Máme tu už pár dní príspevok o rakovine ... Téma náročná v každom ohľade. Pre mňa osobne tiež, pretože toto ročné obdobie mi veľmi pripomína čas z pred troch rokv, keď na túto chorobu odišla naša mamka. Reagujem na posledný komentár od Lydush o tom, akými prívlastkami mnohí častujú rakovinu, alebo vôbec nie sú schopní to slovo výsloviť. Osobne tento problém nemám. Podvedome si však uvedomujem, že akékoľvek negatívne prívlastky nie sú namieste.
Svoj príspevok píšem ako samosttaný kvôli tomu, že slovo, ktoré odmietam ja vysloviť je ...naozaj sa musím veľmi premáhať aby som ho napísala - smrť, trošku obdobné zomrieť ...Zásadne používam slovo odchod, odísť, mamka odišla ... verím, že za svetlom, tam kde už nie je žiadne utrpenie ...
Spomínam si, že ako malé dieťa som preplakala x nocí, čo bude keď zomriem ... Dnes sa už smrti, no nie je to az take tazke, nebojim. Uvedomujem si, že oveľa náročnejšie je utrpenie tu na zemi, či už naše každodenné žitie, ak nad svojim životom len plačeme, alebo utrpenie plne fyzickej bolesti, ktore sprevadza rozne ochorenia.
Pre mna osobne je tak tazke, mat svoj zivot pod kontrolou ... tak aby som si neublizovala, ale verim, ze sa mi to podari aspon ciastocne. Zajedanie vsetkeho ... nie najlepsia cesta k pokojnej starobe.
Ale nie o tom som chcela .... Ako nebyt "sebeckým" pri odchode najbližších, ako sa zrovnať s vlastnou bolesťou, bolesťou najbližších, ktorým nevieme pomôcť v žiali za milovanou osobou. Ťažké preťažké ...
Ospravedlňujem sa za trochu zmätene vety, už dlhšie som mala potrebu o také sa podeliť.
Uvedomujem, si že táto téma je veľmi ťažká, ak odídde dieťa, manžel, mama, otec ... Možno je odchod rýchly, alebo veľmi boľavý a pomalý, možno sa potom dostaví úľava, ale asi častejšie výčitky na večné veky. Snáď jediným liekom je odpustenie sebe, že sme mali spraviť to a to ..., naším najbližším, že nedávalai pozor, nebežali za lekárom, že nás tu nechali samých ...
Verím, že naše vyznania lásky k nim dôjdu aj nebeskou poštou, že sa mamka vytešuje z mojich kvetov, babka z môjho ponča, dedko zo svojich hlášok, ktoré s obľubou stále používam. Pososltvo pre mňa .... odpustiť, všetkým a predovšetkým sebe. S láskou a pokorou, bez súdenia hľadieť na svojich najbližších, aj na seba ale aj na všetkých , ktorých strátavame len tak náhodne. Verím, že mám pred sebou ešte dlhú cestu, aby som sa také naučila.
Ďakujem za vypočutie.
Sedeli sme na onkologii, na stene boli plagaty s podrobnymi nakresmi a opismi jednej konkretnej choroby...Citala som si to, aby som vedela co mame pred sebou. Vysla z ordinacie a vravim jej: precitaj si to, je to velmi jasne a zrozumitelne opisane.
"nie, neprecitam, ja sa bojim"
"Akoze bojis?"
"Normalne, bojim sa citat si o tom"
Slova su slova...nemam s nimi problem. Teda aspon si neviem spomenut ci je nejake slovo, ktore by som nevyslovila....
Uvedomujem si, ze slova su len slova, sami im davame naboj ... Možno u mňa slovíčko smrť súvisí len s tým, že na mňa pôsobí to slovo definitívne a moja prestava o ukončení našej púte tu a teraz ostáva otvorená.
Už viem, ak píšm o svojej smrti, ktorá ma raz niekedy neminie nemám problém, to slovo použiť ale v súvislosti s mamkou ho zásadne odmietam.
V prvej fáze , letáčiky z čakárne a internet , získať čo najviac informácii o tomto ochorení a postaviť sa mu , darilo sa a prežil ešte 5 rokov, verím, že krásne za našej plnej podpory. Bohužiaľ prišla recidíva a trvalo to veľmi krátko . Ťažko sa zmieruje so smrťou niekoho , koho máme veľmi radi a samozrejme , že nám moc chýba. Ale lepšie odísť skôr ako sa dlhodobo trápiť bolesťami a bezmocnosťou. Ja som sa musela spamätať veľmi rýchlo, lebo naša mamka sa úplne zosypala a bolo treba sa starať o ňu. Doteraz sa ešte úplne nespamätala, ale snažíme sa a už je to lepšie. Nedá sa nikomu nič vyčítať , treba žiť tak, aby sme pomohli ako sa dá a keď sa už nedá, musíme to akceptovať. Tiež mám pocit Kamilka , ako ty že v určitých chvíľkach je pri nás a teší sa z toho , čo teší nás.
