Je ľahké zmeniť bydlisko, známych...?

zuzi, uplne ti rozumiem. no priatelov si najdes vsade, to je otazka casu (a v tvojom pripade, lebo posobis ako mila zlata inteligentna zena, to pojde velmi rychlo), ja by som sa neobavala ani tak o znamych a priatelov, starych ani novych, lebo 100 ani 200km nie je australia :) a mame telefony a internet, ale skor by som riesila ci bude lahke najst na novom mieste pracu, tebe aj manzelovi.
ozaj, a co na to hovori tvoj drahy? a ako sa k tomu napadu stavaju deti?

a este. sli by ste dalej od tvojich rodicov a blizsie k svokrovcom? ci dalej od oboch?

Ahoj Zuzi.
Dilema je to veľká. Aj ja mám skoro 40, neviem si predstaviť ,že by som teraz začínala niekde inde, takpovediac od 0. Myslím, že zázemie, ktoré ste si vytvorili počas vášho manželstva je pre váš život dôležité. Aj keď puto vášho vzájomného vzťahu je silné, nemyslím, že zaplní všetky škárky v tvojej duši keď sa vzdiališ z miesta kde máš korene. A potom sú tu ešte tvoji rodičia(myslím že máš v mieste svojho bydliska rodinu), tí tiež nemladnú, možno budú čoray viac potrebovať tvoju pomoc...A čo chlapci(viem že ten starší ide študovať už teraz mimo bydlisko), čo oni na to hovoria??
Zuzi tieto riadky som písala zo svojho uhla pohľadu, keby som sa mala sťahovať ja, možno na teba nič z toho neplatí...

Zuzi, keď som sa po výške mala vydávať(tak sme to plánovali), mali sme ísť bývať do Michaloviec(odťiaľ je môj muž).Brala som to ako samozrejmosť, že budem nasledovať manžela, pôjdeme bývať k jeho rodičom do rodinného domu... Veĺmi chceli, aby sa im syn vrátil, bol ich najmladším(snáď i najmilším). Ale ešte pred svadbou som mala so svokrou konflikt(vlastne z dnešného pohľadu to bola totálna blbosť, žiadne hádky )a obe sme si uvedomili, že bývanie pod jednou strechou,by asi nebolo najlepším riešením..Tak sme išli bývať k mojim rodičom do Prešova(do 3-izbového bytu+1sestra).
Chcela som tým napísať, že v dvadsiatke by som za mojim mužom išla kdekoľvek,myslím, že aj on za mnou.
V 40-tke je to už aj o inom...

Zuzi,keď ti ja poviem že som sa sťahovala 4 x ,tak sa budeš čudovať.
A to som nerátala také menšie sťahovačky od nás ku svokrovcom a naopak.Vtedy sme mali iba jedno dieťa,tak sme boli pár mesaicov u
nás ,keď mal otec svoje dni ,zase u nich.Potom sme dostali byt v
Martine. Tam som nemala nejakých dobrých známych,len jeho rodinu a
s nimi som vychádzala dobre.Potom ,keď som sa rozhodla ,sťahovala som
sa naspäť k rodičom.Od nich do DK a po 12 rokoch zas do rodnej obce
do môjho nového domu.A už si hovorím dosť.Odtialto ma už nik nedostane.Aj keď jeden nikdy nevie.......... Hovorí sa ,že "lepšie
vyhorieť, ako sa sťahovať" a niečo pravdy na tom bude. Keď som sa
pred 2 rokmi sťahovala z 1.izbáku sem, tak nám to trvalo skoro mesiac,kým sme sa načisto vypratali./Medzitým som ale robila stierky
a maľovala.Nie že by tam bolo až toľko vecí.

Myslím, že u Zuzky nejde ani tak o samotné sťahovanie(na to je určite dosť šikovná), ide skôr o zmenu zázemia.
O to, že ona vlastne tiež veľmi chce so svojim mužom a rodinkou obývať nejaký útulný rodinný domček, ale zároveň chce, aby to nebolo príliš ďaleko od miesta jej terajšieho bydliska...Aby zrazu nebolo príliš ďaleko(...100km...) od ľudí ktorých prítomnosť tiež potrebuje, od rodiny,priateľov, známych, lekárov...
Od ľudí, ktorým možno o polnoci zavolať a oni sú za 20minút pri tebe???
Či by potom splnený sen pekného bývania nebol vyvážený priveľkou stratou ľudských kontaktov...
Ale možno sa mýlim, možno priveľmi filozofujem a život sám je omnoho jednoduchší.
Zuzi tvoj muž, ťa isto chápe a obaja ste voči sebe tolerantní. Isto nájdete vhodný kompromis vyhovujúci vám obom,i vašim chlapcom.

