Šla som na barikády

Neviem, ako dlho vydrží šéfka momentálny sprievodný tlak pandémie, ale po tom, čo sa mi zdôverila, že trpí návalmi paniky a po zistení, že musí riešiť ďalšiu nepríjemnú situáciu, keď jedna z kolegýň musela ísť okamžite do karantény, lebo mala kontakt s pozitívne otestovanou osobou, som sa so svojim návrhom/sťažnosťou obrátila radšej na predsednícke združenie rodičov, teda osobne na tú mamu, ktorá má na starosti hygienu.

Chápem, že svet je naruby. Chápem, že aspoň polovica z kompetentných sa pod tlakom spoločnosti bojí prijať nejaké nepríjemné rozhodnutia/opatrenia, lebo chýbajú skúsenosti a ľuďom rázne ubudlo súdneho zmýšľania. Celý náš zhýčkaný svet už dávno zabudol žiť v pokore a symbióze s prírodou. Zabudol si vážiť obyčajné veci. Česť pár výnimkám, ktoré ale nič nezmôžu proti dravosti väčšiny.

A zrazu ho sčista-jasna zaskočí pandémia.

Každopádne som očakávala (a teda aj otvorene vyhlasovala, keď sa ma niekto spýtal), že september skončí chaoticky, (nielen) čo sa nového školského roku týka.

Keď som ešte pár dní pred jeho začiatkom na schodoch školy zachytila vzrušené rozhovory neskutočne rozčúlených ( a to je čo povedať, lebo v tomto zamestnaní sa emócie na zamestnávateľa neprezentujú verejne pred svedkami) učiteliek o tom, ako ministerstvo školstva kŕmi rodičov nezmyslami o pripravenosti rezortu, ako sa vraj učitelia cez prázdniny školili na zvládnutie situácie v prípade online výuky (vraj bohapustá absurdná lož), ako sa zabezpečuje vybavenie škôl pre žiakov z materiálne slabších rodín (tiež skôr na výsmech), atď, atď., tak som pochopila, že naďalej nie je nik pripravený.

Ešte predtým ktosi neuvážene navrhol smerodajné číslo 50/100.000. Tzv. sedemdňová incidencia nakazených v tom-ktorom regióne na stotisíc obyvateľov. Tento pomer si kompetentní určili z doposiaľ nazhromaždených skúseností a matematických simulácií počítačov. A pridali zoznam konzekvencií, čo podniknúť, ak číslo prekročí danú hranicu. Čo ale nik do výpočtov nezarátal: všeobecnú nespokojnosť ľudí, návrat z letných dovoleniek s množstvom nevítaných talizmanov a jesenno-zimné oslabenia organizmov z dôvodu každoročných chorôb daného obdobia.

A tak sme začali školský rok s takým "akože prísľubom", že prvé dva týždne deti od prvej do štvrtej triedy masky na vyučovaní mať nemusia, lebo sa budú triedy pravidelne vetrať, ale akonáhle sa postavia z miesta, musia si masky nasadiť. Aj počas prestávok na školskom dvore sa musia zahaliť. Starší žiaci ich musia nosiť po celý čas v školskom priestore (dnu či vonku). Teda aj na vyučovaní. Potom sa ukáže, čo ďalej. V závislosti od čísel infekcií. (To ešte stále udržiavali ľudí v slepej nádeji, že zázrakom neuveriteľne klesnú. Ha-ha.)

Triedy sa nesmú navzájom miešať, aby sa prípadná nákaza a kontakty dali rýchlo a bezproblémovo identifikovať či stopnúť. Naďalej zostávalo platné dodržiavanie všetkých hygienických pravidiel: rozostupy v triedach (min. 1.5m), umývanie rúk stále a dookola, kašľanie a kýchanie do rukáva alebo vreckovky, WC podelené podľa tried, vyznačené smery pohybu vrámci školy a pridelné sektory vrámci školského dvora. Je možné, že som na niečo zabudla, ale to teraz nie je podstatné.

