O Izke

Keď pani Izka spoznala Miša, tak už mala ročného syna Mária. Prvý partner s ňou neostal, tak ostala slobodnou mamičkou. Mišovi to však neprekážalo. Stretávali sa a mali sa radi. Mišo pracoval v jednej rafinérii, kde sa mu jedného dňa stal úraz. Vybuchla pec a Mišo ostal pod ňou. Pol roka bojoval s popáleninami a ležal v kóme.

Keď sa prebral Izka s ním nebola. Mala zákaz vstupu na oddelenie, kvôli infekcii. Láska však neodišla a keď sa Mišo vyzdravel plánovali svadbu. Láska bola taká silná, že popáleniny, strata vlasov a jazvy na tvári nerobili ani jednému problémy. Bola svadba a to so sladkým tajomstvom. Na ceste bol ďalší syn. Dva roky po prvom Máriovi sa narodil Miško mladší. Rodina žila skromne ale pekne, chlapci rástli a keď mali Mário 12 a Mišo 10 zatúžili rodičia po radosti a ešte jednom bábätku. Paľko sa narodil a rodinka bola pokope. Paľko sa však narodil z rázštepom podnebia a čakala ho séria operácii. Keď mal rôčik zobrali ho na operáciu. Po operácii vrátili domov ubolený, malý batôžtek. Pred operáciou sa Paľko vyvíjal ako bežné dieťatko, rástol, rozprával a začínal chodiť. Po operácii ostal z Paľka ležiaci tvorček s ubolenými očkami a poškodeným mozočkom. Darmo sa dovolávali spravodlivosti, darmo sa sťažovali ...v 80 rokoch nebola bežná prax lekárom dokazovať pochybenie. Ostalo všetko nevyjasnené a rodičom ostal doma človiečik, ktorý mal svoj osud spečatený. Paľko ostal na úrovni ročného dieťaťa, ktoré sa ešte nenaučilo chodiť, papať, rozprávať a pýtať na nočník. Dostal preukaz ťažko zdravotne postihnutého, po rokoch bol zbavený svojprávnosti a tak je tomu dodnes.
Chod rodiny sa radikálne zmenil. Bolo treba viac peňazí na Paľkove lieky, plienky a špeciálnu stravu. Do toho sa ešte pridružila epilepsia mladšieho Miša. Otec s Máriom chodil na stanicu vykladať vagóny, aby uživili rodinu a rodičia mohli kúpiť lieky pre synov. Takto bežal čas a chlapci namiesto detstva zarábali po brigádach, na chodenie von čas nemali, pomáhali rodičom ako sa len dalo.
Chlapci vyrástli, život bežal ďalej. Izka bola doma s Paľkom, Mišo zarábal, chlapci sa oženili a odišli z domu. Paľkove zdravotné problémy zamestnávali celú rodinu. Mário vozil mamu a Paľka po lekároch, nakupoval, čo sa dalo, aby uľahčil rozpočtu rodičov. Mama Izka vyšívala po nociach dečky a kamarátka jej ich predávala na trhu. Izka milovala knihy a vždy keď nejakú dostala, tak ju doslova zhltla za dva dni. Bola zavretá v byte ako vo väzení, neexistovali pre ňu dovolenky, posedenie na káve s kamarátkou, pokiaľ neprišla ona k nej domov, nekočíkovala vnúčatka po ulici, lebo ostáva s chorým Paľkom sama doma. Znášala svoj osud a občas sa na neho posťažovala, ale Paľkove očká a krivý úsmevček ju od tých myšlienok odvádzali.
Keď mal Paľko 20 rokov, ochorel im ocino Mišo. Zistili mu rakovinu lymfatických uzlín. Rodina ostala znova na hranici minima, Mário pomáhal, vozil otca na vyšetrenia, zháňal mu lieky napriek tomu, že nebol jeho vlastný, miloval ho ako svojho, vďačil mu za jeho výchovu a lásku. Mário trpel a nedokázal svojim rodičom pomôcť. Mohol pomôcť fyzicky , ale aby otec vyzdravel spraviť nevedel. Izka trpela, za mužom chodila málo, nebolo nikoho, kto by Paľka hocikedy povaroval, tak trpezlivo a znova znášali kruté údery osudu a utrpenie, ktorého mali za život hojný dostatok. Mišo bojoval z rakovinou vyše 5 rokov. Jeho krehké telo bojovalo statočne, borilo sa s komplikáciami a oslabenou imunitou aj po ťažkom úraze v práci. Mišo prehral svoj boj o život predminulý rok na jeseň.
Izka ostala sama s Paľkom. Nedostatok peňazí, samota, smútok, ťarcha všetkého spravili s usmiatej ženy, ktorá sa statočne so všetkými bila ubitú ženu. jedinou radosťou bola najstaršia vnučka Karolínka, ktorá bola slniečkom a radosťou v jej smutné dni.
Život niektorých ľudí bije natoľko, až nemajú silu sa tomu vzpriečiť, bojovať a odolávať a Izka bojovala veľmi dlho. 26 rokov sa starala zavretá doma o Paľka a o svojich chlapov.
Izka zomrela začiatkom tohto roku na zápal srdiečka. Jej oslabené telo a duša chceli strašne žiť. Absolvovala 4 operácie ale poslednú neprežila a odišla za milovaným Miškom, kde sú spolu teraz šťastní. Ostal po nej Paľko, Mário a Michal. Paľko chorý človiečik odkázaný na okolitý svet. Zobral si ho Mário a stará sa o neho aj s priateľkou, ktorá ostala s ním doma. Dobrovoľne a s jasným vedomím ostáva vo „vazení“ ďalšia žena obetujúca sa za lásku k ľudom.
Keď som bola u Mária na kávičku a skláňala som sa nad Paľkom, načiahol ku mne bielu chudú ruku a zahundral si. Pohladkala som ho po hlave a povedala mu: „Paľko, Paľko ani nevieš ako ti je dobre. Ty si vo svojom vnútri spokojný a šťastný, ty nechápeš ako funguje tento svet. A ja ti závidím.“

„Izka posielam svoju úctu k vám do neba, lebo viem, že ste tam. A Paľka za vás s láskou vystískam.“