Je dôležité nezabúdať...

Dievčatá, podelím sa s vami o hlboký zážitok.
Vo štvrtok som bola u nás v Žiline na besede s Veronikou Homolovovu Tóthovou o jej knihe Mengeleho dievča.
S Veronikou sa virtuálne poznám z jednej dámskej skupiny na Facebooku. Osobne som ju stretla prvý raz. Je to mimoriadne sympatická žienka a má môj obrovský obdiv kvôli témam, ktorým sa vo svojej práci venuje.
Jej najnovším dielom je táto kniha. Skutočný príbeh mladého dievčaťa, ktoré prežilo štyri koncentráky a ušla z pochodu smrti. Toto dievča, dnes 94 ročná dáma, žije v Prahe a Veronike osobne celý svoj život vyrozprávala.
Odhodlávam sa knihu čítať, mám obavu a rešpekt. Kniha je veľmi smutná, plná osudov ľudí, ktorí si prešli peklom...
Beseda bola veľmi emotívna, boli aj slzy, dojatie...

Znova som si naplno uvedomila, aké je dôležité nezabúdať. Pamätať si, čím všetkým museli naši predkovia prejsť, akých hrôz sú ľudia schopní...

To známe: Národ, ktorý sa nepoučí zo svojej histórie, je odsúdený k tomu, aby ju zopakoval (B.H.Franco), by malo byť pre nás mementom...

 

Komentáre

Veru je veľmi dôležité nezabúdať a poučiť sa z histórie. Ďakujem za zdieľanie zážitku, ja by som asi nenabrala odvahu čítať. 

aj ja s tým bojuje. Spočiatku, keď kniha vyšla, som bola presvedčená, že teda nie, toto ja čítať nemôžem. Po besede s autorkou, pretože si ju vážim, som sa rozhodla, že prečítam. Z úcty k autorke, k hrdinke knihy, k ľuďom, ktorí si tým všetkým museli prejsť. A preto, lebo je dôležité o tých veciach hovoriť, nech sú akokoľvek ťažké. Lebo sa skutočne stali...

Ach, božemôj, nechcem si tú hrôzu ani predstaviť... Smútok

Veď toto, ani predstaviť ....

Veru už nejaký ten týždeň prechádzam popri kníhkupectve a poškuľujem po tejto knihe, nielen z úcty k pani Ficherovej a jej spomienkam, ale kvôli všetkým, ktorí to besnenie zažili/prežili/neprežili... žiaľ, odvahu som dosiaľ nenabrala, tak snáď sa mi raz podarí si ju prečítať, i keď viem, že emocionálne to bude riadne silný zážitok.

najdi odvahu, kup. To je prv krok - ja som si ju kupila priamo na besede, predtým som sa tiez branila.

Zatiaľ som nečítala, ale je na zozname. Buď na požičanie, ale aj pre MM - ako nápad pre darček, Samozrejme pre mňa. Úsmev

Čítala som pár podobných - tematicky. Bolo sila predstaviť si tehotné ženy, že vážili 30 kg. Na konci tehotenstva... 

Myslím, že je stále potrebné o tom hovoriť. Lebo len predstava, žeby sa to malo zopakovať....

ano, treba o tom hovorit. Ked som bola skolacka, nam o tom hovorili vela, dnes sa o tom decka dozvedaju podstatne menej, zabuda sa...

Ja som ju prečítala ešte v období Vianoc, už vtedy som sa vyjadrila, že som rada, že žijeme tu a teraz. Je to veľmi silný príbeh, ktorý si ťažko z nás vie čo i len predstaviť. Napriek tomu ako vnímam okolitý svet, tak sa bojím, že národ sa vôbec, ale vôbec nepoučil ...Smútok

tiez sa obavam tej nepoucitelnosti...

Nečítala som a tak nejako ani netúžim čítať. Ako dieťa ktoré vyrastalo na  poľskom pohraničí a telku sme hlavne pozerali ich programy, videla som už ako také 8 dieťa mnoho filmov o koncentrákoch, už som to niekde písala že mi najviac utkvel jeden film z detstva - ľudia i beštie, možno preto že tam ukazali ako sa občas ozvala ľudskosť aj v tých beštiach a tiež aj o tom že beštie neboli len ti jední ale našli sa všade.

Ešte stále mám niekde založenú knihu - Kliatba Svastiky, je to o koncentrákoch a o tom všetkom, čítala som ju ako 10 ročná a potom odrazu bola v mojích rukách ako  dospelej a preto som ju aj založila že ju už čítať nechcem ale nechcem sa jej ani vzdať.

V Osvienčine som bola ako 15 ročná so školou a ako 19 ročná s manželom, už netúžim tam ísť, patrím k tým čo si veci pamätajú a ja som dva týždne nevedela poriadne jesť. Je to hrôza, ale ja neverím že ľudstvu pomôže ak tu hrôzu si bude stále premieľať dookola, treba zobrať to čo bolo a nechať minulosťou, lebo nevieme čo prinesie budúcnosť, ale ak by každý žil tak ako ma v prítomnosti nebolo by treba ani strašiakov.

myslim, ze JE potrebne to stale pripominat. Dnesne deti o tom vedia ovela menej. Nevnimaju to ako hrozu tak, ako sme to vnimali, ci vnimame my. Preto je tendencia to zlahcovat, bagatelizovat, popierat... a to je velmi, velmi zle... To nie je o strasiakoch, ale o nasej historii.

