Mama alebo kamarátka?

Evka, pani Vasaryova to povedala velmi pekne. Ja sa celkom tesim na prispevky k tomuto blogu. Ja mam svoju mamku rada ale istym sposobom mi jej "nechcene otehotnenie" v 19 tich a nasledne dobiehanie si mladosti vo vyssom veku v zivote ublizilo.Preto chcem pocut nazor dievcat na danu temu. Dakujem za tento prispevok

ja milujem seriál Ženy z rodu Gilmorovcov- a presne takto chcem, aby vyzeral vzťah mňa a mojej dcérky- s maminou sme ho pozerávali a ona ho tiež mala tak rada a razila podobný štýl výchovy.
Môžem byť mama ktorej môžu deti dôverovať ako kamarátke. Môžem byť tak správne strelená a všetko, čo k tomu patrí.
Mám na zreteli dva príklady- mama dovolila dcére aby ju oslovola menom, namiesto oslovenia, dovolila jej fajčiť v kuchyni, od 14 spolu popíjali KÁVU, nemala na ňu žiadne požiadavky. A viete čo? Dcéra ju nemala o to radšej, dokonca si ju vôbec nevážila. Ich vzťah je dodnes strašný.
Druhý príklad je rovnako stará dcéra a rovnako mladá mama- tá razila inú cestu- bola IBA mama, prvoradé boli povinnosti, to aby bola dcéra "slušná", reprezentovala rodinu ako sa patrí, pekne sa obliekala, ale v konečnom dôsledku ju nenechala ísť svojim smerom. Po dlhých rokoch puberty si k sebe až teraz nachádzajú cestičku, ale pravdou je že dcéra chce aj tak čo najskôr z domu odísť, vraj aby začala konečne žiť svoj život sama. Najsmutnejšie však je, že ja- najlepšia kamarátka vidím, že ona žiť NEVIE Nepozná pokoru, čaká že všetko za ňu vždy vybaví niekto iný. Mnohé pre mňa prirodzené veci nedokáže riešiť a ak áno, tak viac než detinsky.

Chcem byť MAMA, ktorej môžu deti dôverovať ako kamarátke. Chcem byť KAMARÁTKA, ktorá nezabudne byť v prvom rade mamou

Ja a moja mamina mame krasny vztah, velmi si ju vazim a respektujem. Ale mozem povedat ze je aj moja kamaratka. Ja mam 27, mama 45 rokov a niekedy si s nou lepsie rozumiem ako s hociktorou kamaratkou.
Samozrejme nechodime spolu vymetat bary, alebo po diskotekach, ale chodime spolu na nakupy, do kina, na obed, alebo len tak dokazeme doma kecat o blbostiach.
Rozpravame sa o nasich radostiach, starostiach a vzajomne sa podporujeme a pomahame si.
Nemam problem sa jej zdoverit ak mam problem napriklad vo vztahu alebo ma nieco trapi.
Som velmi hrda na moju maminu a nevymenila by som ju za nic ma svete (tatina tiez). Velmi ich lubim.

Toto je Evi úžasná téma .Vela mám toho teraz na mysli,tak sa to pokúsim iba zhrnúť...Je fajn ked je mama AJ kamarátka pokial to dcéra /dcéry/ nezačnú zneužívať - pretože ked cíti že je s mamou kamarátka tak si podla mna k nej aj "dovoluje" ako ku kamarátke.Je to síce fajn mať takýto úprimný vzťah s mamou - ale odtial-potial.Moja mama by k tomu tiež vedela určite niečo povedat ,kedže nás vychovala tri dcéry - a myslím si že pomerne dobre..."Nevláčili" sme sa kade-tade,nepili sme,ani jedna nefajčíme,určite boli v puberte aj nejaké problémy,ale nie tak závažné aby som si ich povedzme zapamätala...Moja mama je totižto "dobráčisko" od kosti ,a to je fakt.My sme ju síce oslovovali mama ale ona je príliš dobrá aby na nás posôbila autoritatívne - na to bol otec,a bolo to tak dobre.Rešpekt sme mali jednoznačne väčší pred ním ako pred mamou.Lebo myslím si že rodič musí dieťatu určiť hranice a ukázať cestu...Ešte čo ma tak napadá,ked sme mali nejaký problém tak sme s ním vždy utekali za mamou a nie za otcom,lebo len mama to vedela pochopiť a citlivo prebrať,lebo otec tým že na nás pôsobil tak autoritatívne a neprístupne bol problém sa mu zdôveriť s nejakým problémom - ale opakujem on je proste taký a viem že aj ked nás má všetky tri velmi rád,jeho povaha nám neumožnovala si nájsť k nemu až takú dôvernú cestičku ako k mamine...

pekna tema
myslim si,ze mama je v prvom rade mama,ale treba vediet,kedy byt tou kamaratkou.som tehulka a uz teraz viem,ze chcem mat s dcerou pekny harmonicky vztah.budem sa snazit dat jej dobru vychovu,ale aj budovat nas vztah na dovere a kompromisoch.chcem,aby ma respektovala,ako svoju mamu,ale na druhej strane sa nebala za mnou prist v kazdej situacii.(ci uz bude mat nejaky problem,alebo sa len tak porozpravat o hocicom) dufam,ze sa mi to podari
ja som taky vztah s mamou nikdy nemala ani nemam a niekedy ma to mrzi.neviem sa s nou porozpravat len tak od srdca.aj ked ona sa niekedy snazi,mne to moc nejde.nemam v nej taku doveru,aku by som si predstavovala (a mozno je to aj jaj povahou a spravanim sa).