Kamilka, minule sme sa rozprávali s MM, aké máme šťastie, že obaja ešte máme oboch rodičov tu. Majú už svoj vek, aj všelijaké choroby, ale stále sú tu. Niekedy premýšľam, ako to zvládneme, keď odídu. A neviem si to ani predstaviť.
Tak ti posielam len
Pososltvo pre mňa .... odpustiť, všetkým a predovšetkým sebe. Absolutne suhlasim, je to ozaj tazke
Mne ked zomrela mama dlho som sa hnevala, na nu, na seba, na celyyyyyy svet. Az cas a prejdene roky mi pomohli mnohe veci pochopit akceptovat 
Asi tak, cas je dobry lekar, aj ked to tak na prvy pohlad nevyzera. Ale bez uvedomenia si toho podstatneho - odpustenia, akceptovania ... nas moze zial, sebalutost, obvinovanie, zatrpnuktost sprevadzat velmi dlho. A take neprospieva naozaj nikomu ...
Kamilka, ako som už napísala v inom blogu, treba o tom hovoriť a pozrieť sa aj pravde do očí, je to boľavé a predsa nakoniec čestné, všetci tam spejeme.
Napísala si to krásne, pre mňa vôbec nie zmätene a ja ti z celého srdca dakujem. Vážme si samých seba, vážme si našich blízkych, vážme si ľudí a akceptujme ich takých akí sú a nebeská pošta naozaj funguje a tak ako aj ja verím, že z mojich recy-venčekov sa moji blízki, ktorí mi odišli už teraz tešia. Toto aj napriek odchodu je našou krásou, našou láskou, našim obohatením a našou túžbou, to všetko sa snúbi v našich myšlienkach a činoch a sú spoločné.
Kamilka, o tejto téme v poslednej dobe veľa premýšľam...pred dvoma mesiacmi "odišiel" 25-ročný chlapec z našej dediny, neočakávane, náhle /úraz/. Doteraz sa z toho nemôžem spamätať, aj keď nepatril k mojej najbližšej rodine
keď vidím tú bolesť jeho najbližších - rodičov, brata, kočky s ktorou chodil a o rok sa mali brať, tej sa zrútil svet. Niet dňa, aby som na nich nemyslela...ako sa s tým dá vyrovnať? Neviem, je to strašne ťažké
Tak ako na konci rozprávky je zvonec, na konci života je smrť. Starká mi vravievala, že nech sa správam k ľuďom tak, aby som sa im nad hrobom nemusela ospravedlňovať, lebo by som zdržovala pohreb. No, sarkazmus, keď som neposlúchala, ale je na tom veľký kus pravdy. Vzťah k smrti treba utvárať od malička. Keď je smrť pre deti tabu (často väčšie ako sex), tak potom ani nevedia ako sa správať, ako prejaviť sústrasť, netušia, ako sa so smrťou blízkeho vysporiadať
Kamilka, mne na rakovinu umrela starká, celá rodina nám "deťom" (mala som vtedy 15 rokov) klamala, vymýšľali si rôzne diagnózy a že to bola rakovina som sa dozvedela až pár mesiacov po pohrebe. Takže moja pubertálna vzbura bola zháňať všakovaké info o rakovine (v 1986 to nebolo také jednoduché ako teraz). Teraz rozmýšľam, či je niečo, čo by som nevyslovila (okrem vulgárnych nadávok)... fakt neviem, človek je schopný všetkého, aj zabiť, nie to vysloviť nejaké slovíčka.
proste, vieme sa asi vyrovnat so vsetkym moznym, ale so smrtou blizkeho nie. Smrt je velmi definitivna, ako nic ine. Odisiel, a uz nie je, neexistuje. Ako je to mozne. Ako to obsiahnut. A tak kazdy to riesime, ako sa da. V skutocnosti, nikdy nezabudneme.
Indonezske narody maju taky zvyk, ze ak niekto smuti, robi to celkom otvorene; vojde do stanu a tam si spieva alebo place tak dlho, kym sa nezacne citit lepsie. Az potom vyjde von. Ostatni jej nosia jest, a cakaju, kym sa da do poriadku. Smutit nie je hanba, ani nieco, co treba tajit - a tiez vsetci rozumeju, ze je to tazke a ze to chce cas.
