Naše deti, vaše deti ...

Nemám rada, keď sa ľudia vyhovárajú na dobu. Dobu tvoríme my ľudia, my dospelí. Čiže akí sme my, taká je aj doba a také sú aj naše deti. To je v globále.
V jednotlivých prípadoch to tak nemusí byť. Každý z nás sa rodí s istou výbavou a istým ladením. Zjednodušene povedané melancholik nebude asi nikdy extrovert sršiaci vtipom.
Ale je jasné, že základom výchovy je rodina.1 odborník povedal, že aj zlá rodina je lepšia ako žiadna. Pretože aj z tej zlej si človek odnesie nejakú životnú skúsenosť.
Ešte k tomu času strávenému s deťmi, každý kto je svojprávny sa môže slobodne rozhodnúť, či pôjde radšej s deckami do lesa, alebo si zahrajú karty, alebo sa bude naháňať v robote od rána do večera, aby si mohol dovoliť kúpiť napr. novú TV, auto. Je to o prioritách, aké si každý zvolí. Možno u niektorých by stačilo, keby sa prestali porovnávať so susedom, rodinou...

Súhlasím s napísaným, len u nás to je akosi prevrátené, naše deti sú najradšej samé doma, môžu robiť čo chcú, nikto od nich nič nechce, a keď už príde na hlad, tak piškóty, jogurty a sladkosti im postačia.
Minule som ich musela priam vykopať stavať snehuliaka za krásneho slnečného počasia, pubertiačka v tom najprv hľadal hlbší zmysel, pubertiak mal problém, že sa treba obliecť, len ja som to brala ako radosť, ale zvladli sme to, aj oni sa nakoniec vytešili. Najmladšia sa však urazila, že sme to bez nej, nuž nebola doma. Nevyberieš si.
Niekedy si hovorím, že by som sa mala nad tým zamyslieť, že sú tak radi keď sme preč, ale keď vidím ako trávia ten čas, ležiac už skoro na hlave a nohy na plafóne, tak si hovorím, zhniť ich nenechám.
Určite vnímajú problémy okolo seba, tak ako všetky deti, ako sme ich vnímali my a vnímali ich aj naši rodičia či prarodičia ako deti, nemyslím si že to majú ťažšie, možno trošku iné.

Nuž doba je veru taká aký sú ľudia, žijúci v nej...a už dlhšie si všímam, že celkove v spoločnosti /a to nielen na Slovensku/ sa chorobne šíri sebeckosť a egocentrizmus. Málokto sa dnes stará o druhého a nielen, či niečo nepotrebuje, ale aj ako sa má, čo cíti, čo ho trápi...ale na druhej strane, keď ma to aj zaujíma, nepočujem nič dobré. Vždy sa nájde niečo, na čo sa máme chuť sťažovať, zanadávať si, ofrflať - tu to už je ľudový folklór /mňa keď sa niekto známy spýta ako sa mám, odpoviem dobre a teraz mi môžeš závidieť - ale to len žartom/... a v tejto atmosféra negatívna žijú aj naše deti. Ja sa o problémoch, ktoré mám rozprávam s manželom osamote /bez detí/. Keď spolu vyriešime, oboznámime deti /nepáči sa mi, keď vyrastajú v atmosfére "niečo sa deje" ale nevedia čo. Nezaťažujeme ich, neočakávame nijaké riešenie, keď hovoríme napr, o peniazoch hovoríme o príjmoch aj výdavkoch v rozumnej miere. Takisto je to o zdraví, nedorozumeniach v rodine...ide o to, aby sa naučili žiť aj s tým, že ľudia majú problémy a rozprávajú o nich a pomáhajú si, hľadajú východisko.../
Z rozprávania mojich detí /áno, rozprávame sa, aj keď to možno nie je moderné / počúvam samé historky o tom, ako si spolužiaci vedia robiť naschvál, posmievať sa, ponižovať... Naposledy otec jedného spolužiaka napadol ďalšieho spolužiaka zato, že sa jeho synovi posmieval, že všetko žaluje , normálne má to decko monokel. /Mne tak stúpol tlak, keď som to počula... . a teraz to dieťa vyrastá v rodine, kde mama chodí riešiť do školy fakt každú drobnosť, ktorá sa jej nepozdáva, postaví si rodinu na piedestál dokonalosti a otec mu mláti spolužiakov...tak čo je to za príklad a ako to majú ďalší spolužiaci spracovať?/
So starším sme riešili problematiku neonacistov a skínov - počul o útokoch, počul názory spolužiakov, chcel poznať aj ten náš... tak sme rozoberali aj túto ťažkú tému.
Neviem či je to doba, ale obyčajný človek veľa krát nemá na výber, ako bude žiť... ja si práve hľadám prácu a 90% všetkých podmienok prijatia je časová flexibilita /robiť od nevidím- do nevidím/. Manžel zarezáva na 3 smeny, keď potrebujú tak na 12-tky. A čo povie zamestnávateľovi, že uprednostní trávenie času s rodinou? No nepomôže si, keď chceme uživiť rodinu, zaplatiť HÚ, nájomné, pomôcky do školy a pod. /a to máme 14 rokov staré auto - novšie nepotrebujeme, keď staré slúži, televízor len jeden, počítač tak isto, telefóny na dobíjanie...žiadny luxus, bežný štandard/. Ja keď sa chcem zamestnať tiež si nemôžem klásť podmienky, ako by mi to vyhovovalo a z jedného platu to dlhodobo nejde...takže skôr alebo neskôr budem musieť /aj keď nechtiac/ okresať čas strávený s mojimi deťmi...

