Spomienky...

Čítajúc Zuzankinu tému a smer, akým sa v nej debata rozbehla, zachvátili ma spomienky...
Predtým, ako som spoznala môjho manžela, prežila som trojročný vzťah s človekom, volajme ho M. Prečo som do toho vzťahu šla... nuž, bola som zranená, sebavedomie v háji, chcela som byť ľúbená... Isteže, úplne nevhodné dôvody, moja vtedajšia optika však bola celkovo svojrázna...
Ten chlapec bol nešťastné decko z rozvrátenej rodiny, keď to dnes, vediac, o čo ide hodnotím, viem už, že bol týraný svojím otcom, deprivovaný, chýbalo mu normálne rodinné zázemie, chýbala mu mama, žil so starkou, ktorá bola síce veľmi dobrá žena, ale tiež mala svojský pohľad na svet.
Ten chlapec ma zbalil na ľútosť. Rozprával mi o tom, čo prežil v detstve, ako žili jeho rodičia, ako otec ubližoval mame, ako otec „vychovával“ svoje tri deti, ako sa mama po čase zbalila aj s deťmi a odišla na opačný koniec Slovenska do svojho rodiska. Počúvala som o tom, ako to M., horúca hlava, nezvládol a po hádke s mamou sa vrátil k otcovi. Ako to, isteže, nešlo, tak sa nasťahoval k starkej. S ňou žil aj v čase, keď sme sa spoznali. Oj, či mi ho bolo ľúto...nesmierne ľúto... A keď mi rozprával, ako ma neskutočne miluje, ako som ja dievča jeho života, ja som to, čo celý život hľadá... Nuž, to bolo niečo na moje ranené ego...
Vnútorný hlas mi, samozrejme, našepkával, ba občas priam kričal NIE!! Ale kto by ho počúval, že áno...
Bola som vtedy študentka na vysokej škole, chodila som s ním vlastne celý druhý, tretí a štvrtý ročník.
On mal ukončenú učňovku bez maturity, pracoval ako robotník vo fabrike.
Bol veľmi pyšný, že chodí s vysokoškoláčkou, za každú jednotku zo skúšky som dostávala kindervajce – akú som ja mala krááásnu zbierku, dievčatá...
Nuž ale zároveň som pri každej možnej príležitosti som dostávala pocítiť, že hoci som ja študovaná, ON je ten, kto je múdrejší, ON vie, ako to v živote chodí, ON je ten, kto má pravdu...to aby som si náhodou nenamýšľala...
Keď ma prišiel navštíviť do Bratislavy na internát, urobil mi pomerne slušnú hanbu... Nevhodné, trápne, „vtipné“ poznámky, nevhodný, prízemný humor... Hm... moji spolužiaci sa čudovali... To mi však povedali až ex post...
Moji rodičia sa chytali za hlavu... Mama sa ma pýtala, či naozaj toto je ten pravý. Moja odpoveď bola „ale keď ho nebudem mať rada ja, kto ho bude mať rád?“ Na to moja mama len smutne podotkla – hm, ale čo ty...
Postupne, keď vo vzťahu opadla prvá eufória a „zamilovanosť“, začali sa postupne prejavovať jeho čudné spôsoby. Nechce sa mi ísť do detailov, to by bolo nadlho, ale začala som sa dostávať do pozície „týranej" ženy. Nátlak, pocity viny, odmeny, tresty podľa „zásluh“... Ups, kým to mne došlo, dievčatá...
Nemala som s niečím takýmto skúsenosť, naši majú úplne normálny partnerský, rovnocenný vzťah, v mojom okolí som niečo také tiež nejak nevidela.
Dlho trvalo, kým som sa odhodlala. Stále som si hovorila, radšej takýto chalan, ako žiadny. Nuž vravím, že moje sebavedomie bolo ...no viete, kde...
Jedného dňa, už ani neviem, či bol nejaký zásadný impulz, či som proste len PRECITLA, som si povedala – TOTO NIE! Radšej sama, ako takto. A rozhodla som sa. Skončím to. Takto žiť nechcem. Mám pred sebou posledný rok vysokej školy, užijem si študentský život, pochodím v Bratislave všetko, čo som nestihla, spoznám všeličo nové.
Dlho, veru dlho trvalo, kým sa mi podarilo tento vzťah ukončiť. Nechcel mi veriť, prehováral ma, tlačil na emócie, vydieral, sľuboval, vyhrážal sa...
Ale už som bola rozhodnutá a čokoľvek urobil, ma v mojom rozhodnutí len utvrdilo.
Letné prázdniny som si užívala ako slobodné dievča, behala s kamoškami, spoločensky žila, zvládala jeho nálety... Pomaličky pochopil, že som preňho stratená. Daroval mi v kvetináči kvet a povedal, že kým bude živý ten kvet, dovtedy ma bude milovať. Nuž, žil veru kvietok ešte dlho... Ale prišiel čas, keď začal vysychať...
V septembri, pred nástupom do posledného ročníka na vysokú školu, tešiac sa do Bratislavy, nuž, čo vám poviem, náhodne som spoznala môjho, teraz už manžela.
Začala nová, krásna kapitola v mojom živote, ale to som vtedy ešte netušila...
Eva

Súvisiaci článok: Na razcesti