Moja nová láska ...

Sme doma. Už týždeň a mne sa ešte stále sníva o prežitom.
Kade chodím, tade ódy pejem, okolitý svet nevnímam. Je to diagnóza.
Je to láska. Je to Portugasko.

Mali sme neter na štúdiach práve tam. Naše rodinné striebro, ba priam zlato
sa v šírom svete rýchlo rozhľadelo a bez problémov splynulo s mládežníckym životom.
Štúdium prebehlo v pohode, v aktívnom tempe opojnej mladosti.
Keď sa blížil koniec jej pobytu, neodolali sme a ... vybrali sme sa za ňou. Pozrieť miesta,
a spoznať ľudí, čo jej za pol roka tak veľmi prirástli k srdcu .

Jej dve hrdé tety.
Čiže ja a sestra + 2 pubertálne deti.
Základnú bunku expedície doplnila o 4 dni tretia sestra - mama úspešnej študentky.

Odhodlané a hrdinsky sa tváriace sme vyrazili z Viedne polnočným letom do Lisabonu.
Sestra šla so synom, ja som „dozorovala“ neter, milovanú sestru portugalskej hviezdy.

Cieľ našej cesty – Leiria, cca 140 km od Lisabonu. Taxík, autobus ...
Sestriných “80 hodín angličtiny“ dopĺňala cestovná príručka o Portugalsku a moja depresia z rečovej bariéry. Tú som rýchlo pretavila do morálnej podpory a tichého obdivu. Sestra Miluška bola v komunikácii čarovná a hlavne – úspešná.

Zvítanie sa s neterkou bolo vrúcne a dušetešivé. Oj, aj slzičky nam vyhŕkli... Je to prvá vnučka, miláčik rodiny. Vychutnávali sme si ju od príchodu z pôrodnice a vždy bola našim slniečkom.
A tu pred nami stála dospelá žena : vysoká, štíhla, krásne opálená blondínka. Toto sa mi mihlo mysľou, keď som ju držala v objatí.

Ubytovali sme sa u nej na „posade“ čiže internáte. Dobre vybavené 2-lôžkové izby, s kuchynkou, chladničkou, mikrovlnkou a komplet kúpeľnou s weckom. Ešte aj telka tam bola

Adaptácia bola rýchla. Popadali sme do postelí a spali ako šípkové Ruženky celé popoludnie. Predsa len, nespali sme viac ako 24 hodín. (Nerátam mierne zalomenie počas letu...)

Hneď prvý večer sme boli pozvaní k Majkinej spolužiačke na večeru. Talianka Rosi, bývajúca v prenajatom byte,
bola čarovnáááá a jej lazane neprekonateľné !! Ako aperitív sme priniesli našu domácu ... nuž bolo veselooo ...

Druhý deň sme sa porozhliadali po meste. Veľké cca ako Žilina, kľudné a pohodové. Slnko príjemne hrialo, vetrík pofukoval, radosť žiť
Morálne sme sa chystali na večer. S neterou sme sa dohodli, že pripravíme „slovenský čurbes“ a navaríme niečo naše typické... Z domu sme niesli bryndzu, slaninku, klobásku... a aj rezance a mletý mak. Že dezert - makové rezance ...

No ženy! Variť halušky v 3-litrovom hrnci v stave ťažkej improvizácie pre každých 15 minút meniaci sa počet hostí bol neopísateľný zážitok.
Konečná cifra sa zastavila na čísle 14. Uffff, ešte teraz ma horúčava oblieva, keď si na to spomeniem.

Ale podarilo sa.
Rozkošná bola Majkina spolubývajúca. Sympatická Gogča
je Turkyňa a moslimka. S úsmevom okolo celej hlavy stála v našich dverách a pýtala sa, čo to tak úúúúúžasne vonia ??
Sestra ju odvalila excelentou jazykovou perlou: Slanina! – no you! Kvik – kvik Dievča napodiv pochopilo a ... sklamane si vzdychlo. Bravčové jesť nebude, aj keď tak úžasne rozvoniava

Dorobili sme celé "menu".

Halušky, so slaninkou aj bez. Makové rezance. Očká klasické aj s cesnakovou pomazánkou. Do jabĺčka sme zapichli špajdlu, na ňu capli nálepku so slovenským znakom, narátali potrebný počet plastových tanierov, vidličiek, pohárov. Servítky. A samozrejme tri pollitrovky. Slivovica, hruškovica a kalvados.
A vyrazili do spoločenskej miestnosti, kde to šumelo študentskou multinárodnou omladinou.

Pokračovanie čoskoro...