Minulý týždeň som zavítala pracovne do Milána.
Ráno som neistou nohou vystúpila na stanici Garibaldi, aby som zistila, že to síce nie je hlavná stanica, ale je navlas rovnaká, ako tá hlavná. Chaotická, ukričaná, pulzujúca a plnučičká neznámych výrazov či ľúbozvučnej taliančiny.
Ako som správne predpokladala z minuloročného cestovania Miláno - Bergamo a priľahlé kraje, 60 minút zo stanice na obchodné stretnutie je málo. A tak som "v pohode" najprv kukla, kde zbuchnem raňajšie presso za 1€ a potom som sa začala obzerať, kudy kam. To už moje decko - kolega 
malo zmáknuté v telefóne a začalo ma usmerňovať, kam sa presúvať, ktorým smerom a začal očný strečing, lebo ja som bola orientačne ako klasicky mimo.
Jeho "nepamätáš si, že sme šli okolo toho a hentoho stĺpu?" zas vytáčalo mňa. Ja som si pamätala, že som šla okolo sympatického policajta a vlasatej dievčiny. Horšie, že policajt išiel svoju pochôdzku a dievčina mi zmizla pravdepodobne na nejaký vlak.
Našťastie niekde vo mne ešte dohárajú jazykové dovednosti mojich predkov či spomienky na detstvo a nápis "biglietti" som správne identifikovala ako miesto, kde mi pomôžu vyriešiť poplatok za transport po meste.
To som netušila, že budem mať na výber z 2 možností. Prvou bol rad na konci ktorej sedeli 3 krásni Taliani vo veku cca 25 rokov, akoby ich jedna mater mala a predsa každý reprezentoval niečo iné z Talianska. Jeden hádzal tmavé oči spoza závoja čierny mihalníc a mal kratučké vlasy s účesom, ktoré ani októbrový vietor a dokonca ani prievan z metra nepohol. Druhému lietala kučeravá ofina zo strany na stranu a keď dvihol belasé oči, podlomili sa kolená nejednej turistke. Tretí so zarastenou sánkou, rozopnutou uniformou šitou priamo na telo, či telo vyliate do uniformy?, sa sústredene hľadel do počítača. No nechoď sa postaviť medzi ostatné ženy s kuframi - ruku do ohňa dám za to, že to boli turistky, čakajúc na svoj prvý (a možno posledný) taliansky flirt!
Ozaj - prečo u nás nie sú takí fešáci za okienkom, ale sedia tam tetulky, ktorým sem tam chýba zmysel pre humor a majú tých zákazníkov akurát tak asik v ten deň dosť?
Mno. Už som sa schladila.
Druhá možnosť bol suchý, hranatý, studený automat.
Tam sa postavil synak a o chvíľu už ďobal veselo prstom do tlačítiek. Keď vytiahol kreditku, že zaplatí za lístky, prevrátila som oči a vydala sa za ním v očakávaní lístkov.
Koľko radosti ale bolo, keď sme sa nevedeli nijak posunúť k samotnej realzácií platby a ja som - naoko nasratá - znovu sa šla postaviť do radu a spokojne čakať na Ďžakoma, Ďzusepe aj Alfreda ako s úsmevom povedia" Prego signora!"
Joooooj keby si vedela koľko napätia bolo na konci toho radu. Lebo vyzeralo, že všetci naraz skončia vybavovať stránku predo mnou a ja som nevedela, ktorého by som požiadala najradšej.
Boli aj biglietti, aj úsmev, aj mne sa kreditka spotila, nielen ruka keď som platila. 🤣
A môj syn sucho prevracal očami. 😁
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ale mám to s pokračovaním. 😉 Ďakujem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nechcem prebiť tvoj príbeh, lebo je to veľmi krásne napísané, ani by som si to nedovolila, RESPECT. A naučila som sa nové slovo Biglietti a že v Taliansku netreba robiť machra a ísť rovno ku okienkam.
Len ma napadlo niečo z mája, lebo tie pocity, keď je niekto Feši a máš tam nejakú brzdu, že mama, hamuj sa, prosím ťa, mi to pripomenulo.
Tak v máji, tuším, ročníková prax, každý vo svojom klube. Niekto vo Veľko, niekto v Telovýchovnej jednote, pozor, to je tá pointa. Moja si to oddrela zodpovedne, ale taký spolužiak Mišo, ten naštartoval svoju elektrokolobežku, zbalil si paplón a išiel „praxovať“ do svojho klubu. Čiže v Mišovom ponímaní bolo, že to prechrápal do nejakej tretej v šatni a potom sa možno niekto ukázal. No a takto tam spával každý deň od pondelka asi do stredy. Keď sa v stredu rozospatý preberie a po chodbe mu kráča nahý černoch, že Hellou.
Mišo, padol, ľahol....vydesený.
Postupne zistil, že oni tam súbežne bývali, že je to hráč v tej dedine a býva v tých priestoroch. Prosím pekne, každé ráno medituje holý na ihrisku na tráve. Snažím sa, predstaviť si to ihrisko, či je v centre dediny, ale prebíja to úplne iná predstava.
Vravím dcére, (ona mi ale rozprávala o chudákovi Mišovi, ktorý takmer dostal traumu - to bol jej zámer). Počúvaj, ty mi chceš povedať, že tam kdesi každé ráno medituje nahý chlap????
Jasné, že sa tam nerozbehnem, ale celkom ma to pobavilo.
A tie moje brzdy, že maminka, ale VEĎ TY SI VYDATÁ!!!!!!
Môžeme mi mať nejaké pocity?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kedysi sa vravelo, že obrúčka nie je telesná vada.
A na matrike či v kostole si pri podpise sobášneho listu zároveň nemáš vypichnúť oči perom.
Ale šak to je pekné, kuknúť sa na niečo pekné. Neni to pekné? Kým mi sliny netečú a nesprávam sa ako pubiška.
Joj - to mi pripomenulo - som chcela napísať, keď tak kukám tú Farmu a potom cestujem MHD - ja som jak asociál (úplne som zabudla na tie puberťácke pocity a reakcie). Že kto sa s kým hrá, nehrá, koho jako otentok, koľko emócií je v tom a potom si spomeniem na spolužiaka Miša zo strednej a že som nevedela kam s rukami, nohami a pohľadom. Skoro jako pri tej taliasnkej trojke.
Treba chodiť von a kukať sa. A vziať aj deti, nech deti vedia, že mama keď sa nasere, tak ich nechá doma a pôjde za Ďžakomom. A ako bonus im nechám aj tatinka. Aj psa. 🤣
Inak - čo je to za projekt, čo si to súčasťou? Mňa napadla Zámena manželiek. 😀
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
a??????
pokračovanie gde???? a úsmev bol? aj biglietti?
✌️ ja som si tú pasáž o talianoch prečítala dvakrát, nech mám pekný deň. 🙂