Deti to proste vedia :)

- Priprav niečo, čo prečítaš deťom, pomodlíme sa spolu a tak... - riekol Tiger.
- Nj, ok - vzala som z poličky prvú knižku s mini príbehmi (Bruno Ferrero, Je tam hore niekto?), čo mi prišla pod ruku a otvorila - A Boh stvoril otca. To bol názov príbehu ako uliateho na túto spoločnú chvíľku, usmiala som sa Božej prozreteľnosti.
Deti s Tigrom zapálili sviečku, nechala som svietiť len malé svetlo, aby som videla na písmenká a dala som sa do čítania:

A BOH STVORIL OTCA

Keď sa dobrý Boh rozhodol stvoriť otca, začal veľkou a mohutnou postavou.
Anjel, ktorý bol blízko pri ňom mu povedal: "Čo je to za otca? Ak deti, ktoré stvoríš, budú taký drobizg, prečo si urobil otca takého obrovského? Keď sa s nimi bude chcieť hrať guľky, bude si musieť kľaknúť. A keď bude chcieť svoje dieťa prikryť, bude sa musieť skloniť. A keď ho bude chcieť pobozkať, bude sa musieť zohnúť napoly."
Boh sa usmial a povedal: "To je pravda, ale keď ho urobím malého ako dieťa, deti nebudú mať na koho zdvihnúť pohľad."
A potom prišli na rad ruky. Aj ruky urobil Boh veľké a svalnaté. Anjel potriasol hlavou a povedal: "Také veľké ruky nemôžu prebaľovať dieťa, zapínať a rozopínať gombíčky a tým menej viazať vrkôčiky alebo vyťahovať z prsta triesku."
Boh sa usmial a povedal: "To viem, ale ruky sú veľké preto, aby sa do nich vmestilo všetko, čo má dieťa vo svojich vreckách, a sú dosť malé, aby mohli pohladiť jeho tváričku."
Boh začal tvoriť dve veľké nohy, aké ešte nik nevidel, keď anjel vybuchol: "To nesedí! Naozaj si myslíš, že tieto dve nákladné lode budú vedieť ráno rýchlo vyskočiť z postele, keď sa bábätko rozplače? Alebo prejsť pomedzi kŕdeľ hrajúcich sa detí bez toho, že by aspoň dve nezašliapli?"
Boh sa usmial a povedal: "Buď pokojný. Budú chodiť veľmi dobre. Uvidíš, udržia dieťa v napätí keď sa bude chcieť nosiť na chrbte ako na koni, alebo naháňať myši v chatrči, alebo sa pýšiť topánkami, ktoré by nepasovali nikomu inému."
Boh pracoval celú noc. Otcovi vložil do úst málo slov, ale dal mu pevný a rázny hlas a oči, čo videli všetko a predsa ostávali pokojné a trpezlivé. A nakoniec, keď sa na chvíľu nad všetkým zamyslel, pridal posledný detail: slzy. Potom sa obrátil k anjelovi a spýtal sa ho: "Teraz už veríš, že aj otec môže milovať tak ako matka?"

Skončila som, nastala chvíľka ticha do ktorej prehovoril Daniel (6r.): "Mami, môžem sa niečo opýtať?"
"Áno, čo by si rád vedel?"
"A prečo mu Boh nedal mozog?"