Ježko

Drobec uvidel v Lidli pred časom žeriav na diaľkové ovládanie. Okamžite sa doň po uši zamiloval, ten prospekt si odložil a pri každej príležitosti ho nezabudne vytiahnuť a pripomenúť mi, že keď ho budú zase raz mať, musím mu ho kúpiť.
Dnes som bola v Lidli a... zase raz ho majú. Takže viem, že nasledujúci aspoň týždeň tam drobec nesmie ani páchnuť, než ich vypredajú. Nie som krkavčia mater, nebojte, on má totiž žeriavy už doma dva. Jeden obyčajný a jeden na diaľkové. A riešiť plače plné trpkých sĺz, akí sme naňho zlí... to sa mi nechce.
Ibaže dnes večer zase na mňa vytiahol ten ošúchaný prospekt (upratoval si papiere do zakladača, tak mu padol do ruky). Samozrejme, že dostal štandardnú odpoveď číslo 18: "Nie, máš už doma dva." Načo som ja dostala štandardnú oponenciu číslo 24: "Ale takýto ešte nie!"
V takomto duchu sa ešte chvíľu niesol náš vzájomný súboj presviedčaní a argumentov, až skončil pri štandardnom konci: "Ale ja ho chcem!!!"
"A ja chcem JEŽKA!"
V tej chvíli niekto zazvonil pri dverách.
Ak čakáte, že to bol sám ježko osobne... tak vás sklamem. Bol to len manžel. "Poďte sa rýchlo pozrieť, po dvore behá ježko."
Rýchlo sme si zabehli obzrieť tú raritu uprostred panelákov, hoci sme videli už iba jej upaľujúci funiaci chrbát. Ledva zmizol popod bránu do bezpečia, drobec sa opamatal a pozrel na mňa: "Ty už si dostala ježka. A mne kúpiš ten žeriav. Kúpiš mi ho, áno?"

Nabudúce musím trochu opatrnejšie s tým "ježkom".