KAPITOLA VII, časť štvrtá

Iveta neprišla do chatky celý deň a ani nechcela. Povedala Karin toľko nepekných vecí a nemala na to vôbec právo. „Čo mňa vôbec po tom, ako sa chová Karin k cudziemu chlapovi?“ Mala by sa jej ospravedlniť. Tento rok je pobyt v tábore napätý. Veď nikdy sa s Karin takto nehádali. Nikdy si nemali čo vytýkať. A teraz sa tu hádajú ako staré baby. Pôjde za ňou a ospravedlní sa jej. Ale najskôr musia postaviť pozorovateľňu pre deti na skúšku odvahy.
Damienovi sa darilo. Hoci boli deti z jeho oddielu najmladšie, boli zatiaľ v stavaní najrýchlejší. Najskôr si spoločnými silami vykopali asi pol metra hlbokú a dva krát dva metre širokú jamu. Na tú jamu im Damien postavil z drevených klád konštrukciu. Deti nosili lístie, aby ním vystlali jamu a na vrch a boky konštrukcie poukladali zväzky slamy. Vyzeralo to úžasne. Deti behali dnu a von, kým Damien ešte vyrábal dvere.
Andreas s deťmi zasa pritĺkali klince do drevených dosák a spájali ich tak dokopy okolo stromov. Urobili si tak dlhý, asi štvormetrový tunel a zakryli ho vetvami.
Mick s Evou a deťmi zasa vyrábali vigvam, ktorý po konečnej úprave vyzeral tak, že by sa zaň nemusel hanbiť ani pravý Indián.
Jessy nakoniec deti zo svojho oddielu vyburcoval k perfektnému výkonu. Postavili partizánsky bunker. Vykopali veľkú a širokú jamu a nad ňou spravili šikmú strechu z veľkých drevených dosák, zbitých dokopy. Strechu podopreli z jednej strany dreveným kolom a na ňu pripevnili drevené konáre. Keď do kolu kopli, ten spadol a šikmá strieška sa zaklapla. Takto bol bunker pre neinformovaného neviditeľný- vyzeral len ako kôpka chrastia.

Večer už boli deti tak unavené, že niektoré driemali aj za chôdze. Aj deti z najstaršieho oddielu sa pobrali spať bez vyzvania vedúcich už o pol deviatej. Iveta ešte prečítala rozprávku pár deťom z Karininho oddielu a kým ju dočítala, všetky do jedného už spali.

Iveta vyšla potichu z izby, plnej spiacich detí a vzápätí zistila, že na chodbe na ňu čakal Andreas.
• Môžeš mi venovať chvíľu?- spýtal sa jej s úsmevom. Zatvárila sa váhavo, ale predsa len to bol jediný človek, ktorý dnes chcel byť s ňou. Dnes, keď má dvadsať rokov si na ňu ani Karin nespomenula. To ju veľmi mrzelo.
• Prečo nie?- povedala napokon a mykla plecom- a čo máš na pláne?-
• Poď – schytil ju za ruku a ťahal von- niečo ti ukážem- viedol ju k jedálni. Nevedela, čo chcel a po pravde, začínala mať obavy. Nikde nikoho, všade tma, len ona a mocný muž ju ťahá do tmavej jedálne. Zastala a trochu sa zháčila. Andreas okamžite pochopil.
• Neboj sa, iba ti niečo ukážem, neublížim ti. Niečo som objavil a chcel by som, aby si to videla. Ľavou rukou ju pohladil po líci- snáď by si sa nebála mrzáka- zašepkal. Chytila ho za obe ruky.
• Ty nie si mrzák. Si ten najúžasnejší chlap, akého som kedy poznala.- vyznala sa mu. Andreas sa usmial, naklonil sa k nej a vtisol jej na pery bozk.
• Tak poď- povedal a pohli sa ďalej. Vošli do jedálne a vtom sa Iveta tak zľakla, až zvýskla.
• Všetko najlepšie- ozvalo sa niekoľko hlasov naraz a rozsvietilo sa svetlo. Iveta bola tak šokovaná, že sa musela chytiť Andeasa, aby nespadla. Boli tam všetci vedúci a dokonca aj jej rodičia s bratom. Usmievali sa na ňu a mama držala v rukách chutne vyzerajúcu tortu.