S tým súhlasím a preto som sa musela vrátiť do domu, lebo tu som si sadla ku dverám, kde sa to stalo a plakala, plakala nahlas a naozja to pomáhalo, vedela som že ma je možno počuť na ceste, ale potrebovala som dostať ten môj smútok zo seba a to bol najlepší dôvod. Naozaj mi dobre padlo, ked prišla suseda a doniesla mi pohár horúceho zázvorového čaju, alebo pozvala na obed, jesť dom nedokazala okrem chleba s maslom, ale ten čajík bol hojivým balzamom. Nikto nikdy o tom so mnou nehovoril - teda o mojom občasnom plači a tak si myslím že by to malo byť, mala by to byť samozrejmosť, že ten človek má veľký bôľ a potrebuje ho zo seba dostať a vôbec nezáleží na tom či je to muž alebo žena. Smútok, ktorý uväznime nám otrávi dušu.
existuje, len niekde inde
Nepokladám smrť za definitívnu.... Ako dieťa som sa jej bála....ani nie tak smrti samotnej ako mojej predstavy o nej, aj slovíčko mi znelo desne....po istej skúsenosti (takmer dotyku) z nej nemám strach...
Predstavy už nemám žiadne.
Iste odchod blízkeho človeka strašne bolí....to prázdno čo nastane, nedokončené veci.....ale so slzami odchádza aj moja bolesť...a s tými, ktorých som stratila som spätá...vidím/počujem ich stále....vo svojom srdci.
Každý si musí nájsť svoj spôsob vyrovnania sa s touto súčasťou života....lebo smrť je jeho súčasťou či to pripúšťame alebo nie.
Tým, ktorí hľadajú ako sa vyrovnať, zmierniť bolesť a prázdno...posielam aspoň
nas, ako deti, bravali na pohreby. vacsina blizkych mala to stastie, ze umreli doma v posteli. v nasej rodine sa nezvykli nejak prejavovat city. mozno preto, je pre mna, rakovina, len jeden zo sposobov ako odist. clovek ma cas na povedanie a vypocutie si mnohych veci.
co mna dlho desilo, davalo mi nadej, aj zlost, aj ... bol odchod blizkeho cloveka. dlho sme nevedeli, ci zomrel, alebo zije, kolkokrat som ho hladala v dave. celej rodine pomohol az odkaz cez "vnimaveho cloveka". ubezpecenie, ze od isteho momentu je vsetko ok. jeho smrt ma neznepokojuje tak, ako to vakuum predtym. boli to roky. a som za tu spravu rada.
Kamilka napísala si to , ako som to cítila aj ja . Presne tieto pocity som prežívala,ked odišla moja mamka aj babička,o ktorú som sa osobne od poslednej chvíle starala. A predsa som zažívala tie pocity,výčitky, či som urobila všetko , či som niečo nezanedbala. Dlho mi trvalo, kým som sa s tým dokázala vyrovnať, aj ked chýbať mi budú navždy. Pri čítaní tvojho príspevku som mnohé veci pochopila. Dakujem.
Nie je jednoduche odolat vycitkam, bezmocnosti ..., len nepomozu ani nam, ani tym co nas opustili. Mozno skor pomyslenie, co by im spravilo radost..., z coho by bolo smutni ...
Casto som zmatena z to, co pustam zo svojich pocitov do eteru. Ak to aspon niekomu pomoze, tak to nie je uplne jalove.
U nas odsila babka, mesiac a pol po mamke. Musí byť tak neskutočné tazke prežiť svoje dieťa ...
a este tazsie je zrovnat sa s bolavym dedicstvom, neopakovat rovnake chyby ...
.... zeny nasho rodu ...
hm...
, dnes je vo forme, v aku sme nedufali 
.
v prvej polovici tohto roka som sa aj ja ocitla v situacii, kedy sa smrt isla stat nasou sucastou. Moja mama bola jedneho dna uz tesne, tesne pred nou. Ten pocit, ked nas poslali prec z nemocnicnej izby a zacali ju ozivovat, vo mne vyvolal zmatok a...stres. Nevedela som, co...co bude nasledovat, zdalo sa mi, ze uz je to tu... Velmi zvlastne...
Ked mi zomreli stari rodicia, bola som mladucka, smutila som, ale nejak som to prijala. Mali svoj vek, prezili plny zivot.
