Trochu úcty, prosím!

tiež ma mnohé veci zarážaju

stále točíme len o peniazoch...ale toto je o ľuďoch

ja to stale beriam tak, že základ musí byť v rodine...ako sa k sebe chováme

No smutné ale ja by som zareagovala určite, takže je to aj o nás čo tam stojíme.

To oslovovanie v nemocnici pri starých ľudoch poznám, ono niekedy je to oveľa lepšie ako pán, len nie ku každému sa to hodí. Mne tiež ak niekto osloví teta a nie je z rodiny tak ma cukne, lebo nie som na to zvyknutá ale ak by som v dedine žila stále tak by to bolo úplne normálne.

Prehliadanie detí v obchode je bežnou praxou, pamätám si to ešte z čias, keď boli tí moji malí ... poslala som dcéru postaviť sa do radu na šunku a predavačka za pultom ju automaticky priradila k najbližšiemu dospelému, darmo jej tam ona šveholila svojim nežným hláskom, že 20 deka šunky prosím ....

niečo podobného sa zrejme stalo aj nášmu synovi. Nechce povedať, ale do jedného obchodu odmieta vkročiť. Hoci hneď vedľa je obchod s farbami a tam nemá problém sa s predavačkami poradiť, čo je vhodnejšie pre jeho zámery. Takže to nebude len tým, že sa nevie ozvať.

Je jasné, že aj predavačky môžu byť unavené, naštvané, slabo zarábajú. Ale nie sú v tom same a takéto správanie to nenapraví. naviac, vnutorne na.ierajú hlavne sami seba. A škodia hlavne sebe.

Plne súhlasím základná ucta k ľudom je podľa mňa nutné minimum.

Aj mne sa stane, že nemám svoj deň, ale kontrolujem sa do maxímálnej možnej miery .... Celkom často sa mi zadarí, že vrámci roztržitosti spravím pri pokladni koninu, zabudnem, že aj tašku treba nakodovať, občas priveľmi akčne vyložím nákum k tomu, čo je už nablokovaný, namiesto zákaznickej karty idem rovno platiť,  .... Rýchlo sa osparevdlním, ale keby, že na mňa niekto nakričí, viac tam nedôjdem. Určite to žienky pri pokladni nemajú jednoduché, ja ich prácu považujem za náročnú, ale je to ozaj o základnej úcte k človeku.

Ja som zase opačný extrém. V nedeľu som piekla koláč a navrch som chela len postúhanú čokoládu. už dávnejžie som zistila, že čokoláda na varenie v balení  100g , tie naše bežné značky je absolutne nepoužiteľná. V nedeľu sa mi to zase raz potvrdilo, až tam, že som mala chuť nadávať. Len ja som došla do štádia, že keď som nebola schopnák o tej čokoláde povedať škaredý prívlastok, nešlo to.

Ľudia si vybíjajú frustrácie na druhých a občas sa správajú familiárne v dobrej viere, že sú milí. Niekedy to urazí, niekedy nie, ale je to na zváženie. Správať sa k deťom odporne lebo sú deti a k starším ľuďom ako k polodementným, to ma vždy vytáčalo. Decko sa bojí, starší človek chce byť slušný, neozve sa, lebo sa možno cíti v takých situáciách vydaný na pospas tej druhej strane. 

Som si spomenula ako som jediný raz bola vytočená tak, že som sa v obchode neovládla. Narazila som na nahnevanú predavačku, ktorá zákazníkov okrikovala a tovar hádzala, fakt otrasné.. Stála som v rade  a rozmýšľala, či odídem hneď, alebo jej niečo poviem a nakoniec sa to vyvinulo tak, že  som ju nechala nablokovať celý nákup a potom som jej oznámila, že to nezaplatím, pretože kupujem jedlo, že s jedlom sa nehádže a že ma prešiel hlad, keď vidím ako sa správa. Trochu som sa bála, že ľudia v rade za mnou budú vytočení, že zdržiavam, ale polovica sa usmiala, dvaja nechali nákup tak a odišli.  Zvyšok len pozeral a nechápal, najviac tá pani predavačka. Nepovedala ani slovo, normálne onemela. Trochu mi jej bolo ľúto, ale aj tak som bola rada, že som sa ozvala.

Mne oslovenie teta, ujo, dedi príde milšie ako pán. Hlavne u starších ľudí. V úrade by som teta asi úradničku neoslovila. Myslím si, že tá sestrička to zle nemyslela, ani dehonestujúco. Podľa mňa chcela byť milá.
 Mne príde vtipné oslovovanie titulmi ako to robia starší ľudia. Napr. v záhrade pri okopávaní  oslovia suseda pán inžinier. 

ja sa v takychto situaciach zvyknem ozvat. Nenechala by som chlapca v tom sameho. Ja som ale drzka, advokat chudobnych a nie kazdy je taky ako ja. Chlapec moze mat z toho slusnu traumu, ale hlavne ma skusenost, ze s dospelakmi je to na figu... A to sa v detoch uklada.

bola som nesmele dieta. a poctive. ak mi zle vydali v obchode, vratila som. a raz sa mi stalo, ze som stala v prazdnom obchode pri pokladni, pokladnicka sedela za kasou a s kolegynou kecali desat minut. videli ma, stali na druhej strane pultu. ani jedna nemala tolko slusnosti, aby ma obsluzili. a neviem ako sa podarilo, ze mi miesto 4 jednokorunacok nasypala pokladnicka do dlane 4 desatkorunacky. stala som tam ako tela s otrcenou dlanou, ale ked na mna obe zazreli, ze co je? taka zlost do mna vosla, ze som povedala: dovidenia. a odisla som. taketo rebelske zaciatky som mala . so sprostymi slovami mam aj ja problem . ale uz sa mi v zapale diskusie aj take podarilo vyslovit. len kamarati dostali taky zachvat smiechu, ze to nezvyknem casto opakovat.