Zuzi nie si sama ,ste štyria .Starí dobrí známi síce budú ďaleko,ale
spojenie s nimi bude fungovať ,to sa neboj.Ak sa toho nebudú báť chlapci ,tak by ste to mali skúsiť. V susedstve,či v novej práci
spoznáš nových ľudí a možno aj dobrých priateľov. Je to však len
na vás ako sa rozhodnete a dohodnete.

no ja som sa za prvych 18 rokov mojho zivota stahovala 4x, teraz ma caka piate.
zuzi, ak ten vas presun do martina ma zlepsit kvalitu vasho byvania a zitia, ja by som to riskla. byvanie v dome a v byte je nebo a zem. ak mas pocit, ze mas resp. budes mat vztah k domu (nemyslim dom ako vec, ale vseobecne iny zivotny styl) nemas co rozmyslat. a pritom tym tiez nemyslim, ze pestovanie zeleninky musi byt tvoje hobby. my sme tiez na dom v meste nemali, boli sme nutene ist na dedinu, aj ked sa nejednalo o 100 ani 200 km, ale predsa boli sme bez auta a vobec byvat na dedine je trosku ine. a nikdy sme to neolutovali.
ak je domcek vas sen, chodte za tym, ak treba, tak aj 100 ci 200km, ja si myslim, ze sa treba prisposobit podmienkam a situacii, lebo zial, neda sa mat vsetko :)

Keď si predstavím seba v tvojej situácii, tak nie je ľahké opustiť zázemie, ktoré máš. My Slováci veru nie sme veľmi "kočovný" národ, aj keď doba sa mení a začíname sa tiež prispôsobovať a sťahovať sa za prácou. Nie je to ľahké rozhodnutie čo vás možno čaká a všetci máte viac či menej zapustené korene, ktoré sa tiež dajú zapustiť aj inde. Dôležité bude nájsť ten správny kompromis.

Zuzka, chapem, ze mas obavy zo zmeny prostredia a stratu znamych a pod. Ja som nieco podbne prezila a aj uspesne absolvovala zhruba pred 5 rokmi. Ale s mensim (alebo vacsim rozdielom) - nemali sme este deti. Odisli sme z nasho rodiska asi 160 km do uplne pre nas neznameho prostredia. Predali sme nas jednoizbovy byt za 270 tis. :) a pobrali sme sa s tymito velkymi prachmi :) do hlavneho mesta. Najskor odisiel manzel, ktory si tu nasiel pracu a onedlho aj ja za nim. Opustila som na tamojsie pomery velmi lukrativny flek a ked som davala vypoved, ludia sa na mna divne divali a nechapali, preco odchadzam z relativne dobre platenej istoty do totalne neznameho prostredia, kde je navyse drahe byvanie a ziju tam "blavaci".V piatok som este robila v povodnom zamestnani, cez vykend som sa prestahovala (nabalena s ruksakom - vlakom a elktrickou)a v pondelok som uz nastupila do novej roboty s uplne inou pracovnou naplnou, na aku som bola zvyknuta. Mala som vtedy 26 rokov a vobec som sa nebala, ba dokonca som sa tesila, ze ma caka nieco lepsie, krajsia buducnost, novy svet. Za necele dva roky sme sa so skromneho podnajmu v 1-izb. byte s 10 rocnym Fiat Tipom prepracovali k vlastnemu 2-izb. bytu a k ovela lepsiemu autu :).Zuzka, poviem ti , ze som si tu nasla velke mnozstvo kamaratiek, a kamaratov. Tolko som nemala ani v mojom rodisku.Citim sa tu viac doma, i ked moji rodicia a sestra su daleko. Nasla som tu proste svoj domov, lebo som sa obklopila ludmi, ktori by v mnohych pripadoch mohli byt mojou rodinou. Ked som odchadzala z domu, nasi tajne dufali, ze sa vratime, lebo zistime, ze to nieje az take ruzove, no nedockali sa...teraz sme si ovela viac vzacnejsi a ked sa strteneme, vieme sa z toho okamihu viac tesit.
Lucka