Sobotňajšie zamyslenie

… v dobrom aj v zlom, až kým nás smrť nerozdelí, atď.
Sľuby, ktoré by mali mať váhu – naveky, sľuby, ktoré nie je možné vždy dodržať. Verte mi, že som mala nespočetne veľakrát chuť ich porušiť. Neboli a nie sú to hlúposti, a nebolo a nie je to pre to, že by som trpela alebo bola nedajbože týraná žena. Jednoducho sú veci a situácie. Zakaždým sa našlo niečo čo ma zadržalo, niečo, niekto, kto ma zastavil pred tým rozhodujúcim krokom, aby som si povedala, stačilo. Verte, že sa vždy nájde niekto, kto mi povie: „Ja sa Ti divím, ja by som to nezniesla.“ Vtedy si pomyslím, pokiaľ som sama neskúsila, aj ja som bola taká nekompromisná a vyhlasovala som, čo všetko by som nestrpela a ako by som to riešila.
Potom príde chvíľa, taká ako dnes, keď kráčame vedľa seba a len tak ma chytí za ruku, pozrieme bez slova na seba a ten moment je tak príjemný, tak intímny a tak vzrušujúci. Nie je to tá láska ako kedysi, je to iný pocit, ale viem, že aj pre to sme stále spolu, viem, čo všetko je v tom jednom dotyku a viem, že nechcem, že si neviem predstaviť život s niekým iným. Divné, mätúce (pre mňa), ale je to tak. V takých chvíľach cítim váhu prísahy „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“.

Neviem aký bude zajtrajšok, ale viem, že dnes som prežila pekný deň so svojou veľkou rodinou.
Viem, že včerajší deň, vďaka stretku s naničmamami zaradím medzi tie, ktoré sa nezačali veľmi sľubne, ale tých pár hodín v ich spoločnosti mi pomohlo zabudnúť na chvíľu na starosti a nepríjemnosti, a keď som sa dostala k ich riešeniu odrazu sa nezdali také zlé a neriešiteľné, a hlavne nejako to dopadlo.
Viem, je to trocha chaotické, ale na druhej strane, aj vy ste moja rodina – virtuálna rodina – a odkedy som sa zaregistrovala na NM, tak mám ten pocit – v dobrom aj v zlom. Je to ako v rodine, nie vždy sa mi všetko páči, nie vždy so všetkým súhlasím a nie s každým a napriek tomu prídem sem medzi vás každý deň a rada. Tak ako v rodine.