Takto nejako sme to dostali prezentované na našom úvodnom tímovom sedení na začiatku školského roka. Teda pardón, s jednou výnimkou, ktorú zachvíľu vysvetlím. Vraj spomenuté pravidlá platia doobeda, ale poobede ako družina máme pár bodov poupravených.

U nás už deti vrámci miestnosti masky mať vôbec nemusia, my dospelé podľa farby infekčného semafóra. V zelenej fáze dľa vlastného zváženia, od oranžovej povinne (to tuším platilo i pre učiteľky). Triedy sa pomiešať smú, tak ako sme ich doteraz mali podelené my, ale navzájom medzi sebou nie, rozumej návštevy zakázané. Šéfka nám pritom celá šťastná ukazovala rozvrh tried doobeda, kde opäť funguje náboženstvo, pracovné dielne. Čiže tie hodiny, kde sa triedy miešajú (lebo niektoré deti sú katolíci, iní evnjalici a zvyšok etika). Pre ňu to znamenalo tým pádom o jedno dôležité rozhodnutie a prácu navyše menej - trápiť si hlavu nad novým delením skupín. LENŽE!!! A to lenže príde zachvíľu.

Samozrejme, že som sa potešila, že opäť uvidím všetky svoje deti. Veď toto mal byť KONEČNE prvý rok, kde som mala mať iba tých, ktorých som si sama vychovala. Od absolútnej nuly, podľa vlastných predstáv. Ktorí už neboli pozostatkom z katastrofálnej zostavy mojej predchodkyne. Predpokladám, že už čochvíľa ich i tak znovu stratím, a tak som si tento týždeň začala prezerať inzeráty na nové miesto. Kalich sa prelial. Snáď sa mi pošťastí v krátkej dobe niečo vhodné nájsť. Mimo školstva.

Na tomto mieste spomeniem ešte príhodu niekedy z prelomu júna/júla, teda z obdobia, keď boli triedy delené na polovice a naše skupiny pomenené. Vtedy za mnou do triedy prišla učiteľka Martina odvedľa, aby ma požiadala o radu.

- Katarína, minule sa mi zapáčila (tu spomenula niečo z našej tvorby, čo som robila s deťmi, ale nespomeniem si, čo presne). Keď máme teraz takúto situáciu, hodilo by sa to i mne. Nech ich niečim aspoň na hodinu zabavím a budem si istá, že tak zostanú sedieť v kľude na miestach. Mohla by si mi ukázať, ako sa to robí, keď budeš mať chvíľu voľno?

- Nikam nechoď, ukážem ti to hneď. Voľno nemám nikdy, lebo celý čas ťahám sama.

Nasledujúcich snáď 5 minút som jej vysvetľovala postup. V tom čase bolo v triede prítomných (iba!) šesť prváčiek, čiže pohoda. Keď som dovysvetľovala, vrátila sa spokojne do triedy. O čosi neskôr za mnou došla znovu a dôverne šepká:

- Katarína, bola som u teba iba päť minút, ale poviem ti, mala som dosť! Obdivujem ťa, ako to zvládaš.. Ja by som tvoju robotu nedokázala robiť! Oni ťa ani na chvíľu nenechajú na pokoji. Z každej strany vykrikovali Katarína, Katarína a každá z nich chcela čosi iné. Ty si naraz robila päť rôznych robôt a s kľudom im tisíckrát vysvetľovala dookola to isté. Ja by som niečo podobné nevydržala... Ja som rada, že na hodinách deti sedia na svojich miestach a i keď niektorí experti stále vyrušujú, to sa s tvojou robotou vôbec nedá porovnať! Keď ku vám po vyučovaní prídu, to ako keby vybuchla bomba a menšie explózie nasledujú hneď po nej!!!

- Veď áno. Oni tú prebytočnú energiu z celodenného sedenia a koncentrovania sa musia niekde dostať von. Kde inde než u nás vo frontovej línii? A to si teraz videla iba šesť naozaj zlatých dievčat, ale spomeň si na uragány v podobe Južana, Severana, Šálku,... to je iné kafé...

