Hyperaktivita - diagnóza dnešnej doby

Matej Štepita je už osem rokov psychológom a vedúcim projektu pre rodiny s deťmi s hyperaktivitou, poruchami pozornosti a správania v rámci neziskovej organizácie Detský fond Slovenskej republiky. Čo je podľa neho hyperaktivita a ako s ňou pracuje na základe svojich skúseností sa dozviete v nasledujúcom rozhovore.

Pracujete s deťmi s hyperaktivitou a ich rodičmi. Prečo práve tieto deti? Je hyperaktivita častý problém a býva akútny?

Hyperaktivita je jedna z výziev, ktorým dnes čelíme ako spoločnosť. V posledných rokoch výrazne stúpa počet detí s jej príznakmi, a my na to nie sme pripravení. Pod slovom my myslím nielen rodičov, ale aj učiteľov, školský systém, odborníkov, laickú verejnosť. Rodina s hyperaktívnym dieťaťom dostáva dnes z môjho pohľadu často len veľmi jednostrannú a slabú podporu a naopak veľa kritiky a prekážok, čo je rozhodne potrebné zmeniť.

Samotné prejavy hyperaktivity možno nie sú až také akútne. Horšie je to so sprievodnými javmi ako sú časté napätie v rodinných vzťahoch, problémy so začlenením sa do kolektívu v škole aj vo voľnočasových aktivitách, negatívna spätná väzba z okolia a následne znížené sebavedomie dieťaťa. Práve tieto sekundárne javy sa dajú pri komplexnej podpore veľmi dobre eliminovať.

Čo to vlastne hyperaktivita je?

Ľudsky povedané sa touto diagnózou označujú deti (a aj dospelí, ale u nich sa to menej rieši), ktorých hlavné prejavy sú väčšia impulzivita, nižšie sebaovládanie, pohybový aj vnútorný nepokoj, problémy vo vzťahovej oblasti, slabšia výdrž, rýchla unaviteľnosť, problémy s disciplínou a vzdor voči dospelým. Každé dieťa je špecifické a nemusí mať všetky tieto prejavy, ale ak prejavuje viacero z nich v rôznych prostrediach, je veľká šanca, že ide o hyperaktivitu. Veľmi často býva kombinovaná aj s poruchami pozornosti (tzv. ADHD) a často tiež s rôznymi poruchami učenia.

Z neurologického pohľadu súvisí táto diagnóza s mierne odlišným fungovaním mozgu, určité prenášače (neurotransmitery) fungujú inak ako bežne, čo spôsobuje trochu iné vnímanie. Majú dráždivejšiu nervovú sústavu, oveľa ľahšie ich niečo vyruší. Nervový systém sa ale vyvíja v interakcii s okolitým prostredím, čiže týmto netvrdím, že to je biologicky determinovaná diagnóza, ako tvrdia mnohí psychiatri, lekári a najmä farmaceutický priemysel. Každý jav má svoje duševné aj fyzické prejavy a otázka príčinnosti je zložitejšia. Ja sa z mojej desaťročnej skúsenosti prikláňam viac k názoru, že primárne je zväčša to jemnejšie, teda duševné a často aj vzťahové, na čo následne reaguje aj nervový systém.

Pracujete nielen s deťmi, ale aj s ich rodičmi. Prečo ste si zvolili tento formát?

Duševný aj telesný vývoj dieťaťa sa odohráva vždy v interakcii s prostredím. Najbližším prostredím, ktoré dieťa najviac formuje, je jeho rodina. Rodičia teda môžu urobiť veľa preto, aby tento vývoj dieťaťa posunuli priaznivým smerom. Ako dospelí ľudia sú oveľa viac schopní vedomej zmeny svojho správania, čo následne ovplyvní aj reakcie dieťaťa a atmosféru v celej rodine. Keď ja ako psychológ budem pracovať s dieťaťom hoci aj raz týždenne celý rok, má to limitovaný dopad. Keď naučím rodiča zrelšie reagovať na svoje dieťa a rozumnejšie s ním zaobchádzať hoci aj v malých veciach, táto zmena bude na dieťa vplývať každodenne, trvalo a od vzťahovo najbližšej osoby, čiže to má rádovo vyšší efekt než práca s dieťaťom samotným. A keď sa zmenia k lepšiemu vzťahy či atmosféra v celej rodine, čo majú opäť v rukách hlavne dospelí, má to okamžite blahodárny vplyv aj na prežívanie dieťaťa.