Áno, hovorí sa, že dobu tvoríme my ľudia, len ja si myslím, že je to pravda len z časti... Vo veľkej miere k tomu prispieva celkový systém, aký v krajine prevláda. Sociálne istoty, ak sú ohrozené, ovplyvňujú prežívanie každého človeka. Áno, peniaze nie sú všetko! To hovoria ľudia, ktorí nezažili ich nedostatok. Naozajstný nedostatok, na zaplatenie domova, jedla a zabezpečenie základných ľudských potrieb. Koľko je prípadov, keď zo zdravotných dôvodov nebol človek schopný toto zabezpečiť a odrazu bol na pokraji spoločnosti, často úplne bez domova.
Už veľakrát som si povedala, že sa nenechám "stiahnuť a vtiahnuť do tejto hektickej atmosféry", ale žiaľ veľmi, veľmi často si uvedomujem, že sa mi to nedarí. Nepamätám si, žeby som niekedy žila v takom "neustálom strachu": Ak sa zmeškám k lekárke, budem musieť zaplatiť za nedodržaný termín. Ak nenahlásim zmenu poisťovne, zaplatím si. Ak bude moje dieťa často choré a ja sa budem musieť oň postarať, prídem o časť platu, o bonusy, ktoré výplatu prilepšujú... A to nepíšem o osamelých ľuďoch, matkách.
Myslím si, že na deťoch sa podpisujú vo veľkej miere médiá.
Deti majú kvantum informácií, väčšinou negatívnych vzorov, ktoré potom prenášajú do svojho života. A nielen z médií. Moje dieťa 1-krát počulo vulgárne slovo od dospelého človeka. Vedľa papierníctva v OD bol bufet. Čakajúc na platbu sme si vypočuli, o čom sa nám ani nesnívalo. Keby to niekde použilo...koho by prvého vinili...rodiča.
Chceli sme Ameriku. Máme ju. So všetkým všudy. Už aj u nás sa strieľa v školách, aj u nás už sú také priepastné sociálne rozdiely...
História sa opakuje...aj naši predkovia boli svedkami takýchto zmien.
Nemám patent, ako to vyriešiť. Len si myslím, že začať treba od hlavy. Ak bude rodina naozaj (nielen rečami) na 1.mieste našej spoločnosti, potom bude možné postupne dať do poriadku všetko, čo sa od nej odvíja.