Koniec a začiatok..

V to ráno sa jej zmenil život. Vlastne len mierne vykoľajil do príjemných koľají. Aj keď sa necítila dobre a točil sa s ňou svet, bola neskutočne šťastná. Pár dní po svadbe, po najkrajších chvíľach života, ju čakali ďalšie, ešte krajšie. Zistila totiž, že s manželom čakajú vytúžené bábätko. Test bol pozitívny, aj keď druhá čiarka ešte slabučká, no viditeľná. V priebehu nasledujúcich troch dní si pre istotu kúpila ďalšie tri testy a na poslednom už ružová čiarka jasne žiarila. Nemohla sa dočkať piatku, kedy jej manžel príde z týždňovky a keďže mal akurát meniny, mala preňho pripravený ten najkrajší darček, aký si vedel predstaviť.. Kúpila maličké ružové topánočky a zabalila ich spolu s tehotenským testom do darčekovej škatule a tešila sa, že čoskoro uvidí šťastnú tvár svojho milovaného muža.

Keď manžel otváral škatuľu, roztriasli sa jej ruky od očakávania a šťastia.. Chvíľu neveriacky pozeral na malé topánočky, potom zbadal test a akosi stále mu to nedochádzalo. Už to nevydržala a vyskočila naňho so slovami: „budeme mať bábätko!!!“ Nikdy ho nevidela šťastnejšieho, ako práve v tej chvíli. Celý sa rozžiaril, oči sa mu leskli od sĺz, bozkával jej bruško a tvár, hladkal ju, nosil ju na rukách, poskakoval po kuchyni a stále opakoval: „ja budem taťko...ja budem taťko..:)“ Toľké šťastie sa nedá ani opísať, dá sa len zažiť a cítiť všetkými zmyslami.. Vedela, že toto je to najviac, čo mu môže spolu s láskou dať, aby bol šťastný. A bola rada, že sa to podarilo celkom rýchlo, pretože jej biologické hodiny sa akosi ponáhľajú a aj keď má z prvého manželstva dve krásne a už takmer dospelé deti, túžila po bábätku rovnako, ako jej manžel.

Ubiehali dni, týždne a naplno si začali uvedomovať, že o pár mesiacov sa u nich doma rozozvučí ten najkrajší detský plač. Prehliadka u gynekológa a následne ultrazvuk potvrdili tehotenstvo. Prvýkrát videla toho maličkého drobca na monitore a po tvári sa jej kotúľali slzy šťastia.

Bruško rástlo a s každým novým týždňom bolo ich miminko väčšie a podobalo sa už na malého človiečika, ktorý sa už vedel hýbať, dokonca veľmi rýchlo, ktorý už skúšal do malých rúčiek chytať veci okolo seba a bol veľmi zvedavý.. S nadšením sledovali na internete týždeň po týždni, ako sa asi ich bábätko vyvíja, ako rastie, kedy začína biť srdiečko,kedy má už všetky prstíky, kedy si začne cumlať palec a veľa iných malých zázrakov, ktoré to malé stvorenie dokázalo.. Vymýšľali mu meno a často ho hladkali cez bruško a rozprávali sa s ním. Ľúbili ho od prvej chvíle, ako sa dozvedeli, že budú rodičmi.