No, neviem, keď sa tak teraz nad tým zamýšľam, tak veru neviem ako odpovedať. Čo charakterizuje dobrú mamu a čo dobrú priateľku? Ja by som povedala, že vo veľkej miere sú to tie isté vlastnosti.
Byť tu pre mňa, keď to potrebujem, podať mi pomocnú ruku, keď je treba, byť aj "nepríjemne úprimná", rešpektovať ma, ...... a predsa viem a cítim, že je rozdiel medzi týmito charakteristikami u matky a u priateľky. Podľa mňa je to zodpovednosť, čo robí ten rozdiel. Matka je za svoje dieťa zodpovedná (resp.minimálne by mala byť - v tom ideálnom prípade tomu tak aj je) a v zásade sa tejto svojej zodpovednosti nemôže zriecť (teda - ona sa síce môže správať ako nezodpovedná matka, ale to nič nemení na tej podstate jej "materstva", ktorým je celoživotný "záväzok" voči dieťaťu, ktorému darovala život). Priateľka, najmä tá dobrá síce určite tiež cíti istý druh "zodpovednosti", ale nie je to zodpovednosť viazaná "hlasom krvi".
No a samozrejme je tu celý rad iných vecí, ktoré môžu mať na vzťah matky a dcéry vplyv - i keď ani tam to nemusí byť jednoznačné. Napríklad vekový rozdiel - bolo by možné myslieť si, že čím je menší, tým kamarátskejší bude vzťah matky a dcéry - ale ona práve z obavy, že nebude mať autoritu bude o to drsnejšia, prísnejšia, neprístupnejšia a naopak - matka a dcéra, medzi ktorými je väčší vekový rozdiel môžu mať úplne ideálny, kamarátsky vzťah. Počet detí v rodine by mohol byť tiež jedným z nich - ale rovnako nejednoznačným. Takto by sa asi dalo vypočítavať do aleluja.
Ja s mojou maminou som mala a mám taký akurátny vzťah - primeranie kamarátsky a primerane dcérsko/rodičovský. Pokiaľ ide o môj vzťah k deťom, myslím si, že je tiež taký, ale to by museli posúdiť oni.

ja si mysliim ze s mojou maminou maam skvelyy vztah..aj som vzdy mala vdakabohu....je mi ako kamaraatka a mozem sa jej zverit s ciimkolvek,viem ze mi pomoze vzdy ked to potrebujem..proste ju velmi luubim..a zatial maam aj s dceerkou kraasny vztah..uvidiime akee to bude v puberte..som aj trocha priisna a aj autorita ale tiez kamaraatka ktorej moze hocico povedat... mysliim si ze treba ako vo vsetkom naajst nejakuu zlatuu strednuu cestu...

Mám jedenásťročnú dcéru a v tomto mám tiež dilemu. Chce ma za kamarátku, keď jej to vyhovuje. Ale ozajstné problémy so mnou nerieši.Obvykle, ak je už neskoro. Tak sa stáva, že prestávam veriť na vzťah mama-kamarátka a začínam fungovať skutočne ako rodič. Ani ja som v puberte nebola žiaden zázrak, ale na problémy, ktoré vznikli u mojej dcéry teraz, ma to ani trochu nepripravilo. Riešim teraz zmenu školy, kvôli lietajúcim fackám od spolužiakov a nadávkam a chýbajúcim kamarátom v triede, ktorí by jej pomohli. Dúfam, že zmena prostredia pomôže. Tak si len vravím, aby sme v zdraví všetci prežili, ona aj ja a všetko bude v poriadku. Prirodzene, veľmi by mi pomohlo, keby nebola taká uzavretá. Bojím sa o svoju malú.

...mrzí ma čo zažíva tvoja dcéra v škole, musí ťa to bolieť, je neuveriteľné že sa to vôbec deje......držím palce

Milá Adka, ja mám praxou odskúšané, že keď som s dcérou bola doma,tiež nikdy nevedela kedy čo začať riešiť vždy mal každý tú svoju "prácu". Veľmi sa mi osvedčili spoločné prechádzky so psom, na huby, na kvietky a hlavne zbieranie byliniek. Vtedy sme ďaleko od všetkých je tam ticho a hlavne čas na preberanie čohokoľvek. Doma je to iné. Skús aktivity len ty a ona. Budeš prekvapená ako sa ti otvorí. Držím palce.