usedavo vzlykala, čím ma prinavrátila späť do reality. Sprevádzal ju jej manžel. Chlácholivými slovami sa ju pokúšal utíšiť. Rozprávali sa potichu a ona po chvíli prestala plakať.

Pozrela som zboku na svoju ruku, pohýbala prstami a rozmýšľala, ako dlho asi pôsobí lokálne umŕtvenie. Pretože neúprosná časomiera práve odbíjala tri krát desať minút od jej podania. Zmierila som sa so skutočnosťou, že osudu neutečiem a domov pôjdem s pár stehmi navyše, nuž som ďalej mlčky čakala.

- Tak ako prst, môžete ním hýbať? - z mrákot ma prebral známy hlas a spoza plachty sa vynorila doktorka Schmidtová so svojou asistentkou.

- Ak mám byť úprimná, narkóza u zubára je malina oproti tomu, čo ste mi vpichli vy! - posťažovala som sa laicky hneď na úvod.

- Veď áno. Držali ste sa statočne – odvetila pobavene – ale keby sme každému pacientovi prezradili pravdu na začiatku, polovica nám utečie zo stola skôr, než niečo spravíme. Anestézia priamo do prsta je asi jedna z najnepríjemnejších. Je tam vlastne iba kosť a nervové zakončenia. Prsty sú veľmi citlivé aj vďaka hmatovému zmyslu.

(Hmm, niečo podobné mi pár týždňov po pôrode priznala i moja gynekologička. Že keby lekári ženám prezradili všetko, čo ich čaká, tak ani jedna nikdy nerodí.)

- Zasa vás striasa na celom tele – pristúpila ku mne empatická asistentka.

- To tá pošramotená, svojhlavá psychika.Štrajkuje, keď ide do tuhého.Stále však dokážem hýbať prstom, teda ak sa nejedná o podvedomie. Je to v poriadku?

- Ak by ste ním vôbec nemali hýbať, museli by sme umŕtvovať o kus vyššie – poučila ma pani doktorka a začala šiť.

Necítila som absolútne nič. Anestetiká fungovali stopercentne. Doktorka sa ďalej rozprávala s dievčinou po svojom boku. Vysvetľovala jej, čo presne robí a ja som sa snažila úplne prerušiť príjem. Podrobnosti ma nezaujímali, a tak som odvrátila tvár na opačnú stranu. (Škoda, že nerozoberali tému o záhradkárčení alebo príbehy z dobrodružných dovoleniek, to ja rada.)

Keď už ani na stene nebolo čo objavovať, presmerovala som pohľad späť na nechtovú krajčírku. Uvedomila si, že ju pozorujem.

- Buďte bez obáv. Dávam si záležať, nech je krásne nazad prišitý. Aby vám všetci závideli. Zachránime ho, sľubujem!

- A keby sa záchranná akcia nevydarila, nič si z toho nerobte, pani doktorka! V družine s deťmi rada a často tvorím. V prípade neúspechu mi budú musieť z plastelíny vymodelovať nový!

- Čože??? Vy mi neveríte? - začala sa spolu s asistentkou nahlas smiať.

- Nie, nie, pani doktorka. Neberte môj výrok osobne. Nič proti vašej odbornosti a šikovnosti. Nie je myslený v zlom. Týmto spôsobom sa iba ja snažím neskolabovať. Vaša výšivka bude zaisto perfektná!

- No ak vás zmysel pre humor neopúšťa ani v takejto situácii, tak potom nie ste na tom až tak zle.

- Ale ani dobre. Rada by som sa však spýtala na inú dôležitú vec. V robote sme práve na hranici únosnosti, čo sa PN-iek týka. Na ako dlho odhadujete, že vypadnem i ja?

- Záleží od toho, nakoľko vo svojom zamestnaní používate pravú ruku.

- Nuž minimálne raz za deň ťahám šarvancov z bitky a to ako praváčka s týmto tu – ukázala som na zbedačenú pravicu – momentálne nezvládnem. Odhliadnúc od iných činností, ako je výdaj jedla, ručné práce, vykladanie stoličiek a podobne.

- Čože robíte? - opäť sa rozosmiala a narážala na prvú zo spomínaných aktivít.

- No ťahám divochov z bitky a dávam pozor, aby sa niečo nedopatrením neušlo i mne.

- O tom sa porozprávame nazad v ošetrovni, keď dokončím robotu.

Nevšimla som si, koľko minút trvalo zašívanie. Vydýchla som si, akonáhle som ho konečne mala za sebou. Myšlienky, čo bude nasledovať v noci, som radšej ignorovala.

Doktorka Schmidtová práve odkladala svoje pomôcky, keď sme sa my dve s asistentkou strhli na jej nečakaný, nahnevaný výkrik.

- Bože, ja som tak blbááá na túto prácu!!! Už po druhýkrát tento týždeň!

- Deje sa niečo? - vyzvedala jej mladšia kolegyňa.

- Ja sa to asi nikdy poriadne nenaučím – pokračovala rozhorčene vo svojich sťažnostiach –zasa som si pichla do prsta. Som hlúpo nepozorná.

- Mať tak jej problémy - pomyslela som si a vôbec netušila, že jej nepozornosť nesie následky pre nás obe. Pre ňu znamenali neistotu aspoň na jednu noc a pre mňa ďalší vpich.

- Trpíte nejakou infekčnou chorobou?

- Nemyslím. V lete mi brali krv z dôvodu podozrenia na čierny kašeľ, ale nič sa nepotvrdilo a odvtedy neviem.

- Ok. Prosím ťa, odoberieš jej krv a pošleš do labáku? - otočila sa ku asistentke.

- Kľudne pichajte, mne už je vlastne všetko jedno – kapitulovala som a v imaginárnej tabuľke lekárskych úkonov zaškrtla ďalší v poradí. Modliac sa, aby bol pre zvyšok dňa naozaj posledný.

Komentáre

Joj, nemocničné zážitky sú nepríjemné, už len keď vnímaš iných, ale odžiť si to na vlastnom prste ...Čo by sa zdalo na prvý pohľad ako banalita, pod drobnohľadom, je to ozaj šialentsvo ... Lebo až vtedy si človek uvedomí, jednak citlivosť, tie nervové zakončenia a hlavne, že pravá ruka, aj so všetkými prstami, je najčastejšie používaná ...

nuz ale vsetky tie ine pribehy, co nasledovali, mi ukazali, co vsetko sa okolo nas zomelie priam kazdu minutu ... skor obdivujem nemocnicny personal z urazovky, ze sa na to dokazu dennodenne pozerat

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.