Aj keď odchádzala, ešte stále nechápavo krútila hlavou. Asi mala živo pred očami menovaných divochov, ktorých som sa ja vďaka pandémii zbavila. Zato trpeli iné kolegyne, ktoré ich, bohužiaľ, schytali. Taký (10-ročný!) Severan napr. sfalšoval ospravedlnenky, len netušil, že keď si ich napíše sám, my hneď odhalíme, že nie sú od rodičov. Som naozaj zvedavá, čo bude vystrájať v 15-tich.

Táto krátka vsuvka mala vysvetliť časť toho, čo sa vo mne za tie tri týždne nahromadilo a prečo som šla na barikády. Kolegyňa mi povedala: Ja musím držať hubu, ja ešte toto miesto také dva roky potrebujem.

Poznám jej situáciu. Nemá vôbec na výber. Lenže ja už som vlastne na odchode, a tak nepotrebujem brať ohľad na nič a nikoho, len na seba, svoju rodinu a plány do budúcnosti. Môže byť, že mi ich prekazí korona, ale to je potom osud...

Nuž ale nazad ku problému a výnimke. Družina teda dostala iné pravidlá než škola. Družina, kde sú deti neustále v pohybe, kde častokrát medzi mládencami dochádza ku pästným súbojom a my im musíme čeliť tak, že nie raz sami niečo schytáme. Kde musíme deťom pravidelne s niečim pomáhať - či už rozviazané šnúrky, pokazený zips, rozliata omáčka, nepochopená domáca úloha, atď., atď.

My sme tam stále hlava na hlave a u nás deti nemusia nosiť masky???

A pritom práve v dužine nášho typu má prevažná väčšina zamestnankýň nad 50/60 rokov (naša najstaršia dokonca 73)! My nemáme právo na ochranu? Pritom neexistuje veľa zamestnaní, kde ľudia prichádzajú do tak "nechráneného" styku s druhými osobami ako my a navyše s deťmi, ktoré jednajú impulzívne, nepremyslene.

Ako príklad uvediem hneď dve príhody z tohoto týždňa.

Kolegyňa sedela na múriku, keď ku nej dobehli dvaja prváci. Súdim tak, lebo ich zatiaľ z videnia nepoznám. Jeden sa jej začal niečo pýtať a druhý si zrazu z roztopaše stiahol masku z tváre a akože "zo srandy" jej silno fúkol do tváre. Netvrdím, že si uvedomoval čo robí, ale niečo podobné by v prípade infekcie mohlo mať pre ňu naozaj katastrofálne následky. Z plnej dávky do očí. Krátko nato sa jej v triede povracal iný mládenec... a to doposiaľ nemáme žiadne dezinfekcie k dispozícii.

Druhá príhoda sa odohrala v našej triede. Decká práve dojedli obed a netuším, čo sa stalo popudom ku nasledujúcej akcii, ale zrazu viacerí vyskočili zo svojich miest a začali naschvál nahlas vykašliavať do priestoru.  Dokonca sa pridali i dievčatá. Zasa systémom "aha, aká sranda".... Šokovane som ich zrušila, lebo pre mňa to sranda v súčasnej situácii teda vôbec nie je.

A nech mi nik nevraví, že deti nákazu neprenášajú. Štatistiky sa obrátili iným smerom a stále viac tried musí ísť do karantény (v Mníchove aktuálne 47). Podľa mňa sa práve deti stanú v blízkej dobe roznášačmi vírusu. Aspoň z laických skúseností, čo mi za posledných 8 rokov ukázala prax zo zimných mesiacov.

Terajšie pravidlá si u nás odsúhlasili rodičia, lebo samozrejme nechcú, aby ich deti nosili celý deň "náhubky". Ale kto berie ohľad na nás???

Ja v tej maske momentálne konkrétne strávim asi 5 hodín. Decká bez nich naďalej vrieskajú ako paviáni a mnohí dobre vieme, s akou intenzitou a koncentráciou sa šíria aerosoly pri kriku. Nás ale cez masku poriadne nepočujú, resp. častokrát ani nechcú počuť. Preto teraz namiesto 5x musíme vety opakovať 30x.

