Čo sa chcem naučiť keď raz budem veľká?

Jááj, neviem, či nevidíš rovno do mojej hlavy. Už dva týždne vážne uvažujem o tom, že by som sa chcela naučiť hrať na nejaký klávesový nástroj. Teda, niečo menšie, lebo klavír sa nám nezmestí :) Ocudzích jazykoch ani nehovorím. Stále sa odhodlávam na španielčinu. Aspoň vtelke si púšťam kanál....

A keď hovoríš o fotení, fascinuje ma blog tejto dámy. Zažila všeličo a začala blogovať ako blogerka o móde pre 50+. V poslednej dobe sa jej blog posunul k prechádzkam po Prahe. Chodí na pár kilometrove túry a popri tom fotí. V Košiciach by isto bolo tiež čo fotiť. Teda, nielen v Košiciach, v ktorokoľvek mieste, kde človek žije.

Noooo ... ak cesta bez cieľa nikam nevedie, tak ja som sa stratila v tej krajine Nikam. A docela si to vychutnávam.

Mala a aj mám ciele, lenže nejak ich stále posúvam, resp. idem niekam a niečo naokolo zbadám a poviem si "Ha! To sa mi páči - tadiaľ idem."

Chcela som schudnúť - kráčala som za tým, schudla som. Potom som chcela spevnieť - zas som na tom pracovala, niečo dosiahla. A teraz, teraz to robím, lebo ma to baví. Je to vlastne cieľ?

Chcela som sa učiť cudzie jazyky. Nemčinu som musela, angličtina ... K angličtine som sa dostala tak, že veľa čítam anglické blogy, knihy, sledujem videa. Nebojím sa napísať sťažnosť  ... aj keď viem, že nie gramaticky presnú - zatiaľ sme sa vždy pochopili - občas síce tretím mailom, ale však kto chce, ten to nejak dá.

Hudbu - tú som si užila do 20tky - aj tvorila, komponovala, teraz tak pasívne a keď je ťažšie na duši, tak veľmi impulzívne ňou tú ťažobu straším. Spievam. Ale niečo tvorivé - to ee.

Kam kráčam? Nejak neviem. Neriešim. Proste idem vpred jak tá Dorry - plávaj, plávaj, stále plávaj. Sem tam ma niekto na tej ceste postrčí, sem tam zhodí, sem tam sa za niekoho zadkom veziem v závoze a nechám strhnúť hurá efektom. Na mne je "úžasné" to, že som za každú blbosť. Zjazd lesom na lyžiach? Prečo nie?! Spustiť sa na biku dolu kopcom pomedzi kamióny, keď mám strach ten kopec ísť autom? No však skúsime.  Vybrať sa s tlupou detí lesom a nevedieť kadiaľ ani kam? Však nás je dosť - niekoho budú predsa len hľadať.

Nejak som si povedala, že v živote treba vyskúšať čo najviac vecí. Niektoré mi síce stačí skúsiť len raz - napr. tlačenku , ale pre niektoré som nepoučiteľná.

Ja som si nespomenula na nič čo by som chcela, viem čo nechcem, nenávidím fotenie a nechcem sa to ani naučiť ale potrebujem to k môjmu životu takže bude stale pokus omyl. Nechcem sa naučiť paličkovanie, čomu nerozumiem ale počas môjho života ma mnoho ľudí do toho tlačilo, ale ja som nikdy toto nechcela tak ako viazať macrame zo sisalového čo iného špagatu, pre mňa je špagát veľmi nepríjemná vec, stačilo ked som musela otcovi pomáhať spletať lana. Nechcem sa učiť žiadne jazyky - to všetko pokročilo samo a ja som v určitom období jednoducho skončila, uvedomila som si že ja robím toľko veci ktoré ma bavia že je to aj na sedem životov a tak dakujem.