Jedného dňa však nastali mierne komplikácie, pre ktoré musela ostať pár dní v nemocnici. Mali hrozný strach o svoje miminko. Prebehli rôzne vyšetrenia, odbery, dostala nejaké injekcie a vitamíny a musela veľa oddychovať a šetriť sa. Manžel chodil za ňou každý deň do nemocnice a aj doma sa o ňu staral a pomáhal jej.. Strach o maličké pominul, keď ho opäť uvidela na monitore, ako sa hýbe a veselo mu bije srdiečko. No o týždeň začala mať zlý pocit. A zlé pocity, alebo tušenia mávala vtedy, keď sa malo stať niečo zlé. A teraz vedela, že sa to týka ich bábätka. Keď tento pocit nezmizol ani nasledujúci deň, zavolala ráno svojmu lekárovi, či môže prísť na ultrazvuk. Zobral ju hneď bez zbytočných otázok, aby ju ubezpečil, že je všetko v poriadku. Veľmi túžila, aby sa jej zlé tušenie nepotvrdilo. Lekár sa nadýchol a už už chcel otočiť monitor k nej, aby videla svoje miminko živé a zdravé, no vzápätí sa zamračil a dlho, predlho pozeral na monitor, sondou chodil sem a tam po brušku a tváril sa vážne. Tá chvíľa sa pre ňu zdala byť večnosťou, kým vyriekol vetu: „Niečo sa mi nezdá.. vaše bábätko pravdepodobne nežije. Nebije mu srdiečko..“ Zatmelo sa jej pred očami a v hrdle mala zrazu hrču. V tej chvíli pre ňu prestal existovať okolitý svet a niečo v nej sa rúcalo.. Bola to nádej. Lekárov hlas už počula akoby len z diaľky...hovoril jej, že má prísť ešte o týždeň, niečo jej vo dverách vysvetľoval, no ona ho nevnímala a chcela odtiaľ čo najskôr ujsť, aby mohla tú hromadiacu sa bolesť vypustiť von v podobe sĺz. Domov šla peši, celou cestou plakala, snažila sa dovolať manželovi, aj keď vedela, že až večer bude môcť zodvihnúť telefón. Sama so svojou bolesťou a strachom doma čakala, kedy jej zavolá. Zavolal a nemohol uveriť .. s plačom mu opakovala: „Naše bábo zomrelo, už nežije..!!“ Neváhal a hneď chcel prísť domov aj napriek sto kilometrovej vzdialenosti. Prišiel neskoro večer autobusom. Padli si do náručia a plakali. Bol to ťažký deň a bezsenná noc pre oboch. Chvíľami akoby v nej zahorel slabý plamienok nádeje, keď myslela na to, že možno lekár zle videl, že možno mal pokazený prístroj. Preto sa na druhý deň vybrali do nemocnice, kde predtým ležala, vysvetlila lekárke čo sa stalo a poprosila ju, aby skontrolovala bábätko. Zobrala ju hneď na sono a manžela nechali čakať pred dverami. Až neskôr si uvedomila, ako veľmi ho tam potrebovala, keď jej lekárka potvrdila, že bábo nežije. Plakala a dlaňami tlmila vzlyky, po tvári sa jej hrnuli slzy a nezmohla sa na slovo. Nádej sa zosypala úplne a nenávratne. Zavolala aj iného lekára, aby sa pozrel a všetci videli to isté.. Videla to aj ona. Videla malého drobčeka bez pohybu, bez akcie srdiečka.. A videla ho naposledy. Pozerala cez slzy na monitor, kým sestrička vypisovala nejaké papiere. Manžel bol pre ňu jediným výrazným bodom v tme, ktorý ešte registrovala...bol pre ňu nesmiernou oporou, akú by jej nikdy nikto nedokázal poskytnúť a pritom to mal sám ťažké a bolestné. Zrazu si uvedomila jeho obrovskú silu, jeho hlbokú náruč, v ktorej mizol strach, videla jeho oči plné sĺz a nádeje zároveň. A to ju upokojovalo..

Potom už všetko išlo veľmi rýchlo. Príjem, predoperačné vyšetrenia, injekcie, infúzia a tma.. Keď sa prebrala z narkózy, bolo po všetkom...bol koniec. Koniec jedného krehkého života, ktorému nebolo dopriané zostať s nami dlhšie a uzrieť svetlo sveta a šťastné tváre svojich rodičov a súrodencov.. Koniec a zároveň začiatok.. Začiatok nekonečnej prázdnoty, ktorú v sebe cítila.. Začiatok prebdených nocí a preplakaných dní. Nevedela, prečo sa to stalo. Nevedel to nikto.. Vedela len to, že nasledujúce dni, týždne, možno mesiace, budú ťažké...ale vedela aj to, že to zvládne..že to spolu s manželom zvládnu.