Pravidelne nás s kolegyňami bolia po robote hlavy a hrdlá.

Čo mi ale ako prvé vyrazilo dych, bola reakcia Martiny, keď nahliadla v prvý deň do našej triedy.

Komentáre

ach Katka, ani nevieš, ako mi odľahlo, keď som si prečítala tvoje slová. Chaos je všade. Nikto nemá skúsenosť, nikto nemá plán. Lebo keď nie sú uvedomelí občania, nepomáha nič. Aj inokedy organizované Nemecko je problém.

osobne by som tiež teraz nechcela rozhodovať o tom, čo ďalej, viditeľne má každý strach spraviť krok hocakým smerom, čo je na druhej strane pochopiteľné - veď ešte budem pokračovať - čo ale mňa neskutočne pobúrilo, že sa cítim ako človek druhej triedy, lebo vrámci tej istej budovy, s tými istými deťmi a za ťažších podmienok máme my v družine i neférové podmienky .vrrrrrrrrrrrrrrr

áno, to som zabudla poznamenať, úplne chápem, že si sa vzbúrila. Naozaj je to nespravodlivé. Ľudia hľadia na seba bez ohľadu na okolie. Dúfam, že sa ti s tým podarilo niečo urobiť

pokračovanie dopíšem, každopádne som si v piatok stanovila pre svoju skupinu po dohovore s kolegyňou vlastné podmienky (obidve to vidíme našťastie rovnako) a ako sa situácia vyvinie, uvidíme budúci týždeň

Veru neľahká situácia, už ta pandémie sama o sebe, aj tvoja práca ... a spolu dokopy, aj na koňa veľa. Verím, že máš dosť, hlavne ak deti majú takýto nepodarený humor ...

Aká je situácia v Mníchove, kde všade sú povinné rúška,a ké sú u vás opatrenia mimo školstva. Nemecko dávajú za príklad, Čechom, Slovákom ...

tak áno, Nemecko má nízky počet obetí, čo ja osobne spájam s tunajším dobre vybaveným zdravotníctvom a tým, že sa ľudia napr. až toľko neobjímajú ako napr. Španieli, Taliani, resp. to v prípade potreby obmedzujú - v Mníchove sa od štvrtku zaviedla povinnosť nosiť rúška v centre mesta, teda i vonku, zvyšok ešte dopíšem v pokračovaní - mimochodom tie slovenské čísla z posledných dní sú alarmujúce pri predstave, v akom katastrofálnom stave tam (ne-)funguje zdravotníctvo

práve čítam jednu správu, že situácia na školách sa rapídne zhoršuje a v karanténe sú desaťtisíce žiakov (v Nemecku) - približne 50.000

Tak su uz riadne cisla

ale pozor - nie všetci infikovaní, prevažná väčšina pripadá na tých, čo mali kontakt s infikovanou osobou

Rozumiem

Ono aj na Slovensku už bolo minulý týždeň 20 000 detí v karanténe, čo je k pomeru obyvateľstva celkom dosť, ale vraj je to stále nízke percento oproti deťom, čo chodia do školy.

Určite ich nebolo 20 tisíc v karanténe...len neboli v škole.Doobeda boli plné sídliská detí...a vlastne prečo by aj nie, keďže deti mali ostať zo školy doma ale ich súrodenci do školy chodiť môžu, rodičia do práce môžu...Celé divné...

Vidíš tak tento moment neviem, či len sa neučia v škole, ale len on line z domu, školáci, alebo majú byť v karanténe a časom otestovaní? Netuším, v tom všetko je toľko možností ... a nik z toho nevyjde. 

Majú byt v karantene 10 dní a nik ich netestuje pokiaľ pozitívny bol vyučujúci. Ak bol pozitívny spolužiak, testujú ich na piat deň. Ale len spolužiakov z triedy. Nevadí ze to decko chodilo istým autobusom, nevadí ze bolo v druzine, na obede... Proste celé divne. Jo a súrodenci tých detí chodia nadalej do škôl, škôlok, rodicia do prace... 

Ďakujem za vysvetlenie.

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok