Dve labky … do dvoch dlaní

“Keď ona odíde,  môj život stratí zmysel.”

 

A ona odišla. Nad ránom, na moju šesťdesiatku, keď jar začala vystrkovať rožky. Vydýchla v náruči po krátkom silnom kŕči. Malá sexi životaschopná  čivka Bjúúúty.  A život išiel ďalej a smútok rozptýlila myšlienka, že sa stalo to najlepšie pre ňu.

 

Zima sa mocovala s jeseňou, keď mi cinkla smska od môjho dieťaťa. “ Darujeme krátkosrstú čivavku fenku Keithy, 2 roky,  hyg. návyky, z rod. dôvodov. Hneď. Len do dobrých rúk.”

 

“Už len taký kabelkopes môže niekomu zavadzať. Ako sa môže niekto vzdať psíka po toľkých rokov, ” rozčúlila som sa hnevom spravodlivým a začala nad ňou, rozumej čivavkou, dumať:

 

1. Našej  čivke Timinke sa zíde parťáčka. 

2. To prečo má Keitha cicečky po zem? 

3.  Darujem? Či, zbavím sa?”

 

V decembri sme sa s Timi dohodli: vezmeme ju.

 

A tak koncom januára k nám majitelia - manželia doniesli čivku Keithy, s výzorom bonsajového bulíka. Nervne sa skryla pod stôl, cicečky ťahajúc po zemi. 

 

“Máme ju rok. Nechodila vonku. Dnu pekne robila potrebu na handru. Stačí ju vyprať. A spí na konci nôh. Ale nedá sa hladiť. Taká je… iná…. “

 

“Nemala náhodou šteniatka? Dcére ste vraveli, že nie, ale prska má vyťahané až po zem…” 

 

“Tak áno, mala, ale  …”

 

Šmaria, už len choďte het, nech vás nevidím, lebo poviem, čo ma bude mrzieť … 

 

Ostali sme sami. Ja a čivky Timi a Keithy.  Začali sme chodiť von, kontaktovať sa so psikmi, ľuďmi. Učili sme sa spolunažívať. Liečili sme osamelú, nedôverčivú dušu, boľavé cicečky. Učili sme sa dotykom, hladkaniu, objatiam… 

 

… ale prepáčte, musím už končiť. Pribehla ku mne malá sebavedomá pyraňa, milovníčka života Keitinka. Musím ju najprv vyhladkať, vyšuľkať a potom otvoriť dvere na dvor. Chce ísť do záhrady ponaháňať pár “diviakov a jeleňov”, aby sa v noci šuchla ku mne pod paplón, a tam spokojne odfukovala hore bruškom za hlasného pochrapkávania s dvoma labkami v mojej dlani.