Súčasne často rodičia tiež trpia tým, že ich dieťa je náročné, nevedia ako sa zachovať v rôznych situáciách s ním, dostávajú veľa kritiky a prekážok od okolia, vznikajú napätia v celej rodine. Rodič je preto pre nás tiež klient, ktorý potrebuje podporu aj poradenstvo v ťažkej životnej situácii.

Napokon niekedy môžu problémy dieťaťa (aj hyperaktívne prejavy) vyslovene prameniť z napätí v celej rodine, ktoré bez zapojenia dospelých nemôžeme nijako ovplyvniť.

Často sa ozýva, že za problémy detí môžu ich rodičia. Je to tak aj v tomto prípade? Rodičom sa takéto obviňovanie asi nepáči. Môžu s tým niečo robiť?

Je to veľké zjednodušenie a zjednodušenia sú vždy zavádzajúce. Mnohé rodiny sú pod tlakom v práci. Celá naša doba má mnohé príznaky hyperaktivity, napr. úspešný človek dnes musí stíhať desať vecí naraz, všetky narýchlo a povrchne. Rolu môžu hrať aj dedičné vplyvy, svoje určite zohráva aj školský systém, veľké vystavenie detí technike a médiám už v nízkom veku atď. Navyše aj v tom prípade, keď rodič niečo zjavne robí zle, obviňovanie nič neprinesie. Každý rodič robí to najlepšie, čo dokáže, a ak je to málo, treba mu vedieť pomôcť posunúť sa ďalej, nie ho kritizovať.

My sa v našej práci nesústredíme na hľadanie vinníka ale najprv na poskytnutie podpory a následne na to, čo odteraz do budúcnosti môže každý zúčastnený urobiť pre dieťa aj pre celkové zlepšenie situácie v rodine. A tu má rodič najväčšie možnosti, a na druhom mieste je škola a prístup jednotlivých učiteľov či vychovávateľov. Rodič potrebuje odborníka, ktorý najprv spozná celú jeho situáciu, jeho aj dieťa a na základe osobného poznania prinesie konkrétne podnety na zmenu k lepšiemu. Nepoužívame paušálne rady či poučky typu: “Treba im dať jasné hranice a hneď to bude dobré!”

Keď sa už rodič stretne s takouto zovšeobecňujúcou kritikou, že to je určite jeho chyba, radím väčšinou spýtať sa dotyčnej osoby, čo konkrétne a ako presne by mu poradil-a, aby robil inak pri výchove. Tým sa vec posunie z emočne ubližujúcej do vecnej roviny a dotyčný mudrlant väčšinou zistí, že také ľahké to nie je. Alebo príde s ozaj dobrou radou, a potom je to nečakaný zisk. :)

Čo pomáha? Čo rodičom radíte?

Ako som už spomínal, najprv treba rodinu spoznať, než dokážeme poradiť niečo, čo naozaj “sadne”, lebo každé dieťa aj rodina majú svoju jedinečnosť, ktorá sa zďaleka nekončí len slovom hyperaktivita. Od toho často začíname, vedieme rodičov k tomu, aby vnímali svoje dieťa ako komplexného tvora, kde hyperaktivita je len jedna malá nepríjemná súčasť jeho bytosti, ale je tam veľa iných pozitívnych vecí. Tieto by nemali byť zabudnuté či prekryté, ale naopak ich treba objavovať a stavať na nich. Možno je dieťa pohybovo nadané, má výbornú logiku, je komunikatívne a všeličo ďalšie, čo sa v ňom dá rozvíjať.