• Och, vy ste ma úplne dostali- jachtala Iveta- Čo vás to napadlo? Mami, tati, už som si myslela, že ste na mňa zabudli.-
• Zabudli? Zlatko, si naša dcéra a okrem toho si tvoj otec pamätá všetko, čo sa týka teba a Ivana lepšie, ako dátum našej svadby.- Miestnosťou sa rozľahol smiech.
• Ale pozrite sa na mňa- ukázala na svoje oblečenie- nie som vhodne oblečená na takúto oslavu. Musím sa ísť prezliecť.-
• Nemusíš ísť nikam- ozvala sa Karin, ktorá sedela na stoličke v kúte jedálne.- stačí, keď si rozbalíš tento darček.- Karin jej podávala veľký balíček. Iveta podišla k nej.
• Chcem ťa poprosiť o prepáčenie, správala som sa hrozne. Mrzí ma to- ospravedlnila sa jej Karin. Ivete sa v očiach zaleskli slzy.
• Aj mňa to veľmi mrzí. Starala som sa do niečoho, čo nie je moja vec.-
• Je to tvoja vec, rovnako ako moja. Si moja najlepšia priateľka a hlboko v mojom srdci je pre teba veľký kus miesta. Mám ťa rada a chcem, aby si mi vždy povedala, čo si myslíš. Zostaň taká, aká si a akú ťa mám rada. Všetko najlepšie- usmiala sa Karin a Iveta ju opatrne objala.
• Toto tu bol iste tvoj nápad.- pošepkala jej
• To si píš, ale teraz si už rozbaľ darček.

Iveta potom popríjmala gratulácie od prítomných. Od rodičov dostala dovolenku vo Vysokých Tatrách a od brata Ivana nový snowboard. Iveta mala veľmi rada zimu a zimné športy. Andreas jej podal nádhernú pestrú kyticu s orchideami a s prísľubom, že ešte má pre ňu jedno prekvapenie neskôr. Potom si Iveta rozbalila darček od Karin a oči sa jej rozžiarili ako malému dieťaťu.
• Och, Karin- zašepkala a odbehla aj s balíčkom do kuchyne.
O pár minút sa vrátila a vyzerala ako tá najkrajšia bohyňa. Teda Andreas si to myslel určite. Krvavo červené šaty na ramienka, princesového strihu jej padli ako uliate. Karin sa spokojne usmiala. „Áno toto je to najkrajšie, čo som za posedné dni videla. Úžasný obraz dokonalosti“.
• Máš vkus- ozvalo sa jej za chrbtom.
• Ďakujem, Andreas, ja to viem. Ale Ivete by pristalo čokoľvek. Je to úžasná osôbka.-
• To je pravda, je very beautiful- povedal nežne. Karin pozrela na neho, ako sleduje Ivetu a oči mu žiarili. Karin sa usmiala.
• Zatvor pusu, Andreas- povedala. Strhol sa a pozrel na ňu. Keď pochopil, uškrnul sa.
• To ti vrátim, počkaj- varoval ju a Karin sa zasmiala.
• Áno, to ti verím. Keďže si brat svojho brata, určite to robíš s veľkým potešením.....Ups!- dosmiala sa. V chrbte cítila, ako ju Damien prebodol pohľadom.
Iveta zakývala na Andreasa, aby prišiel za ňou.
• Nepotrebuješ niečo?- spýtal sa Karin.
• Nie, len choď, chce ťa zoznámiť s rodičmi- vyháňala ho s úsmevom.
Andreas sa vzdialil. Karin sa už chcela postaviť, že pomaličky, ako jej boľavý hrudník dovolil, pôjde za Evou a Veronikou, no vtom sa jej pred očami zjavil pohár so šampanským. Oprela sa späť o operadlo stoličky a vzala si pohár. Neobzrela sa a predsa vedela, kto jej ho ponúkol. Úžasne príťažlivá vôňa mužského parfumu.
• Ďakujem- povedala potichu.
