Mikuláš a 4 anjeli

Chudoba cti netratí... ale vie priniesť množstvo nepríjemných pocitov. Úzkosť, depresiu a podobné "duševné skvosty". 
 

Neviem spočítať koľko krát som bola na finančnom dne a to doslova. Keď nebolo ani na chleba. Pamätám sa však, že jedno z týchto chudobných období ma zastihlo práve na Mikuláša. Vedela som, že netreba robiť tragédiu, že dnes deti dostávajú balíčky z každej strany a aj ich dostanú. Nezostanú bez sladkostí, práve naopak. Ale ten pocit... Ten pocit, že im nemám čo vložiť do čižmičiek. Že keď sa ráno prebudia, nenájdu doma nič... Tak práve ten pocit je pre materské srdce neúnosný.

Chudoba cti netratí a predsa ju všetci tajíme. Okrajovo ju síce priznávame, vzdycháme a sťažujeme sa na nedostatok, ale keď si siahnete na dno, je problém priznať to niekomu a žobrať o pomoc. Aj na týchto stránkach sa to už mnoho krát spomínalo. Za stenami našich domovov hladujeme, nemáme na chleba, na základné hygienické pomôcky... a tvárime sa, že sme v pohode. Ja som sa tiež, nepoprosila by som nikoho za nič na svete, nepovedala by som to nahlas nikomu ani najbližšej rodine, že nemám čo vložiť svojim deťom na Mikuláša do topánok. Paradoxne práve sviatok svätého Mikuláša oslavujeme na základe legendy o biskupovi Mikulášovi, ktorý zachránil dievčence od chudoby a pomohol im tak k sobášu. 

Cestu si nájdem alebo spravím. Občas to nie je cesta, ale cesto Chichocem sa. "Chudoba" vás naučí, že aj keď peňaženka zíva prázdnotou, vždy sa čo - to nájde v špajzových zásobách. Múka, cukor a základné suroviny, koreniny atď. Tiež toho nie je veľa, ale je. Onoho roku som teda na Mikuláša kúpila jedinú sladkosť - malý med. Po truhlici pozhŕňala, po tablici poškrabala a vydalo mi nie na pampúšik, ale na 4 veľkých medovníkových anjelov.

Tak veru, zamiesila som cesto na mäkké medovníky, z papiera formátu A4 som vystrihla siluetu veľkého anjela a pekne som ich povykrajovala z medovníkového cesta. V noci upiekla a ozdobila. Každý mal na spodnom leme sukne veľký nápis. Skveli sa tam mená mojich štyroch anjelov. Počkala som, kým zaschne poleva, zabalila som ich do celofánu a uložila na čižmičky.

Bolo to pre mňa duchovné cvičenie. Cvičenie vďaky a odovzdanosti Bohu. Rozjímanie o materiálnej chudobe a chudobe duchovnej. Kým som piekla, uvažovala som o Panne Márii a jej chudobe, o pôrode v maštali, o Ježišových biednych jasliach. O tom, že sa to tak skutočne stalo, čím všetkým museli prejsť a ako to tá Mária celé dala... Depresie zmizli aj pocit úzkosti a osamotenosti. Rozhodne som nebola sama a rozhodne som nebola chudobná.

Bolo že to ráno radosti! Sladkostí majú deti plno po celý rok. Ale nafasovať veľkého medovníkového anjela s vlastným menom, to bolo čosi výnimočné! Kristián ho opatroval vari aj dva mesiace, nechcel ho ani zjesť. Z núdze cnosť - preblyslo mi hlavou. 

Nebojte sa. Ak je človek v biede, je to jeho duchovná bieda. Kým dokážete pohnúť rozumom a chopíte sa vlastných talentov, na tomto svete nemôžete zahynúť. Ponúka nám totiž neskutočne veľa možností. Ale to je príbeh pre celkom iný, samostatný blog. Prajem vám všetkým štedrý Mikulášsky dníK Srdce

Komentáre

Normálne sa mi tisnú slzy do očí SrdceSrdceSrdce

Vďaka

Amalka, mam slzy v ociach....viera, laska, nadej...kolko krat si clovek ani neuvedomi co ma...

Juj Kati. Nie Amálkou si nadarmo Bozkávam. Ďakujem.

Inak - mňa tiež presne toto napadlo, že upiecť, ak je z čoho. A veru ešte nie sme až tak zle na tom, keď je z čoho. Ani si to neuvedomujeme a vieme každá takto trochu "čarovať".

SrdceSrdceSrdceObjímam

Tvoje deti majú tu najúžasnejšiu maminku na svete. Srdce

 

Joj moja, ťažké skúšky máš za sebou ..., máš môj obdiv, za to ako sa životom pasuješ. Objímam

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.