KAPITOLA VII.

Dva týždne sa Karin naplno venovala deťom a trávila s nimi všetok voľný čas. Potom požiadala svoju tetu o postráženie detí, lebo musela ísť do mesta kvôli výsledkom prijímacích testov na školu. Obliekla si krátke letné žlté šaty so širokým bielym opaskom ,ktoré jej kúpil otec pri poslednej návšteve Paríža. Na hlavu si nasadila elegantný žltý slamený klobúčik ,previazaný bielou mašľou.
• Ó, vyzeráš ako rozkvitnutá slnečnica- usmiala sa na ňu Iveta.
• Tak to ti ďakujem, drahá priateľka- vyčítavo zareagovala Karin- ale ja slnečnice milujem.-
• Prepáč ,myslela som to dobre. Samozrejme, že vyzeráš nádherne. Určite na seba pritiahneš všetky pohľady. Len pozor ,aby kvôli tebe neboli havárie.-
• Veď o to mi predsa ide- zasmiala sa Karin- idem do mesta, o deti sa postará teta. Vrátim sa asi až popoludní, nechceš niečo kúpiť?-
• Nie ,ďakujem. Iba ak by si mala zopár drobných na nový kabriolet ,tak poprosím červený.- sladko sa usmiala Iveta.
• Si zábavná, drahá priateľka ,ako vždy.- uškrnula sa Karin. Nazula si biele šľapky, cez rameno si prevesila bielu kabelku a vyšla pred chatku.
• Nie! Nie, Waring!- skríkla ,keď zbadala, ako sa pes rozbehol k nej- neskús na mňa skočiť- varovne zdvihla ruku. Štyri veľké laby zapikovali do zeme a pes zastal tesne pred ňou. Prísne na neho pozrela a on si ľahol. No stále vrtel chvostom a očiská sa mu leskli, čo sa chystal niečo vyparatiť. Karin sa radšej nepohla ,lebo vedela ,že by na ňu skočil.
++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