Áno

Asi ako 9-10 ročná som bola v Nemeckej, bola tam pec, kde fašisti pálili ľudí. Pamätám si to múzeum pomerne presne doteraz. Hlavne názornú ukážku, čo je to rasizmus a fašizmus. Sprievodca postupne vyzýval deti, aby išli do jednej časti miestnosti - najprv hnedooké a čiernovlasé deti (väčšinou rómske), potom tie, čo nosili okuliare alebo mali nejakú telesnú vadu (mali sme v triede chlapca so zastaveným rastom). Vtedy sme zostali rozdelení asi na polovice... Ešte povedal, že by mohol pokračovať, podľa toho čím (nie)sú naši rodičia, náboženstva. Bolo desivé byť v skupine, ktorá by skončila v peci, ale ešte vystrašenejšie vyzerali spolužiaci na "druhej" strane, niekto sa tuším aj rozplakal. Nemala som z toho nočné mory, ani mi to "nenarušilo psychiku", ako by sa obávali dnešní rodičia, keby mali ich deti ísť na podobnú exkurziu. O pár rokov som sa dozvedela, že aj môj starý otec bol v koncentráku. No, v našej rodine je viac tém veľké tabu a toto bola jedna z nich. Pred 7 rokmi, keď dedko zomrel, našli medzi jeho vecami aj denník z toho obdobia. Keď som prečítala ten denník, tak by som zvládla prečítať asi hocijakú knihu o vojne. Ale nejako po tom netúžim, stačilo takých hrôz, viem si predstaviť... Súhlasím s Evkou, že je priam nevyhntné pripomínať. Takéto knihy sú výborné, lebo väčšina ľudí nemá k dispozícii priame zážitky od príbuzných. Ľudí, ktorí si vojnu pamätajú, je už veľmi málo. Dnesšné deti sa snažíme ochraňovať pomaly od všetkého, ako som písala vyššie, aby sme im nenarušili psychiku Vyplazený jazyk a potom sa nestíhame čudovať, že sú decká necitlivé, zľahčujú, nedochádza im, aké následky môže mať ich správanie aj v bežnom živote.

Áno vystihla si to... súhlasím. Áno

Ivka, veľmi výstižné!

Áno, my ako deti sme o tom ešte dosť vedeli, boli aj takéto exkurzie, možno to bolo príliš názorné, ale deti počas vojny to reálne prežili...

 

Knihu som čítala. Môžem ju len a len odporúčať. Áno

Mala som také zvláštne obodobie, keď som súvisle  po sebe čitala tri knihy s rovnakou tématikou: 

Odsúdení prežiť, Mengeleho dievča a Bol som Mengeleho asistentom. 

Všetko o koncentračných táboroch, veľmi silné, pútavé  a poučné čítanie. Nemala som  problém spracovať a prijať tému. 

Mengeleho dievča má (podľa mňa) najvydarenejšie spracovanie z uvedenej trojice. 

Desivostí tam bolo dosť, ale ... veľmi sa ma dotkol záver, keď sa hlavná hrdinka vrátila domov a tam, keď hľadala  staré bývanie alebo akýkoľvek kontakt na niekoho z rodiny - tí, čo im zabrali majetok sa na ňu osopili : "A načo si sa vracala ? Tu  už nikto nerátal s tým, že by sa ktokoľvek odtiaľ vrátil. Nič nedostaneš !"

Už v tom období,  krátko po vojne,  mnohí nechceli uveriť, že niečo také sa mohlo v koncentračných táboroch diať. 


Už len z úcty k ešte žijúcej hlavnej hrdinke radím  knihu  prečítať SrdceKvietok

 

Tuším si tú knihu predsa len prečítam, aj keď viem, že sa pri jej čítaní veľa nevyspím.

aj o tom nám autorka na besede hovorila, o tom hroznom "prijatí" v rodnom meste... to je ďalšia vec, ktorá je nepochopiteľná...

Počula som tiež o tejto knihe, hlavná hrdinka to dokázala rozpovedať až v takomto pokročilom veku a nečudujem sa tomu, mnohý to nedokázali, veď možno vytesniť z pamäti prežité bol ich jediný spôsob prežitia. Zaujímam sa o dokumenty a čítam príbehy z rôznych strán z tohoto obdobia, aj keď so slzami v očiach a gučou v hrdle. Je dôležité o tejto strašnej dobe vedieť, pokúsiť sa z toho poučiť a vážiť si, kde a v akej dobe žijeme. Mnohé sme vedeli, mnohé nam bolo zamlčané, pretože krutosti sa diali na všetkých stranách a ja stále neviem pochopiť kde sa to v tých ľuďoch bralo. Viem, okolnosti, mnohokrát buď alebo....,ale aj tak...Všetko je v nás, veď boli taký čo obetovali vlastný život, život svojích rodín, aby pomohli a na druhej strane boli taký, ktorý človeku čo sa vrátil domov a myslel si, že všetky tie hrôzy má za sebou, čakala ho často ďalšie ponižovanie a utrpenie a toto ja nepochopím. Nie každý sme hrdina, ale prečo vedome ubližovať? Preto je dôležité o tom hovoriť a vedieť. Nie len  preto, aby sme vedeli že fašizmus, rasizmus je zvrátený, ale hlavne aby sme vedeli ako dokázal ubližovať človek človeku a to je najhoršie.

súhlas, Maji...

vieš čo, tiež rozmýšľam nad tým, ČO dokáže človeka primäť k tomu, aby tak nehorázne ubližoval - myslím tým aj rôzne týranie, pokusy a podobne, ktoré sa vtedy diali. Neverím, že to bol len ošiaľ, davová psychóza... či sa v človeku prebúdzajú v takých časoch tie najhoršie úchylky, či strácajú cit, rozum, úsudok...

Treba si to pripomínať, treba aj s deťmi o tom hovoriť... 

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.