Ja som vždy chvela študovať na vysokej škole . za mladi som mala vysnívajú jednu na ktorú ma nevzali a inú som nechcela. Mne sa o tom aj snívalo v noci, že študujem. No a  situácia sa vyvinula tak, že som tú VŠ potrebovala do roboty a tak mám teraz  v štyridsiatke za sebou prvý ročník - takže si vlastne jeden sen plním.  Aj cudzí jazyk som začala študovať okolo trid siatky, aj som sa niečo naučila, potom som skončila, ale chcem sa k tomu vrátiť - len som lenivá. Ale čo som na seba pyšná je, že zdvihnem zadok a chodím behať alebo rýchlochôdzovať pri rieku - to ma baví, a chodím aj cvičiť - ale to sa mi nechce. Mám už násťročné deti, tak si  môžem dovoliť plniť tieto ciele, ale roky pred tým som mala plno výhovoriek, prečo to nemôžem robiť - pritom to bola len pohodlnosť./ aj keď behať som chodila aj od malých detí/ A to je možno aj do inej témy, čo tu beží - nestaráš sa o seba - na sebe vidím, že sa všetko dá, keď chcem - a to bývam na dedine a starám sa o dom aj záhradu.

Odkaz pre pani Kamilu: ak Vás láka fotografovanie a zdieľanie krásy, prihláste sa na Instagram. Táto sieť je presne len o zdieľaní fotografií. Dôležité je - HNEĎ publikovať, nefotiť "do šuflíka". To publikovanie je najdôležitejšie, lebo presne to Vás bude nútiť zdokonaľovať sa a študovať spomínané videá. Je to motor. Prvé fotky pritom vôbec nemusia byť dokonalé a reakcie prídu veľmi rýchlo.

Presne takéto témy sú to, prečo som prišla na toto fórum. Keď vidím ako veľa z vás si dokáže plniť nejaké sny, či malé alebo veľké, aj vo veku keď už sú mamičkou a majú hŕbu povinností a zodpovedností, poháňa to aj mňa dopredu niečo robiť so sebou. 
Vo svojom veku, stále neviem jazdiť na bicykli. Áno je to hanba, ale je to jeden z mojích snov, naučiť sa bicyklovať. Myslím, že by som to určite mala skúsiť. Snaď na to nie je pozde  
Ina úžasný blog, veľmi inšpiratívny 

Keď napíšem, že všetko, tak asi nebudem ďaleko od pravdy, lebo ja už aj teraz som taká, že všetko nové si musím vyskúšať ... 

Len aby toho času bolo dosť (každý dôchodca mi hovorí, že ako si predtým myslel, koľko bude mať na dôchodku času a ako ho potom zrazu nemá) a aby zdravie slúžilo.

Asi si konečne kúpim psa - už sme raz jedného mali a nedopadlo to najlepšie, lebo nebolo dosť času sa mu patrične venovať. Budem s ním chodiť na dlhé prechádzky a možno na ne zlákam aj MM, ktorý by to potreboval podstatne viac ako ja ;-)

Uvažovala som aj o univerzite 3 veku, ale keďže mňa zaujíma všetko, asi by som si nevedela vybrať, čo by som chcela študovať, takže mám veľké podozrenie, že tento plán sa nedočká realiázácie.

No a mám veeeeeľmi veľa techník v oblasti ručných prác, ktoré by som sa chcela naučiť (napríklad také paličkovanie).

Aaaale, na čo sa teším najviac, to je "babičkovanie".

Je to presne mesiac čo som sa registrovala na toto fórum. Za ten mesiac sa stalo neskutočne veľa vecí, a za všetky ďakujem vám, skúsenejším mamičkám. Za prvé, určila som si čas pre seba - a čuduj sa svete nebolo to vôbec také zložité ako som si myslela že bude. Na to nadvezuje skutočnosť že sa učím jazdiť na bycikli Pohoda a tak isto som aj začala fotiť   Deti si uvedomujú, že nie som stroj - dokonca sa mi stala veľmi úsmevná príhoda. Najmladší syn, predvčerom prišiel za mnou o večer keď som robila večeru a povedal mi : Mami choď si sadkať a oddychovať ja večeru urobím, nie si preddsa stroj. Samozrjeme že som večeru dovarila ja pretože má len 4 roky ale aj tak je príjemné že si na to začínajú zvykať. Takže ešte raz ďakujem pekne