Poď sa pritúliť

Takýchto dní mám v roku asi toľko, že by sa dali zrátať na jednej ruke. Aj to by hádam ostali niektoré prsty zahanbené. A práve preto si takýto deň zaslúži, aby som o ňom písala.
Otváram dvere a do bytu vchádzam veľmi opatrne, aby som sa ako zvyčajne nepotkla. Obvykle moje dcéry bývajú tak unavené, že školské tašky nevládzu odniesť ďalej. Ale dnes to tak nie je, pod nohami mi nič nezavadzia. Vetrovky sú zavesené a čižmy... no, nie sú zrovna vzorne uložené, ale nie sú aspoň á la striptérky. Úm, tuším sa mi podarilo urobiť desiatu, ktorá im zabezpečila dostatočný prísun energie...(bože môj, čo som im to dala?)
Načúvam...z bytu sa "ozýva" nezvyčajné ticho.
"Haló, žijete?" opýtam sa do prázdna.
"Ano, učíme sa"...stŕpnem. Čo sa deje? Spravím pár krokov, aby som nazrela do detskej izby, ale moja staršia etela (píšem malým, lebo ako Hrošica má opice, my máme etely) mi vyjde v ústrety, zavesí sa na mňa a v objatí zotrvá asi pol minúty.
"Etelka, aj ty si doma?" pýtam sa mladšej.
"ano, " dostanem odpoveď. Nedá mi to a idem si skontrolovať svoje mladšie dieťa. Sedí za stolom a píše si úlohy. Vtisnem jej pusu do vláskov a ona ma pohladí po líci.
Žasnem. Odchádzam si umyť ruky do kúpeľne a prihováram sa morčaťu:
"Ahoj Kuku, ako sa máš?"a dostávam odpoveď . Naša Kuku je jediný člen v našej rodine, ktorý mi vždy a za každých okolností odpovie svojim "kukuku".
Som veľmi unavená a som rada, že mám navarené a stačí mi jedlo si ohriať. Sadám si za stôl a vtom sa dovalia moje ratolesti. Asi im došlo, že som doma a jedna cez druhú začnú rozprávať svoje dojmy a zážitky zo dňa. Čo bolo v škole, ktorý chalan išiel na autobuse, čo mal oblečené...
Dojedám a za obletovania mojich dcér sa presúvam do obývačky. Staršia stále rapoce, menšia pochopila, že nemá šancu dostať sa k slovu. Stiahnem si rifle a natiahnem sa na gauč. Z toho množstva informácií mám hlavu ako melón a tak poprosím staršiu etelu, aby ma nechala vydýchnuť. Dá mi pusu aodchádza do detskej. Privriem oči a zrazu si uvedomím, že moje mladšie ticho sedí v kresle.
"Čo etelka, prečo si tak tichúčko?"
Pokrčí plieckami. Príde ku mne a čupne si ku gauču:
"Nešla by si sa pritúliť?" opýta sa a klipká na mňa tými prekrásnymi belasými očami.
"Ale samozrejme, poď láska moja".
Objíme ma, nohu si preloží cezo mňa, dá mi pusu a priloží svoje hodvábne líčko ku môjmu.
"Aká si krásna maminka. Ľubinkám ťa" vyzná mi lásku a ja jej vyznanie opätujem. Takto si ležíme, keď o chvíľu dobehne môj starší živel.
"Čo robíte?"opýta sa, ale na odpoveď nečaká. Zrúti sa vedľa mňa z druhej strany capne mi pusu na líce. Dlho nevydrží, odbehne. O chvíľu sa vráti aj s Kuku a položí mi ju medzi prsia. Tá zamyká fúzikmi a oddáva sa hladkaniu oboch slečien.
A tak si ležíme, natiahnuté ako štyri pradená, a oddychujeme.
Keby niekto v tom momente prišiel, asi by nechápal. Ja čiastočne vyzlečená, obložená dcérami, na hrudi morča natiahnuté v celej svojej dĺžke.
Ale ja tieto momenty zbožňujem. Zvyčajne trvajú len krátko (viem, že už o chvíľu budem robiť policajta) a snažím sa z nich nasať čo najviac energie. Vtedy zabúdam na všetky strasti a uvedomujem si, že toto sú chvíle, pre ktoré sa oplatí žiť. Dávať a potom dostávať lásku. Čistú, nezištnú a hlbokú.
Prajem všetkým úžasným naničmamám prekrásne a požehnané sviatky, plné pokoja, porozumenia a lásky!!!