Dnes aj moja mama ma "svoj vek"...
Slova "maminka mozno zomrie" sme s otcom vyslovili aj nahlas. Boli cudne. Nepoznam to este, co to je, ked ta definitiva pride. Hoci verim, ze to definitiva nie je. Len pre tento svet...
Nasa mama sa pozbierala, bolo to velmi, velmi narocne, boli chvile, ked sa citila velmi zle a povedala nam, ze sme ju mali nechat odist - to bolo bolestive, clovek ani nevie, co na to povedat...
V auguste sme v klude, v uzkom rodinnom kruhu oslavili jej sedemdesiatku
A slova smrt, zomieranie snad na nejaku dobu mozu ist do ustrania...ale nie, nebojim sa ich vyslovit...viem, ze to raz caka aj mna, vsetkych to caka...
Eva
Aj keď to možno vyznie kruto, už od prvej sekundy ako prídeme na tento svet - umierame - lebo či si to niekto pripúšťa alebo nie, každým jedným dňom, ktorý tu prežijeme, sme bližšie k smrti.
Zatiaľ najbližší človek z mojej rodiny, ktorý zomrel je môj otec. Mávala som od čias, ako rodičia prišli do určitého veku také akési obavy - kedy to príde, aké to bude,.... tak ako píše Evka, kým to nenastane, nedokáže si to nikto predstaviť. Jedno som však vedela (aktívne som sa podieľala na doopatrovaní oboch babičiek, ktoré sa trápili dosť dlho) - ak to už príde, nech to príde rýchlo a podľa možností aj bezbolestne (mamin starší brat si večer ľahol a ráno sa už nezobudil - taká smrť je požehnaním).
Keď mi umrel otec, jediné čo som vnímala bola vďačnosť, že to bolo rýchle. Pamätala som si z čias, keď umrela omika (jeho mama), že som si to dlho akosi "nepripúšťala" - v sobotu som bola vychystaná, že je odnesiem obed, rozmýšľala som čo na narodeniny, Vianoce. S otcom je to trochu iné, ale v niečom dosť podobné - fyzicky tu nie je, ale pritom je pri mne hádam s každým nádychom - idem napr. na plaváreň a v tej vode si uvedomujem, že som tam vďaka nemu, lebo to bol on, kto ma naučil plávať, vidím či počujem niečo v inej reči - opäť je za tým on, lebo on ma viedol k tomu, aby som sa učila cudzie jazyky, jednoducho, je tu stále, ak keď nie vo fyzickej podobe a preto ani nepociťujem nejaký extra smútok.
Keď sa to stalo, mamka hovorila - prečo to bolo také rýchle, nemala som čas sa na to pripraviť .... hovorím jej - ale aj keby to trvalo niekoľko rokov, tak sa na to nepripravíš - na smrť sa pripraviť nedá, lebo aj keď veľmi dobre vieš, že raz to príde - keď je to tu, tak ťa to napriek všetkému prekvapí, zaskočí.
Nevidím dôvod, prečo sa smrti báť - ak viem, že sa niečomu nevyhnem, tak to jednoducho neriešim. Ale určite veľa robí aj taký ten prirodzený prístup s veciam spojeným so smrťou a umieraním ako viaceré vyššie spomínali - že sa pred deťmi tieto veci nezahmlievajú, že chodia aj na pohreby a tak ...
Vnímam to ako ty.
Kami,ako by si mi vybrala nevypovedané slová z duše. Toto slovo sa bojím aj ja vysloviť. A už len pri pomyslení naň,mám husiu kožu.
Viem, že príde,viem že si raz príde po nás všetkých,ale neviem,čo bude po tom a bojím sa toho "nicotna".
Je to 17 rokov a ja som sa dodnes nezmierila so smrťou nevlastného otca. Vidím ho stále s úsmevom a mám pocit, že on je našim anjelom. Nechcem ho spájať so smrťou,bránim sa tomu. A možno aj pre to,že som ho ešte v myšlienkach "nepustila" tam hore,je stále tu.
Slovo odišiel,používam aj ja. A to hlavne pre to,lebo toto slovo nevyjadruje úplny koniec. Je tam ešte nejaká "akože nádej" na návrat. No slovo zomrel,je trvalé a nezvratné. To,u svojich blízkych nechcem používať. Nevidím dôvod.
Kami,posielam
Vlastnej smrti sa nebojím, verím v pokoj, svetlo, návraty, skor tento zivot mi dava zabrat. Len mam este male deti ...
Ano nasi najblizsi len odchadzaju, oni neozmierajú.