O Hanke

Hanka bola moja kolegyňa z práce. keď som nastúpila do skladu ako 26 ročná žena, ona mala v tom čase 48 rokov. Hanička bola narodená v Čechách a vydala sa k nám na Slovensko. Od vydaja žila v Bratislave a dokonca jej dcéra bola spolužiačka mojej sestry.
S Hankou sme si povahovo sadli aj napriek vekovému rozdielu medzi nami. Bola večne dobre naladená, pusa jej išla ako „verklík“. Keď mala náhodou mrzutú náladu, tak bola len ticho, nikdy na nikoho nezvyšovala hlas, alebo nefrflala. Proste si to odmlčala a hotovo, nikoho neobťažovala svojimi náladami. Jej manžel bol taktiež príjemný chlap a keď sa občas zastavil nebolo možné si nevšimnúť, že ich vzťah je veľmi dobrý, že si rozumejú napriek dlho prežitým rokom spolu. Posrandovali sme, poklebetili keď sa Hankou v práci zastavil. Hanka bola z tých ľudí, čo nemali problém pomôcť ak sa v práci niečo udialo, poradila, dokonca aj vyriešila za dotyčného. Mala prehľad, vždy si robila svoju prácu. Dalo sa s ňou aj hovoriť o súkromí, poradila ako správna „životom ošľahaná“ žena. Často sa pýtala na mojich chlapcov, keď ma čakali pred podnikom, tak s nimi pokecala. Jej česká slovenčina bola neskutočne čarovná. Jej každoranné : „Nazdááár Natííí, jak ti dupou králici?“ – počujem dodnes aj s jej nenapodobiteľným prízvukom. Takisto je smiech a grimasu, ktoré mi robila cez stôl, lebo sme sedeli presne oprosti sebe.
Na môj rozchod s priateľom reagovala slovami – „Je to vúl Nati, keď si nechá ujsť takú ženskú jak si ty.“ a mne bolo o niečo ľahšie...
Keď som odchádzala na inú pracovnú pozíciu, aj keď v jednom podniku veru sme pustili aj pár sĺz. Dobrá partia v práci je na nezaplatenie, keď má človek dobrý plat a zlý kolektív, práca stojí za figu.
Z mojej pozície sme spolupracovali aj naďalej, Hanka bola naďalej sama sebou. Na pravidelných kontrolách som sa vždy zabudla v sklade a tárali sme aj hodinu.
Minulý rok na jar som šla na priebežnú inventúru na sklad. Všimla som si, že Hanka výrazne schudla a má unavený výraz v tvári. Takt-netakt hovorím jej : „Haničko čo Vás trápi, nejak ste mi pochudla.“ Na čo Hanka povedala, že „ani sa nepýtaj Nati, máme doma bábu, skáčem jej okolo riti a chodí mi za zadkom. Vo vlastnom byte ma buzeruje, čo mám ako robiť, ako variť, pomaly sa za mnou natlačí aj do kúpelne.“
Bába bola jej svokra s ktorou sa nemali nikdy v láske. Hanka dostala hneď na začiatku vedieť, že nie je vhodná nevesta pre jej syna a že má voči nej výhrady, pričom Hanku vôbec ani nepoznala. Manžel bol medzi nimi ako medzi dvoma kameňmi, urovnával svokrine útoky, pričom Hanka si vždy všetko nechávala pre seba, nesnažila sa vyvolávať konflikty, prekusla kopec záležitostí, napriek tomu, že jej boli proti srsti. Povzdychala si keď musel ísť pomôcť svokre na záhradku, lebo starká už nevládala, pričom by bola radšej doma. Po práci sadla na autobus a šla na záhradu a to nebolo málokedy. Potom si svokra zlomila bedrovú kosť a starostlivosť o ňu prischla Hanke. Tej neveste, ktorá si jej syna nezaslúžila. Tá nevesta sa o ňu starala ako o vlastnú mamu.
Po doliečení svokry sa dohodli obe strany, že svokra alebo bába posunie byt jedinej dcére a vnučke a pôjde bývať k Hanke a jej manželovi. Hanka to znášala zo začiatku ako tak, ale potom si bába začala uzurpovať byt pre seba. Prekladala dlhé roky uložené veci, pozerala v telke čo si zmyslela a Hanke, ktorá prišla z práce chodila za zadkom a do všetkého jej kecala.
Keď mi to Hanička hovorila, bolo mi jej ľúto. Ustúpila pre potreby dcéry, starala sa o bábu a tá jej doslova žrala nervy. Každý týždeň, keď som šla na sklady bola chudšia a chudšia. „Nemôžem jesť Nati, som z nej taká na nervy. Ja snáď pôjdem do pekla skôr ako tá bába.“ „Netárajte Hani, nejak si ňou poradíte.“... „No jó.... a jinak jak ti dupou králici Nati??“
Po dvoch mesiacoch ako som registrovala Hankine problémy mi šéf doniesol správu, že Hanka má rakovinu pečene. Sedela som v kancelárii a pozerala do prázdna a chcelo sa mi plakať. Prečo? Človek, ktorý si to nezaslúžil. Žena, ktorá celý život žila čestne a spravodlivo. Vychovala dobre dcérku, mala krásne manželstvo a bola oporou v práci a aj ten nemožnej bábe....Prečo? Spustil nadmerný stres proces choroby, ktorá v nej možno len driemala? Možno....
Haničku zobrali do nemocnice týždeň, po zistení diagnózy. Domov sa už nevrátila. Zomrela po 6 týždňoch od prvých vyšetrení. Zomrela v neskutočných bolestiach, omámená morfiom. Posledný týždeň nespoznávala nikoho, ani rodinu, jej váha bola necelých 40 kíl. Keď mi manžel hovoril ako sa má, plakala som v práci ako malá a utierala som si nos do rukávu.
Hanke sme šli na pohreb všetci z práce. Pozerala som na jej rakvu, tiekli mi slzy ako hrach a v ušiach mi znel jej veselý hlas:
„Natiiii, jak ti dupou králici???“