KAPITOLA XII, časť druhá

Damien spozornel a začal vydávať rozkazy do vysielačky. Karin sledovala strašidelné stromy, tiene pod nimi a malé červené svetielka zo zbraní. Aj Damien si zhodil z ramena dlhú pušku a zamieril. Karin ustúpila. Srdce jej bilo ako o život a oči sledovali červený bod blúdiaci po okolí. Nevystrelil, iba spokojne pokýval hlavou.
• Casualty! - zvolal muž na strome kúsok od nich. Damien sa otočil k nej.
• Karin, okamžite odíď - zavelil prísnym hlasom. Nepohla sa.
• Captain! - zvolal znovu vojak.
• Yes? - otočil sa Damien.
• Come! -
• Good - odpovedal a znovu sa otočil na ňu - Tak bež už, lebo poviem chlapom a odnesú ťa odtiaľto nasilu. -
• Captain fast! - zvolal znovu vojak a zoskočil zo stromu - At once! -
"Poviem mu to. Musí to predsa vedieť. Ak sa mu tu niečo stane, mal by to vedieť", vírilo Karin hlavou. Ale v tom dokríval k nim nejaký vojak.
• Scott! - zvolal Damien. Karin bola ďalej a tak nepočula, čo vojak šepká Damienovi, ale videla, že ranený je na tom vážne.
• Dostal som Chestera, dostal som ho - dychčal Scott.
• Áno, výborne a čo Stoun? Videl si ho? - spýtal sa ho Damien.
• Nie, toho som nevidel - odpovedal pravdivo Scott a zastonal od bolesti, keď mu Damien prezeral ranu.
• Ok, neboj sa, postaráme sa o teba. Mei? - otočil sa Damien ku Karin - môžeš pre mňa niečo urobiť? - spýtal sa jej. Prikývla.
• Zober ho do tábora a postaraj sa o neho, inak vykrváca. Ja budem informovať brata, aby ťa čakal -
Karin váhala iba pár sekúnd. Chcela mu to predsa povedať. Napokon podoprela Scotta a viedla ho k táboru. Podarilo sa jej ho dostať cez dieru v plote, no tam úplne vyčerpaný si sadol na zem a chytal si krvácajúcu ranu na stehne.
• Nie, nechytajte si tú ranu - povedala mu po anglicky a odtiahla mu ruku zo stehna. Karin si snažila odtrhnúť kus látky zo šiat.
• Vy ste Scott, však? - spýtala sa ho a snažila sa odpútať jeho pozornosť od bolesti. Rýchlo mu nohu stiahla kusom látky. Scott zasyčal od bolesti.
• Koľko máte rokov? -
• Dvadsať deväť – odpovedal a vyčerpane klesol na trávu.
• Ja som Karin, vydržte o chvíľu príde pomoc - len čo to dopovedala, objavil sa Andreas a hneď si kľakol k ranenému.
• Haj, Scotty - pozdravil vojaka a usmial sa.
• Captain - pozdravil Scott - mám sa dobre - snažil sa o úsmev. Andreas ho poklepal po ramene a otočil sa na Karin.
• Brat sa so mnou spojil a povedal mi, kde ste. O chvíľu sú tu zdravotníci, ale vaša polícia ešte nedorazila. Je nás málo -
• Už ho môžeš volať menom - upozornila ho Karin ironicky.
• Nemôžem. Všetci ho poznajú pod služobným menom. Aj naši chlapi z jednotky. Je to kvôli bezpečnosti. Nik nevie pravé meno svojich kolegov -
• Takže aj Scott?- prekvapene sa spýtala Karin
• Samozrejme. Ani ja neviem, aké je jeho skutočné meno. Vie to len plukovník Smith - vysvetľoval Andreas.
• Tak prečo si to povedal mne? -
• Lebo si myslím, že budúca manželka môjho brata by to mala vedieť - povedal a potom sa sklonil nad Scotta a niečo mu vravel. No to už Karin nevnímala. Počula iba tlmené výstrely, niekde v diaľke, ktoré sa stále približovali. Prišli zdravotníci, naložili Scotta na nosidlá a odniesli ho preč.
• Karin, musíš ísť so mnou - povedal Andreas.
• Nie, zostanem tu, možno budú ďalší ranený. Pokiaľ sa neukáže polícia, budete potrebovať každú pomoc - nedala sa odbiť.
Vedel, že nemá cenu sa s ňou hádať. Nechal jej tam vysielačku a odišiel späť do tábora.

"Ach, Bože, čo má toto znamenať, čo sa to stalo? Ako si to nemohla nevšimnúť? Štyria amíci, malý chlapec, ktorého prehnane strážia, Damienova návšteva polície, tričká a overaly s nápismi FBI a tie hlúpe výhovorky. To naozaj na toto všetko skočila? Veď to je ako v nejakej tuctovej telenovele. A ešte aj jej teta. O všetkom vedela a predsa jej nič nepovedala. Vystavila nebezpečenstvu celý tábor a hlavne deti. Ako toto mohla dopustiť?" Karin chcela veriť, že sa jej to sníva, no o pár minút dvaja vojaci priniesli ďalšieho raneného. Mal postrelený krk. Celú tvár mal od krvi a až keď mu ju utrela, zistila, že je to Jessy. Našťastie žil. Karin si neustále trhala zo šiat, aby mohla ako tak zastavovať krvácajúce rany. A ranených pribúdalo. Pomaly jej z toľkej krvi prichádzalo nevoľno. Jedného zraneného vojaka sa spýtala, koľko ich tam ešte je a ten povedal, že traja a kapitán Masyck. Keď však už dlho nik neprichádzal a výstrely utíchli, prešmykla sa cez dieru v plote. Učupená išla opatrne, aby ju nik neprekvapil a v tme hľadala Damiena. Jeho nenašla, no narazila na štvoricu mužov, ktorí zápasili medzi sebou.