Damien si práve na čerstvo oholenú tvár nanášal vodu po holení a prechádzal okolo okna, keď zbadal ten žltý záblesk pred chatkou oproti. Zaujala ho tak ,že si musel pretrieť oči. Bola okúzľujúca ,ako slniečko, čo namaľovalo malé dieťa. Už iba ten úsmev je chýbal. Chvíľu mu robilo dobre, keď ju mohol nepozorovane sledovať, no keď už videl, že jej nervozita stúpa, rozhodol sa pomôcť jej.
• Waro , k nohe!- zvolal, keď kráčal k jej chatke, no na jeho údiv sa pes ani nepohol. Karin prevrátila očami.
• No, to je úžasné a teraz čo? Ja nemám celý deň voľno- namrzene povedala po slovensky. Damien sa oprel o zárubne chatky a prekrížil si ruky na hrudi.
• No, vieš ,len ja neviem, či s ním pohnem. Waro totiž miluje yellow- škodoradostne sa usmial .
• Žltú ! Je to žltá – nervózne na neho Karin zrúkla- zapamätaj si to a zavolaj ho už konečne, ponáhľam sa- Damien naklonil hlavu na jednu stranu a a prižmúril oči.
• Prosím- vydýchla Karin nešťastne.
• Môžem vedieť, kam ideš?-
• Do mesta a musím sa.....-
• Do mesta? – skočil jej Damien do reči- super aj ja tam musím ísť. To je ale náhoda, však - sladko sa usmial
• No, to teda je – poznamenala kyslo Karin .
• Budem rád, ak ma zvezieš. Počkaj chvíľu, iba si zoberiem pár vecí. –Damien sa pobral do svojej chatky a v polke cesty zahvízdal . Waring sa v tom okamžiku postavil a rozbehol sa k nemu. Karin stisla pery.
• Tak ono to ide- zvolala za ním. Damien sa šibalsky usmial, pokrčil ramenami a vošiel do chatky.
• A dávajte si pozor- zvolala za ňou teta ,keď si už Karin sadala do vysokého džípu .V minišatách sa jej tam nastupovalo ťažšie, no viac ju trápilo ,ako zareaguje Damien ,keď zbadá jej obnažené nohy do polovice stehien. Mala chuť sa ísť prezliecť. A vôbec sa nemýlila. Len čo otvoril dvere spolujazdca ,znovu ich zavrel.
• Tak čo, ideš, či nie?- zvolala na neho Karin. Dvere sa znovu začali pomaly otvárať. Damien si sadol , rukou si ovieval tvár a bokom pozeral na jej nohy.
• Prepáč ,zrazu mi prišlo ťažko ,až ma pichlo pri srdci- hovoril prehnane pomaly. Karin pokrútila hlavou a naštartovala.
• Akosi sa nemôžem prinútiť ,aby som ťa ľutovala- poznamenala sucho. Damien sa uškrnul.
• To by som od teba nikdy nečakal.- Oprel sa o dvere a s neskrývaným záujmom ju sledoval. Karin cítila jeho pohľad a veľmi ju to rozrušovalo. Raz zabudla pustiť plyn a preradila pri tom rýchlosť , potom skoro zrazila mačku a keď boli v meste, na križovatke jej vypol motor. Celú cestu neprehovorili, no z jeho pohľadu bola tak nervózna ,že sa potila viac ako inokedy a v ústach mala sucho ako na Sahare.
• Môžeš mi zastaviť pri policajnej stanici?- spýtal sa Damien.
• A čo máš....
• To je, myslím, moja vec- skočil jej do reči- no keď budem mať všetko vybavené ,zavolám ti- oznámil jej stroho. Karin vystrúhala grimasu.
• Ani sa nepýtam, či máš moje číslo a odkiaľ.-
• To nemusíš , ale mám ho- ubezpečil ju. Zastavili pri polícii a Damien vystúpil. No ešte sa otočil a strčil hlavu do otvoreného okna.
• A, Baby , vyzeráš perfektne ako ten ...no –luskol prstami- slnečný kvet- vyletelo z neho
• Slnečnica- precedila Karin pomedzi zuby.- volá sa slnečnica- nepozrela na neho, ale vyrazila dopredu, až musel odskočiť ,lebo by mu prešla kolesom po nohách.
+++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++
Karin zaparkovala v centre mesta a išla si na poštu vybrať doporučený list zo školy. No neotvorila ho ,nemala odvahu. Strčila obálku do kabelky a išla do obchodného domu kúpiť deťom nejaké drobné darčeky. Cestou počúvala obdivný piskot mužov a odvracala hlavu od závistlivých pohľadov žien. Vyzerala ako z módneho časopisu. Kráčala ladne , vyrovnaná a s hrdo zdvihnutou hlavou. V hračkárstve nakúpila deťom pár hračiek, lopty ,nafukovacie kolesá, ceruzky a farebný papier a v potravinách zase nezabudla ani na sladkosti. Napokon, keď už mala všetko, čo potrebovala pre deti, vybrala sa do butikov, aby kúpila darček Ivete . Bola od nej staršia o necelé dva týždne a zajtra oslavuje narodeniny. Vedela ,že jej priateľka túži po nádherných spoločenských šatách ,ktoré videli v jednom butiku. Karin butik nakoniec našla a našťastie mali aj Ivetinu veľkosť šiat.
+++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

• Pán Masyk- k Damienovy pristúpil prešedivelý muž ,asi päťdesiatnik a podával mu ruku- Som plukovník Pavol Lysý. Hovoríte po slovensky, alebo mám hovoriť anglicky?- spýtal sa a ukázal na stoličku pred svojim pracovným stolom. Damien si sadol a usmial sa.
• Môžete hovoriť po slovensky, rád sa učím. A ako sa u vás hovorí- na Slovensku po slovensky. – povedal to síce tak ,že si skoro jazyk dolámal, no plukovníka to evidentne pobavilo.
• To je pravda, no aby som vás nezdržoval, prejdime k veci. Z FBI som bol informovaný o všetkom. Ubezpečujem vás ,že sme vám plne k dispozícii. Povedzte, koľko ľudí potrebujete a máte ich-
• Ďakujem ,teraz to nie je nutné. Momentálne je situácia pokojná a Stoune neopustil Londýn. No ak by sa tak stalo, v prvom rade bude potrebná okamžitá evakuácia detí z tábora. Samozrejme dúfame ,že k tomuto opatreniu nebudeme musieť pristúpiť, ale my nenechávame nič na náhodu. Najdôležitejšie bude, aby ste zareagovali okamžite, keď dostanete správu o akcii.-
• Samozrejme, sme pripravení kedykoľvek sa zapojiť. – ubezpečil Damiena plukovník Lysý. Potom spolu prediskutovali celú stratégiu prípadnej evakuácie tábora, vypili si spolu kávu a rozlúčili sa priateľským stisnutím ruky. Keď o hodinu vyšiel z policajnej stanice ,zamieril ku kvetinárstvu, ktoré videl cez okno plukovníkovej pracovne.