dcéra sa vykašľala na školu tesne pred koncom maturity :(

No neviem, verím, že si vo veľmi ťažkej situácii. Ja by som také asi nedokázala, vymenit zamky, ale nemam najmensiu odvahu ta za to odsudzovat, lebo nezijem tvoji zivot.  Skúšala si sa poradit s odbornikmi? Skus napisat niektoremu z psychologov tu v poradni? Urcite sa obrat na niekoho vo svojom okoli. Drzim palce vo velmi zlozitej situacii, ked mozes len necinne sledovat ako si tvoje dieta nici zivot? 

určtie by som vyhľadala pomoc odborníka. Už keď to zašlo takto ďaleko. Držím palce, nech sa dcéra vspamätá

veľmi ťažká situácia, hľadaj pomoc v škole, u psychológa.

no zakázať jej chodiť domov vôbec nie je šťastné riešenie,nájdi ju,porozprávaj sa s ňou daj jej šancu,ale nedávaj žiadne príkazy,rozkazy skús po dobrom, ako je škola v živote dôležitá....

Si v situácii, ktorú ti žiadna matka nezávidí. Radia ti vyhľadať pomoc odborníka. Áno, prinajmenšom stojí za pokus skúsiť aj túto cestu. Ja odborník nie som, ale som matka 2 dospelých dcér. Dospelé deti majú často na život iný názor ako ich rodičia. Mnohokrát trvá dlhé roky, kým pochopia, že nik to s nimi nemyslí tak dobre, ako vlastní milujúci rodičia. Niekedy sa dokonca stane, že sa v svojom názore môžu pomýliť aj rodičia, ale to nie je tvoj prípad, pretože nechať školu tesne pred maturitou, z toho kukajú len veľké problémy do budúcnosti. Neviem, či tvoje rozhodnutie vyhodiť dcéru z domu bolo výsledkom dlhšiej úvahy, alebo náhle rozhodnutie z bezmocnosti. Nech to už bolo akokoľvek, nemyslím, že je to správne. Plnoleté dieťa môžeš ovplyvniť jedine presviedčaním, žiadne zákazy, či sankcie Ti nepomôžu.  Tvoja dcéra  je evidentne pod vplyvom zlých priateľov. Tým, že si ju vyhodila z domu, dobrovoľne si sa vzdala   možnosti presviedčať ju o svojej pravde a  akokoľvek ju ovplyvňovať. Naopak, ešte hlbšie si ju posunula pod vplyv nevhodných priateľov. Pokiaľ tvoja dcéra neklesla tak hlboko, že by začala vynášať a predávať veci z domácnosti, ktoré jej nepatria, myslím, že by si jej nemala upierať vstup do bytu.

Prajem ti, aby si  situáciu, v ktorej ste sa ocitli, čo najskôr  vyriešili, aby ste si našli cestu k sebe a žili obe šťastný život.

Ale toto nevzniklo zo dňa na deň.Asi si jej dovolila neobmedzene byť na počítači, asi nemala vštepené že pomáhať treba...asi to je vaša spoločná vina, nie jej, či?Ak má raz vštepené že má nejaké domáce povinnosti, tak by ich proste robila...

Netuším či si spravila dobre či nie...odišla som zo školy po treťom ročníku, vyskúšala si čo je život, čo je to starať sa o to aby som mala čo jesť a za čo zaplatiť nájom a po pol roku som sa so sklopenými ušami vrátila k rodičom.Školu som si spravila pred pár rokmi.A tu som.

Veď nech si skúsi čo je život, každopádne by mala vedieť že keď bude moc zle, môže sa vrátiť.Na škole život nestojí a nepadá.On bude stáť a padať na vašom spoločnom vzťahu.

Podľa mňa si urobila správne. Je plnoletá, chce žiť svoj život, tak nech si ho žije. Nech si vyskúša, že život nie je len o zábave. Zrejme si urobila všetko čo bolo v Tvojich silách. Dohovorila si jej, bola si u psychologičky. Každopádne by som jej ale dala najavo, že keď zistí, že v život nie je len o zábave, ale aj povinnostiach, môže sa domov vrátiť. A možno sa Ti raz za túto príučku aj poďakuje.