Zrazu ju niekto zdrapil za ramená a jediným pohybom ju postavil. Otočila sa a hľadela do očí najhľadanejšiemu teroristovi v USA. Začal sa príšerne rehotať. Chytil ju za vlasy a vliekol za sebou.
• Please, follow me madam - prikázal jej. No zrazu sa asi päť metrov pred nimi objavil Damien. Karin si vydýchla.
• Surprise! - zvolal Stoune a znovu sa zarehotal - I´m glad to see you again -
• Pusti ju, Stoune! - zvolal Damien po anglicky
• Ha, ha, ha- sarkasticky sa zasmial - No - povedal napokon tvrdo.
• Pustite ma, vy zviera - zasyčala Karin a začala sa mykať, hoci ju z toho ťahania za vlasy bolela hlava.
• I did not get your name - surovo jej mykol hlavou otočil jej hlavu k sebe.
• Do toho ťa nič - zúrila. Zrazu mu však kopla opätkom do lýtka a on sa strhol od bolesti. V okamžiku sa mu vyšmykla a rozbehla sa k plotu.
• Radil by som jej zastaviť - povedal Stoune Damienovi pokojne.
• Karin stój!- skríkol Damien.
Poslúchla a zastala, no neotočila sa. Na chrbte priam cítila malý teplý červený bod. Damien pozeral zo svetielka na jej chrbte do Stounovej tváre a späť.
• Okamžite mi priveď syna, inak tu potečie krv - povedal Stoune.
Damien pozrel na Karin a sťažka preglgol.
• Privediem ti chlapca, ak ju necháš ísť. Namier si to na mňa -
• Vieš, že ťa môžem hneď zabiť. Nemáš vestu, muži ako my ju nenosia, že? - zasmial sa Stoune - Odhoď zbraň - dodal už veľmi vážne.
Damien zahodil svoj dlhú sniperskú pušku.
. Aj tú druhú- upozornil ho Stoune.
Damien si vytiahol malú pištoľ, ktorú mal zasunutú za pásom a pustil ju na zem. No urobil to tak, aby mu dopadla na špičku topánky. Stoune zmenil cieľ a Damien nakázal Karin, aby odišla.

Bežala späť k plotu, kde ju už čakal Andreas s políciou.
• Karin - namrzene na ňu skríkol Andreas - Čo si myslíš, že robíš? Mohol ťa zabiť -
• A vy tu robíte čo? Ste tu všetci načisto hlúpi? Ten vrah má na neho namierenú zbraň - rozkričala sa. - Čo tu robia všetci tí policajti, prečo niečo nespravia? – hysterčila Karin a rozhadzovala rukami.
Andreas ju chytil za ramená a zatriasol ňou.
• Prestaň, upokoj sa. -
• Upokoj sa? - ironicky skríkla - ako môžem! Stoune má na Damiena namierenú zbraň a on nemá vestu -
• Ani jeden ju nemá. Nepotrebujú ju. Ich cieľ je hlava, nie telo -
• To je asi pravda, ale iba jeden z nich má zbraň a tvoj brat to nie je - bezmocne sa rozplakala.
• On si poradí, je na to cvičený. Nevieme ešte, koľko ľudí tu Stoune má a aký môže byť pre tábor nebezpečný. Nesmieme riskovať, sú tu ešte deti. Karin, nemôžeme spraviť nič. Môj brat je vojak a patrí Spojeným štátom-
Karin sa mu hodila do náručia.
• On patrí mne. Mne a nášmu bábätku - vzlykala.
Andreas ju objal a hladil ju po vlasoch. Sám dúfal, že sa to skončí dobre a jeho brat sa objaví živý a zdravý.

• Slečna Hardenová? - Karin sa otočila na policajta, čo ju oslovil. Prikývla.
• Vaša teta je pri deťoch a požiadala ma, aby som vás priviedol. -
Karin sa bez slova pohla za policajtom. Na svoju tetu ani nepozrela. Tá stála aj s tromi vedúcimi pred izbami detí a dávali pozor, aby nevychádzali z izieb. Zdalo sa, že je tam pokoj.
• Karin, zlatko - objala ju teta, no ona jej objatie neopätovala. V tvári mala neoblomný výraz. Vyzerala ako po boji. Šaty mala dotrhané a od krvi, vlasy rozstrapatené a tvár uplakanú.
• Nepovedala si mi to, prečo?- spýtala sa tvrdo Karin.
• Nemohla som - teta smutne pokývala hlavou.
• Nemohla? - vyletela na ňu Karin - Tak teda, vďaka tomu, že som ho nemohla zastaviť ho možno teraz zabijú -
• Karin, prestaň ma obviňovať. On je vojak, je to jeho práca. A s tebou to nemá nič spoločné - bránila sa hlavná vedúca.
• Ale má, drahá teta, má a veľmi veľa. Ja totiž s tým vojakom, čakám dieťa -
Teta nevedela čo má povedať. Karin jej úplne vyrazila dych. Zošuchla sa na stoličku a zakryla si tvár rukami. Ani jedna nič nepovedala, iba na ňu všetky civeli.
• Veronika - pozrela Karin na mladú vedúcu, ktorá nervózne pochodovala po chodbe - Mala by si ísť do nemocnice, čo najskôr -
Veronike vyleteli slzy.
• Žije? - spýtala sa opatrne.
• Žil, keď som ho videla naposledy. Ale jeho zranenie...no myslím, že by si mala ísť. Možno tu bude ešte sanitka, ktorou sa zvezieš -
Veronika sa prosebne zadívala na hlavnú vedúcu.
• Choď - povedala jej pani Malenová a ona sa rozbehla preč.