Rast

Zaveje vietor... možno ľahúčko, nežne, možno dravo, možno nespútane. Na svojich rozviatych dlaniach si ťa nesie ako drobučké semienko, krehké a zraniteľné, no plné života. Zrazu ťa pustí do objatia mamky a tam vyklíčiš. Dobre ti je, neskutočne dobre. Ožívaš každým nádychom, každým úsmevom, každým pohladením.
A svet je zo dňa na deň väčší, svetlejší a farebnejší. Naučíš sa dívať, cítiť, vnímať a žasnúť.

A tak si rastieš. Pod šírim nebom, pod hviezdami, slnkom sa opájaš, dotýkaš sa zeme, pretekáš s vetrom. Voda ti zmysly umýva a napája ťa životom - v rose, v studničkách, potokoch a riekach, v daždi s ním tancuješ a je ti dobre. A je ti dobre, ako sa tak dívaš cez ružové okno - na stromy a kvetiny, trávu a oblaky, na zvieratká, ľudí...

Ktosi však príde po ceste, objaví sa za novou nespoznanou zákrutou. Z diaľky naňho mávaš, tešíš sa, že budeš mať spoločníka. So širokým úsmevom rozpažíš ruky a šťastne bežíš v ústrety jeho objatiu. On sa však zohne k zemi, zdvihne malý chladný kameň a hodí.

Ružové okno sa rozbije na tisíc kúskov, mnohé ťa zrania a svet je zrazu iný. Cez bolesť sa nadýchneš a pocítiš, že čerstvý vzduch prúdiaci oknom chutí celkom inak. Pozrieš sa von a zbadáš tisíce nových farebných odtieňov. Vykloníš sa z okna a všetko zrazu vidíš z iného uhla pohľadu. A smeješ sa cez slzy.

Zaveje vietor... možno ľahúčko, nežne, možno dravo, možno nespútane. Na svojich rozviatych dlaniach si ťa nesie ako drobučké semienko, krehké a zraniteľné, no plné života.

Vyklíčiš a može pri tebe stáť niekto, kto sa o teba stará, kto sa z teba teší, kto ťa podopiera, keď vietor veje prisilno. Môže pri tebe stáť niekto kto ti obtrhá lístky a v zlosti ťa pošliape a odsotí človeka, ktorý ťa chráni. Potom príde niekto kto ťa vezme z miesta na ktorom rastieš. Môže to urobiť nežne, láskavo a opatrne. Môže to urobiť neohrabane, drsne, bezohľadne, tak, že ťa to bude bolieť.

Bude na teba svietiť slnko, budeš ťa namáhať vietor, polievať dážď... ten niekto v tvojom okolí sa bude meniť. Rásť však musíš úplne sám.