Vzal si stoličku a postavil si ju oproti nej. Sadol si a stroho povedal.
• Počúvam- Nezdvihla pohľad, vôbec naňho nepozrela, iba ťukala prstami do pohára a tvárila sa, že ho nepočula.
• Baby!- precedil pomedzi zuby. Nemal rád, keď ho niekto ignoroval. Tento raz zdvihla hlavu.
• Počúvam- zopakoval.
• No...to...-jachtala- to bola iba taká slovná hra- sladko sa usmiala. Prudko sa narovnal, až sa zľakla a prebodol ju pohľadom.
• Máš ma za hlupáka?-
• Nie... ja-
• Nijako som ti vedome neublížil- na chvíľu sa odmlčal, aby sa k nej naklonil bližšie- Nemám rád, keď ma niekto obviňuje z niečoho, čo som neurobil. Ale ak tak veľmi po mne túžiš, povedz mi to a určite s tým niečo urobíme- Tentoraz sa narovnala ona.
• Somár- vyletelo z nej.
• Omyl, Baby, som chlap-
• O tom pochybujem- ich tváre boli čoraz bližšie.
• Dokážem ti to?- už sa takmer nosmi dotýkali.
• A ako? Prehneš ma cez koleno a dáš mi po zadku?- uškrnula sa.
• Nie, mám niečo lepšie- schytil jej vzadu hlavu a prisunul si ju k perám. Krátke, ale účinné.
Odtrhla sa od neho a vzápätí jej vyletela ruka. No zareagoval rýchlo. Jeho ruka tiež vyletela a chytila tú jej tesne pri jeho tvári.
• Ešte som neskončil- zasyčal.
• Ale ja áno- otočila sa od neho.
No vtom vletel dnu zadýchaný Jessy. Ledva lapal po dychu. Damien vstal tak rýchlo, že jeho stolička sa s rachotom prevrátila. Jessy sa poobzeral okolo a keď videl, ako všetkých vystrašil, usmial sa.
• Nič sa nestalo, pokojne sa bavte ďalej. Iba som chcel, že jeho pes- ukázal na Damiena- ušiel. Chcel som ho chytiť, ale nedal sa.- Pozrel na Andreasa, ktorý na neho zazrel a mykol ramenami. Damien však nečakal a rozbehol sa von. Napokon vybehli za ním aj Andreas s Mickom a Jessym. V miestnosti zostali všetci prekvapení z ich náhleho odchodu a hlavná vedúca vyzerala, že omdlie. Tvár mala skoro zelenú a na čele sa jej perlil pot. Nechcela povedať nič, pokiaľ si nebola istá tým, čo sa deje. Snáď jej prídu povedať, čo sa stalo. Zatiaľ musí zostať pokojná. Strnulo sa usmiala a rozprúdila ďalšiu debatu.

• Čo sa deje?- spýtal sa Damien, keď dorazili do chatky.
• Polícia zamerala asi tri kilometre na sever odtiaľto obrnený voz.- dychčal Jessy a s Damienom a Mickom si rýchlo navliekali neprestrelné vesty a kontrolovali zbrane. Za dve minúty boli hotoví.
• Ideme- zavelil Damien a vybehli z chatky. Damienovi sa to veľmi nepozdávalo, no nechcel nič zanedbať. Veď Smith by ich iste varoval. Jediný Andreas sa vybral do chaty, kde spali deti a spojil sa s plukovníkom Smithom. Ten ho uistil, že o žiadnom voze informácie nemá a pokiaľ mu je známe, Stoune neopustil Londýn. Damien bežal lesom a premýšľal, čo ak je to naozaj Stoune.
Boli asi tridsať metrov od miesta určenia a zbadal záblesk svetla. Bolo mu to čudné, Stoune by určite na seba takto neupozorňoval. No čo ak predsa? Pozrel na Micka a prstom mu ukázal na západ, Jessovi vzápätí na východ. Znamenalo to, že objekt zaistia z troch strán. Tma v lese by sa dala krájať, no o kúsok ďalej les končil a začínala sa čistinka. Damien chytil malú pištoľ do oboch rúk, zamieril smerom k svetlu a vykročil.
