Sú to už 2 mesiace čo sme na týždne museli umiestniť DO DSS. Samozrejme ako samoplatcovia. Pán po mozgovej príhode nehovoriaci, na 95 % ležiak lebo postaviť ho a slimačím tempom sa prešuchať napr.do sprchy dokáže len 1 osoba, ktorá sa nebojí ,že spadnú obaja. Jest skôr kašovité, husté polievky, čaj a káva sa mu zahusťuje, aby mu to hneď z úst nevytieklo atď.
Takže odviezli sme ho so svojím vozíkom, choduľkou, plienkami na deň iné na noc (približne sme to vyrátali) a všetko ostatné... S tým, že pozrieť ho prídeme aspoň každý druhý deň.
Privítanie bolo na úrovni. Milá vedúca, personál, oboznámenie s prostredím. Myslím si, paráda. Viac podnetov ako doma. Síce taká hlúposť ako televízor. Nešiel. Nikto ho nedokázal spojazdniť. Sľúbili, že do večera pôjde. Pán totižto nedokáže v rukách udržať tablet, mobil... Takže aspoň pohyblivé obrázky v telke pozerať z postele.
Ten televízor nešiel celé 2 týždne po urgenciách kade-tade- Z plienok minuli len asi 1/3, nádobka na zahustenie tekutín nebola ani otvorená, doma sa odvtedy nedokáže ani prešuchtať, sedieť môže len chvíľu, hneď ho prehne dopredu... Jednoducho tam stratil svalovú hmotu.
Nedávali ho sedieť, postaviť k choduľke, a určite mal nejaké utlmováky lebo keď aj sme tam prišli bol ako handrová bábika. A to sme upozornili, že nerozpráva, nekričí, že nebude nikoho obťažovať.. Ale to sme museli najskôr na 4 podlažiach pohľadať náš vozík, našu choduľku.
Zariadenie je dobré pre tých, ktorí dokážu ako tak sami chodiť, najesť sa... Ale ležiak je len kus, z ktorého je profit.
Človek ostane dovtedy človekom, kým neostane závislý na inom človeku.
Zažila som...ležiakovi dali na stolík obed s príborom, samozrejme sa ho nedotkol lebo bol vtedy úplný ležiak, celé telo modré lebo ho dali sadnúť, nechali tak dve hodiny a on spadol, chodila som prebaľovať každý deň a nájsť otca od hlavy po päty vo výkaloch to nechce človek naozaj zažiť...po dvoch týždňoch dekubity lebo tých 15 minút denne čo som s ním chodila cvičiť ja, nestačilo...urologické zápaly lebo ...je toho strašne veľa a o starostlivosti v zariadeniach viem napísať knihu...
Chceš vedieť či sa niekde ozvať či mlčať?Skús.Len si buď najprv istá že to zariadenie a v okruhu najbližších možno 100km nebudeš už nikdy potrebovať...
Ja som to zažila pri otcovi a kamoška pri mame.O všetkom písala aj tu na NM.Vtedy sme si sľúbili že toto nedopustíme na sebe.Ak sa niečo také stane, že budeme odkázané na pomoc iného človeka, pomôžeme si navzájom z tohoto sveta. V tom máme úplne jasno.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pred pár rokmi sme mali v rodine... Ťažká diagnóza, 85r,strach komu ostanem na krku.. Vyriešila si to sama... 😢
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bože... až mi úzko zostalo z toho príbehu a komentárov. A bude to ešte horšie, lebo populácia bude starnúť, peňazí nebude. Ani si nechcem predstavovať čo nás v tomto smere ešte čaká. Je to vrcholne nedôstojné a odporné, takto sa správať k ľuďom, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých v zariadení, ktoré je na to určené. Je mi to strašne ľúto. Držím palce🫂
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Och ťažké, veľmi ťažké.