Časté témy, ktorým sa venujeme sú rytmus dňa, tipy aktivít dieťaťa, výchovný prístup rodiča, ako pracuje s hranicami, ako dokáže prejaviť pochopenie, povzbudenie a blízkosť. Samostatnou témou je vzťahová situácia a atmosféra v celej rodine, na čo dieťa citlivo reaguje. Potrebuje okolo seba čím lepší poriadok a jasnosť vo vzťahovej oblasti aj v tom, kto je rodič a kto dieťa. Tiež potrebuje dospelých, ktorí sami zvládajú svoj život a tešia sa z neho, nie bezchybne, ale so cťou. Samostatnou kapitolou je škola, domáce učenie a úlohy, reakcie na poznámky, kritika na rodičkách atď. Toto sa na rodičov často valí ako lavína a prvá neľahká úloha je nenechať sa tým úplne prevalcovať.

Je do procesu zapojený aj učiteľ dieťaťa?

To je ideálny stav, lebo učiteľ môže urobiť pre dieťa veľmi veľa pozitívneho aj negatívneho. U týchto detí ešte viac záleží na tom, či ich učiteľ dokáže prijať aké sú, a hľadá riešenia a nie spôsob, ako sa dieťaťa zbaviť. Čo nie je vôbec jednoduché, najmä ak je v triede náročných detí viac. Z našich skúseností ale deti vycítia, komu na nich ozaj záleží a s takým človekom potom dokážu spolupracovať. Samozrejme nie bezproblémovo, ale vzťah je tá vec, ktorá im pomôže spolu prekonať aj ťažšie situácie. Keď tento nevznikne, je to veľmi ťažké.

My ponúkame konzultácie aj učiteľom a robíme besedy pre učiteľov aj vychovávateľov na školách. Takisto ponúkame aj konzultácie odborníkom (psychológ, špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, sociálny pracovník,...) pracujúcim na školách či v teréne s hyperaktívnymi deťmi. Niekto to rád využije, a niekto nie.

Celkovo ale musím povedať jednu vec, a to že naše deti celkovo trpia v školskom systéme jednostranným intelektovým preťažovaním. Je to dokonca jedna z príčin disharmonického vývoja nervovej sústavy. Zaradenie akýchkoľvek aktivít, kde nejde o intelektový výkon, ale o umenie, zručnosti, remeslá, sociálne schopnosti a hry či pohyb do vyučovania, klubu či voľnočasového programu pôsobí vždy vyvažujúco a harmonizujúco.

 Mgr. Matej Štepita , psychológ, www.hyperaktivita.sk

Už 13 rokov pracujem s rôznymi skupinami detí a mládeže. Najčastejšie sú to deti a mladí ľudia s rôznymi tzv. „poruchami správania“. Pracoval som v detskom domove, v škole pre deti s poruchami učenia a správania, v nízkoprahových centrách so sociálne znevýhodnenými deťmi, aj s týranými, zneužívanými a zanedbávanými deťmi. Posledných 7 rokov sa venujem viac práci s rodičmi a s celými rodinami, teda celkovo oblasti výchovy a vzťahov v rodine. Vediem projekt pre rodiny s deťmi s hyperaktivitou, poruchami pozornosti a správania. V tejto oblasti prednášam a poskytujem konzultácie a vzdelávanie aj učiteľom a iným odborníkom. K mojim celoživotným záujmom patrí oblasť výchovy, celkovo aj komplexné porozumenie javom ADHD a ADD a hľadanie možností podpory rodín s deťmi trpiacimi týmito prejavmi. V rámci nášho projektu poskytujeme komplexnú psychologickú podporu celej rodine. Možnosti sú: individuálne poradenstvo rodičom ohľadom výchovy, individuálna terapeutická práca s dieťaťom, práca s rodinou. Našimi “špecialitami” sú skupinové aktivity pre rodičov s deťmi, pravidelné týždenné stretnutia aj občasné víkendové pobyty v prírode. www.facebook.com/hyperaktivita.sk/?fref=ts

Zdroj foto: Fotolia.com

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.