Čím však bol bližšie, tým viac tušil, že to bude omyl. Nebolo to obrnené vozidlo, ale obytný karavan. Vonku pred ním horel oheň, nad ním bola rozložená trojnožka s kotlíkom. Strhol sa a zamieril, keď zbadal postavu. Bol to muž. Podišiel k ohňu a vhodil doň polienko. Odkryl kotlík a jeho obsah premiešal veľkou varechou. Čistinkou sa niesla príjemná vôňa gulášu.
• Zlato, prines mi chilli!- zvolal muž. Dvere karavanu sa otvorili a vyšla z neho žena. Damien pozrel na kolegov, ktorých videl vďaka ohňu. Zapol si maličký mikrofón, ktorý mal pripnutý na golieri.
• Odchádzame, už mi stačilo divadla. Videli sme dosť.- zašepkal a ukázal rukou dozadu.
Pomaly sa vzďaľovali. Keď už boli dostatočne ďaleko od karavanu, zapol si vysielačku.
• Hej, brácho, bol to planý poplach. Muž a žena v karavane, ale pre istotu prikáž vojakom prezrieť okolie a tých dvoch nech pošlú preč. Mohlo by to byť pre nich nebezpečné, keby sa niečo zomlelo.
• Jasne – ozvalo sa z druhého konca a Andreas si vydýchol.
• Dobre, chlapci, bežte späť na večierok a upokojte ich tam. Ja musím napísať správu.- povedal Damien.
Keď prišiel do svojej chatky, zapol si notebook a začal písať. Po hodine sa mu už začalo zívať a tak radšej správu rýchlo ešte raz prekontroloval a odoslal. Už chcel zatvoriť internet, keď sa mu na monitore objavila správa. Bola od mamy. Pýtala sa, ako sa s bratom majú . Damien odpísal, že sa majú dobre a škodoradostne pridal poznámku, že Andreas sa zamiloval.
• A ty nie?- napísala mu matka odpoveď. Damien chvíľu hľadel na monitor, akoby si nevedel spomenúť.
• Nie- napísal napokon- pre mňa existuje jediná žena a to je Amanda-
• Amanda je tvoja sestra, tá sa o teba nepostará-
• Viem sa o seba postarať sám a keď mi bude niečo chýbať, prídem za tebou-
• Áno, synček, to si celý ty, ale ja tu nebudem večne-
• Ani ja- dopísal a pomaly sa rozlúčili. Damien miloval svoju matku a zbožňoval svoju sestru. To boli dve ženy v jeho živote, ktoré ho nikdy nesklamali.
Keď zatvoril notebook, niečo zaškriabalo na dvere. Damien sa postavil a išiel sa pozrieť.
• Waring- zvolal, keď sa zviera vrútilo dnu do chatky.- No tak, ty blázon- zasmial sa a poškriabal ho pod krkom- chceš sa prebehnúť? Áno? Tak poď- vyšiel von a pes sa v okamžiku rozbehol. Iný pes by sa prebehol aj sám, ak by nebol priviazaný, ale Waring nie. Damien ho našiel pred dvomi rokmi v lese uviazaného o strom. Niekto sa chcel zbaviť šteniat a tak ich tam nechal. Bolo ich šesť a len Waring prežil. Zobral si ho a vychoval. Všade chodil s ním, do každej väčšej akcie, aj na obyčajnú dovolenku. Je jeho súčasťou. Cíti, keď Damienovi niekto nesedí, aj keď mu je niekto sympatický. Isto pre to má rád Karin.
• Waro- zvolal- Waro, kde si, poď k pánovi.-
Zrazu začul výkrik.
• Ááá , Waring, neopováž na mňa skočiť- Karinin hlas znel zúfalo, a Damien nechcel, aby jej pes spôsobil zranenie, tak sa rozbehol k jej chatke.
• Ty jedna psia obluda, prečo mi to robíš? Kde máš pána?- nadávala Karin psovi.