Milá Ada, odomňa máš môj veľký obdiv, že si urobila to, čo si urobila, že si to dokázala.  Mám  takmer 20ročnú  dcéru, adoptovali sme ju keď mala tri roky.... Nebudem a nechcem sa tu rozpisovať o tom, čo všetko sa udialo a ako som žila s ňou  posledných 16 rokov.... Len v krátkosti, je veľmi, veľmi málo pekných chvíľ, na ktoré môžem spomínať....ale dobre, život ide ďalej, ja som úple stratiila imunitu zo stresov, stále som chorá, . Dnes som v situácii, keď mi odborníci radia, aby som ju vyhodila, vymenila  zámok na byte, nech si  žije svoj samostatný život, veď je dospelá - a nezvládam to, neviem to, nedokážem to....Psychiatrička mi povedala, že ma úplne zničí a ja - pripadám si pri nej  úplne bezmocná, neschopná urobiť rázny krok...preto máš môj obdiv, a ja možno v Tebe v Tvojom príbehu príklad, že sa to dá.... Prajem Ti, aby sa  u vás všetko na dobré obrátilo. U nás je to o to ťažšie, že ja som bojovala v jednom kuse denno denne 16 rokov, aby toto dieťa bolo šťastné a zdravé....a.... .a dnes už absolutne nevládzem bojovať o nič.....Ale aj tak dúfam, že raz aj u mňa sa všetko na dobré obráti

Aj ja som zastancom aj takého radikálneho riešenia. je zbytočne sa utápať v tom čo som mohla či nemohla, jednoducho je to tak ako je. Viem aké je to veľmi ťažké ak rodič musí urobiť také rozhodnutie, no dúfam že si jej dala nádej  aby sa raz mohla vrátiť.

Je tiež zbyčne hľadať teraz chyby, jednoznačne došlo k zlyhaniu , no treba ísť dopredu a veriť že sa to na dobre obratí. Nikto nie je bez chyby a nikto nevie čo by robil alebo akoby sa zachoval v takej situácií.

Hodiť človeka do vody a veriť že sa naučí plavať je veľmi drastické a pritom veľakrát posledná možnosť. je tam ta šanca, že už nikto nerieši moje problémy a tak sa musím postaviť k tomu sama. Od tohto je ešte horšie to, ak jedinec nakoniec stiahne celú rodinu, lebo ta nenašla silu sa vzoprieť.

Naozaj potrebuješ silu, aby si to dokazala ustať, aby sa v tvojej duši neusídlila nenávisť, no nech v tebe je nádej a ja ti z celého srdca želám, aby sa naplnila, aby sa tvoja dcéra spamätala.

Ja súhlasím s tvojim riešením. Niekto potrebuje padnúť na hubu, aby sa spamätal. Je plnoletá, tým pádom za seba zodpovedná. Niekedy treba spraviť taký krok. Buď alebo. Tiež máš len jedny nervy, jedno zdravie. Sú rodičia, ktorí sa utrápia kvôli deťom na smrť. A sú tiež deti, ktoré sa skrátka nevydaria. Aj napriek enormnej snahe rodičov.

Čas ukáže, či si urobila dobre.....viem, že tento krok nebol jednoduchý ani ľahký....a iste si ho urobila po dlhom zvažovaní. Prajem ti pokoj v duši a veľa trpezlivosti. Hlavne žiadne výčitky....umožnila si dcére žiť tak, ako chce.....čo viac jej treba? Je dospelá vekom,  no nedospelá chovaním, tak snáď vyrovná čoskoro aj toto skóre a dospeje.....umožnila si jej to.

Dôležité je, aby vedela, kde si a môže sa kedykoľvek vrátiť, ak pochopí že tu a teraz nie je len o právach ale aj povinnostiach. Má to deva trochu pomýlené, no zvolila si svoju cestu a ty si jej ju umožnila....ak môžeš, buď jej nablízku, no nechaj ju prejsť jej cestou......aj tak nechce inak.

Veľa veľa šťastia 

Dobrý večer, ako to dopadlo s Vašou dcérou? Niečo podobné sa teraz deje mne. Len teda tá moja zatiaľ so školou nesekla. Rozišla sa s priateľom, ktorý narobil veľa problémov.. Už som si vydýchla, že bude lepšie.. bolo chvíľku. Začala chodiť s chlapcom z rómskej dosť problémovej rodiny. Celé dni je s ním, chodí domov okolo pol noci, prípadne prespí u nich, vraj.. Cel deň nie je doma. Nezdvíha mi telefón, neodpovedá na sms. Nepomáha dohováranie že sa o ňu bojím ked neviem kde je.. Podľa nej má už 18 rokov a ja sa nemám do nej starať. Neviem ako ďalej nemôžem v noci spať, čakám kedy príde domov. Odmieta všetky rozhovory, dohovárania, rady.. Nedokáže pochopiť že síce má 18 rokov, ale stále sú pravidlá, ktoré by sme mali dodržiavať. Neviem ako ďalej