O jednom Mikulášovi

Vonku bola zima ako sa správny december patrí. Banda sa stretla na Patrónke, aby si ľudia popresadali do menej áut, aby ich nešlo toľko. Predsa len do Malaciek, je to kúsok a my už sme medzitým nejaké tie kilometre najazdili a svoje peniažky obetovali. Dušo pobehal obchody, pokúpil, čo bolo treba, pozháňal kostýmy, Karol zorganizoval ľudí, pobalili darčeky a proste všetko bolo nachystané ako sa patrí..no a že chlapi sú nemožní..pche..(no dobre ako ktorí ) Jediné na čo Dušan zabudol bolo poriadne bandero, veď Mikuláš z preliačeným bruchom dnu, no kto to kedy videl??? Ešteže sme mali toľko svetrov k dispozícii...
Do detského domova sme dorazili tesne po obede. Deťúrence bolo počuť zo spoločenskej miestnosti ako sa hrajú..teda ak sa dá hurónsky rev nazvať hrou.
V malej kuchynke sme navliekli Duša do kostýmu a narvali mu tesne nad opasok zo tri svetre. Prižmúrili sme všetky oči aj s okulármi a fakt sme videli Mikuláša... tenké nohy sme si odmysleli, dokonca aj vatová brada mala svoje čaro. Blbé reči okolo chystania tu písať nebudem aj keď je už po desiatej
Učiteľky zoradili deťušky podľa veľkosti a dnu sme vošli najprv my - v podstate očumovači....
Deti stíchli a pozerali na nás v očakávaní. Keď zbadali normálnych dospelákov, tak vystrúhali sklamané tváričky. Podľa dohody, jeden z nás sa s nimi zvítal a akože prekvapene zbadal niečo vonku pod oknom a upozornil na to ostatných. Ako inak za oknom kráčal Mikuláš ana pleci mal veľký batoh... za ním utekal čert Karol a mával hrdzavou reťazou. Scénka, akú predviedli tí dvaja somári by mohla konkurovať hocijakej groteske. Naháňali sa okolo kolotoča na detskom dvore a deťúrence stáli pri okne a smiali sa...keď sa obaja unavili vošli dnu, ešte dychčali ako hrochy, veď už sú to páni v rokoch (hahaha tu máte vy dvaja, to je za tu starú dievku)
Keď vošli dnu deťúrence stíchli tak, že by ste muchu keby nebol december počuli. Dušan zahučal hromovým hlasom "ahoj detiii..." a štyri z nich sa rozplakali a chytili sa vychovávateľky za zásteru... Dušan uznal, že to trochu prehnal a stíchol..
Atmosféra bola príjemná, detičky chodili Dušovi hovoriť básničku a každý dostal balíček a ešte do rúčky plyšákov, čo sme podonášali z domu... ako to opísať? Ako opíšete radosť v detských očkách?? Nedá sa to, to treba vidieť..
My osatní sme sedeli medzi deckami a fotili sme alebo sme sa s nimi hrali. Sedeli nám striedavo na kolenách, behali, ukazovali si hračky navzájom a poctivo si ako každé dieťa držali svoje balíčky s čokoládkami, aby im ich niekto nevzal
Najviac sa Mikuláša bál Janko, chytil taký hisák, že ani dýchať nevedel a nieto ešte spievať, tak nakoniec dostal balíček protekčne
Dievčatka boli zhovorčivejšie ale prítulnejší boli chlapci... pozorovala som deti a usmievala sa...a tu kým som sa zbadala, sadol si mi na kolená chlapček v tepláčkoch, ktoré boli o dve čísla väčšie a začal mi ukazovať balíček...vykladal čokoládky, ukazoval, chytro ich pchal naspať keď ukázal a občas sa akoby náhodou pritisol...voňal čokoládkou a mydlom z vypratej košele... keď sa mu minul obsah pozrel na mňa a spýtal sa: "a teta, nie si ty náhodou moja mamina?"
Myslím, že mi málo vecí ako táto otázka vyrazilo dych.... uvedomila som si, že som prišla robiť týmto deťom radosť a nie bolesť...a nič iné som mojou odpoveďou tomu chlapčekovi nemohla spôsobiť... len som pokrútila hlavou a čakala na reakciu. Chlapča však myklo plecami a chytro zoskočilo dolu z kolien a už ho nebolo. Ostala som sedieť zarazeá až skoro do konca návštevy. Sledovala som deti a chlapčiatko už sedelo na druhých kolenách a ukazovalo obsah balíčka...
Bol to krásny deň, detí nám kývali z okna, kým nás bolo vidieť.
Ja som však radosť v duši nemala. Večer som zaspávala s myšlienkou na chlapčeka, čo hľadá svoju mamu a spomínala som sa svoje detstvo. Na dni keď som cítila krivdu, keď som nedostala na narodeniny, čo som chcela, alebo keď som musela za sestru vysávať izbu... spomínala som na dovolenky s našimi a bláznanie s otcom u babky na dvore... a bolo mi ťažko. Chcela som mať dobrý pocit z toho, že niečo dám a ostal mi pocit prázdnoty. Pocit, že som tým deťom nemohla dať viac.

Daniela toto je pocta tebe a tomu čo robíš pre SVOJE deti. Skladám pomyslený klobúk a obdivujem ťa. Držím palce a viem, že to dobre dopadne...keď tomu budeme všetky veriť...

http://www.detskaradost.sk/starastranka/htm/usk_akcie_12_04.htm