Damien zastal a asi z desiatich metrov ju pozoroval. Stála chrbtom pritlačená o dvere chatky, Waring ležal pred ňou a vrtel chvostom, pripravený na ňu skočiť, ak sa pohne. Neublížil by jej, nepohrýzol , iba by jej prednými labami skočil na hruď. Robil to veľmi rád. No to by Karin v jej stave asi veľmi bolelo. Damien si to uvedomoval a dával pre to pozor na každý Waringov pohyb. Ale tento zjav sa mu veľmi páčil. Takto bezmocná, sama a v tomto erotickom čiernom tričku s hlbokým výstrihom. Nádhera.
• Ty, psisko, urobíme dohodu. Ty na mňa neskočíš a ja ti dám za to nejakú dobrotu, čo mám v chatke.- snažila sa vyjednávať.- Tak už vypadni, lebo skončíš ako moja rohožka.
Waring vyceril zuby a zavrčal. Karin oblial studený pot. Skoro pretlačila dvere vlastným telom.
• Už som ticho. Si tvrdohlavý ako ten tvoj pán, ohava jedna.- Damien to už nevydržal, zasmial sa a podišiel k nej. Karin zdvihla hlavu.
• No konečne, zavolaj si ho- povedala tvrdo.
• Vieš, nejako sa mi nechce. Celkom sa mi takto páčiš. Wara sa nezbavíš, keď mu skladáš poklony. Pre neho je česť byť ako ja. –
• No, to vidím, ste ako jeden- poznamenala ironicky.
• Tak pozri, Baby, buď prestaneš s tými urážkami, alebo tu budeš stáť celú noc- myslel to vážne, vedela to.- Už ma prestávajú baviť tvoje vrtochy a urážky. Som dospelý chlap, chcem úctu a rešpekt.-
• Aha, a ten rešpekt chceš, predpokladám, dosiahnuť cez svojho psa.- uškrnula sa. Zo zelených očí vyšľahli blesky a Damien výhražne povedal.
• Neprovokuj ma, Baby-
• Lebo čo!- provokatívne skríkla- pozri skončime to raz a navždy. Zober si to psisko a daj mi už konečne pokoj. Mám už dosť toho, ako sa mi neustále pletieš do cesty. To, že spolu pracujeme, ešte neznamená, že musíme mať bližší vzťah. Nechcem s tebou mať nič, počuješ, tak už mi daj pokoj- zakryla si tvár rukami a zošuchla sa popri dverách chatky na zem. Waring prekvapene pozrel na svojho pána. Damien sa chvíľu nadychoval, potom udrel päsťou do prázdna a podišiel k nej. Zdvihol ju zo zeme a zaniesol do chatky. Neprotestovala. Plač jej zvieral hrdlo.
• Vieš, ja som veľmi šťastný muž a ty si veľmi nešťastná žena. Máš pravdu, bude lepšie, ak sa budeme jeden druhému vyhýbať.- povedal Damien a odišiel. Karin chcela vyskočiť, vykríknuť, objať ho a povedať, že ju to mrzí. Chcela.

• Ass,ass- opakoval si Damien, keď sa vracal do chatky. Waring šiel pokojne vedľa neho- Čo vravíš, Waro, som hlupák, však. Takto som sa dávno nevytočil.-
• Hej, kámo, s kým sa to tu vykecávaš?- Jessy šiel práve okolo a s úsmevom kýval Veronike, ktorá stála pri svojej chatke. Damien sa zamračil.
• Vzťahy by ste si tu vytvárať nemali. Každú chvíľu môžeme odtiaľto odísť.-
• To nechaj láskavo na mňa- povedal pokojne Jessy- Ja si poradím, ale ty sa mi zdáš nejaký zaskočený - naklonil sa k nemu- Čertica ťa nechce?- zasmial sa mu Jessy do tváre, ale vzápätí strnul, lebo videl , že zaťal do živého. Damienovi vyletela ruka a chytil Jessa pod krk. Chvíľu ho držal, no potom poľavil.
• Prepáč, Jessy, prepáč- Damien si prešiel rukou po vlasoch- nie som vo svojej koži.-
• To nič , bol to náročný deň- poklepal Damiena po ramene.
• Pôjdem si ľahnúť- povedal Damien a vošiel do chatky.