Chvíle bez detí

Štvrtové popoludnie a ja mám pocit, že je piatok. Od nedele som sama len so Zlatikom. detičky zobrala ich krstná s rodinou nadýchať sa čerstvého vzduchu. Je profesorka, má milučkú puberťiačku dcérku a dobrého manžela. Deťom bude určite dobre. Som človek nedochvíľny, stále nestíham Všetci , čo ma poznajú, tak vedia, že ak poviem že o smiedmej sme u nich, tak skor ako o pol osmej ma ani nemusia čakať
Raz som bola takto o siedmej dohodnutá s mojou mamou. Ani netuším ako, ale jednoducho som už sedem päť u nich zvonila. Nikto a nič. Auto pred panelákom žiadne... To bol pre mňa šok. Volám mame, že čo sa deje.. srdce až v hrdle, lomcovala so mnou ľútosť ohrdnutého dieťaťa ... moja vlastná mať na mňa zabudla bééééééééééé... mama zdvihla telefón a pýta sa čo sa deje a jej vravim : "Mami, Ty si na mňa zabudla? Veď som hovorila, že prídem o siedmej " a ona na to : Jaj moja, ale keď Ty povieš, že o siedmej, tak skôr ako o pol osmej Ťa ani nečakam Bola u kamarátky a ochviľu dofrčala domov.
No a keď mali odísť dvojčatá, boli tie detičky také natešené z blížiaceho sa výletu, že sedeli v sedačkách v aute už o štvrťhodiny skôr.. Takto ma moje deti vedú k dochvíľnosti. Tak neviem kto koho vychováva
Deti odišli a ja celá vytešená ako si užijeme s drahým to voľno čo máme. Šnicle i polievka už od rána navarené.. kopec voľného času. V hlave si premietam jednu romantickú scénu za druhou... výlet niekam ďaleko, možn piknik, možno dobrá večera niekde v reštaurácii.. Ďalší obraz : my dvaja ruka v ruke na prechádzke a na horizonte zapadajúce slnko, pohár šampanského vo voňavej tráve.. nežné bozky a objatia.... Puk, bublina predstáv spľasla. Obedovali sme v kuchyni a skoncili v posteli. Ale nie v zajatí vášne, ale v sladkom ničnerobení, zahrabaní v perinách, ja telka, on počítač a potom už len vzájomné pochrapkávanie... TAK TOTO JE TA VELKA LASKA Slastné pochrapkávanie s plným bruchom a žiadny detský plač. A tak viem, že nie som len naničmama ale i nanicmilenka hi hi hi
Nedeľu sme teda strávili v oposteli, vonku začalo pršat a my sme si pochrapkali i sa porozpravali, poškádlili i zasmiali. Bolo to super a bolo to krajšie než umelá romantika len preto aby bola
V pondelok obaja práca a ja potom dialýza. V pondelok večer mi už deti chýbali a sestra mi dopodrobna vyrozprávala čo celý deň robili. Žiarlim, žiarlim, že sa netrieskajú o zem, že nevyvádzajú ako pri mne, že sú dobrý ... ale na druhej strane som rada, že sú spokojné a šťastné. Milujem ich. Dýchala by som za nich ak by to bolo treba. obetovala som im svoje zdravie a som rada, som šťastná, že oni su zdraví. Vidim na nich svoje povahové črty. Sú veľmi živé, plné energie, všetko veľmi emocionálne prežívajú, radi sa túlia a mojkajú. No celí ja. Keď ideme pre nich z jasličiek, lebo vacšinou chodí iba priateľ a ten koho považujú za svojho otca hoci bio je niekto iný, behajú dookola a strašne sa tešia. Zlatík vraví, že to robia vždy.. nie sú ako iné deti čo poslušne si sadnú a čakajú kým ich maminka či tatinko prezlečie. Títo naši sa naháňajú a behajú ako také mačiatka, staláe v pohybe, keď sa smejú, tak sa smejú všetci naookolo, keď plačú i za maličkosť je to ako keby ich z kože drali Ak ich chcem prezliecť a som pri nich sama, musim ich najprv pochytať. Už nie sú malinkatý a kým chytím jedného, druhý utečie a naopak. My traja sme cirkus Humberto Keď je s nami aj tatinko, je to lepšie, jeho poslúchnu. Ja , mamina všetko dovolím, lebo viem aké je to keď som sa bála, že zomrú. A teraz sa pomaly a isto od dnešného dňa posúvam k začiatku. Kedysi som chodila na literárny krúžok, kde nám vysvetlovali, že dobrá próza músí mať chronologickú postupnosť. Moj pribeh nemá. Zastreľte ma za to .-) Ja to nejak prežijem a dúfam, že vo vás tento chronologický guláš nevyvolá veľké zmätky, veď nesúťažím o Nobelovú cenu za literatúru, ja len píšem o sebe a svojom živote. Ďalši príspevok sa pokúsim napísať o niekoľko rokov skôr, keď ešte detičky na svete neboli a neboli ani v pláne. Ďakujem za trpezlivosť, kto čítal dokonca a posielam veľa úsmevov. mám Vás rada