Keď sa vrátila domov, zložila ju bolesť, ktorá sa v nej nahromadila. V nemocnici v sebe potláčala slzy, žiaľ a strach, no teraz už nemohla. Bola v náručí milujúceho muža a nevládala už byť silná.. Lavína bolesti sa pustila a nejaký čas sa nezastavila. Na druhý deň po príchode z nemocnice chceli prísť ich priatelia na návštevu. Myslela si, že ich chcú podporiť, vyjadriť aspoň kúsok ľútosti nad ich stratou, no mýlila sa. Nikto nič nepovedal, všetci sa tvárili, akoby sa vôbec nič nestalo, objednali si pizzu a svojim smiechom, žartami a vtipkovaním absolútne ignorovali ich smútok. Zosypala sa druhýkrát a zatvorená v izbe sama so svojím žiaľom, nevládala už ani plakať.. Nemohla ani cez zatvorené dvere počúvať ich bezstarostný smiech, ktorý jej ubolenú dušu trhal na kusy a ktorý na ňu pôsobil ako výsmech, či potupa. Manžel, jej jediná opora, sa venoval hosťom, pretože nevedel, ako sa má zachovať.. S jeho vľúdnou povahou a neskutočne dobrým srdcom, nechcel nikomu ublížiť, no nakoniec asi najviac ublížil sám sebe.. Vedela, že musí odísť, že musí von na vzduch, potrebovala objať a nemal ju kto, tak v lese kŕčovito objímala obrovský strom a plakala a chcela mu odovzdať všetku svoju bolesť. Dlho do noci tam sedela a cítila, ako sa v nej rodí nová sila. Sila ísť ďalej...žiť ďalej.. je zatiaľ len slabá, ale silnie pri každom pohľade na manželovu usmiatu tvár, ktorá na ňu pôsobí ako balzám na ubolenú dušu, pri každom jeho objatí, pohladení, či pokuse, ako jej vyčariť úsmev na tvári, pri každom šťastnom smiechu jej detí.. toto všetko a ešte oveľa viac jej dáva neskutočnú silu.. Vie, že spolu zvládnu všetko...vie, že budú ďalej žiť jeden pre druhého a spolu pre deti...a vie, že to zvládnu, pretože sa nesmierne milujú.. Láska im dáva silu, dáva im nádej a vieru.. A láska im dala aj toho malého anjelika, ktorý sa na chvíľku objavil v ich životoch a na ktorého nikdy nezabudnú a budú ho ľúbiť naveky..

P.S.
Veľa som čítala o podobných prípadoch, hľadala som informácie, ako ľahšie prekonať tie prázdne dni.. Pozorne som študovala názory psychológov, aby som vedela pochopiť, čo sa to vlastne odohráva v krehkej ženskej duši...aby som vedela lepšie pochopiť seba, svoje správanie.. Zistila som, že sa správam celkom prirodzene vzhľadom k okolnostiam, ktoré prežívam.. Mám teraz na mysli negatívny a odmietavý postoj k svojim priateľom, ktorých mám rada a ktorí robili presne to, čo v takomto prípade psychológovia neodporúčajú, pretože to ubližuje rodičom, ktorí prišli o dieťa.. Upokojilo ma to, pretože dovtedy som si myslela, že som blázon, keď sa neviem tešiť a smiať s priateľmi na hlúpostiach.. No nemám to nikomu za zlé, pretože kto neprežil, nepochopí. A od nikoho predsa nemôžem očakávať, že sa bude správať podľa mojich predstáv..:) Uvedomila som si veľa, veľa dôležitých vecí.. Medzi inými aj to, že tehotenstvo a následné narodenie zdravého bábätka netreba brať ako samozrejmosť...pretože je to dar z nebies.. A ja verím, že onedlho sa zase budeme tešiť na bábätko, tentokrát už so šťastným koncom..:))

P.S.2
O pár mesiacov sme sa tešili znova.. Ale nie dlho. Opäť ten istý scenár, dieťatku prestalo biť srdiečko, tak mi ho v 10-tom týždni zobrali.. Prešlo odvtedy pol roka a my máme novú nádej, tretiu šancu darovať život. Aj po toľkej bolesti stále verím, že sa to podarí, nevzdávam sa, musíme to dokázať a dokážeme to.. Máme tam hore dvoch anjelikov...toho tretieho už chcem držať v náručí..