Boli sme v kine. Český film Striedavka. Jednu z postáv hrala Kristína Svarinská. Starala sa o svoju babičku postihnutú snáď stareckou demenciou alebo Alzhaimerom. Veľa smutno krásnych scén, keď napríklad tehotná Kristína s láskou drží babičku za ruku, keď zaspáva. Lebo babička to tak chce. A zaspia spolu. Hoci ju v kúpeľni čaká kúpeľ pri sviečkach vo vani plnej ružových lupienkov. (Prečo sú to ružové lupienky, to je iný príbeh 
)
Tak som potom čítala viac o tom filme a niekde bolo napísané, že dva krát v živote sú naši najbližší na nás veľmi nepríjemní. Raz v puberte, aby sme ich nemali problém pustiť do sveta. Aby sme to milé stvorenie nedržali stále pri sebe a len pre seba. Ale aby sme boli radi, že ten rebel a ignorant , nekonečný bordelár sa konečne začne starať sám o seba 
. Matky dospievajúcich puberťákov iste tušia, o čom to je.
A druhý krát je to na sklonku života. Keď sa pomaly pripravujú na odchod. Zrazu sa naši rodičia stávajú hašteriví, a tak trochu ako malé deti. Nič nie je dobré. Ani jedlo, ani nákup, ktorí prinesiete. Ani oprať neviete. Ani kúpiť novú bundu. Keď nechodíte, tak sa sťažujú. Keď prídete, tak po 10 minútach je im už dlho. Vaše názory sú nanič, len oni vedia, kde je pravda. Každý, čo to zažil, vie doplniť svoje.
A vraj toto je tak zariadené. Postupne vás pripravujú na svoj odchod. Aby sa vám nezrútil celý svet, keď tu už nebudú. Aj sa to bojím napísať otvorene, ale aby pomedzi smútok bolo aj trochu bolestnej úľavy. Lebo raz vám bude to večné frflanie chýbať.
Veru, veru. Je to občas ťažké, preťažké.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No na pubertiaka aspoň nakričíš - horšie je to s rodičom. 
Idem ja riešiť presuny k doktorke. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak, tak. Ťažko niečo vysvetliť rodičovi.... Občas
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Keď moja babka zostala sama, sledovali sme občas spolu telenovely. Vtedy letela Mileagros - Divoký anjel. Andrej bol bábätko a času bolo tak akurát na také chvíľky. Ja som kojila, kukali sme telku a tak.
A ak si to pamätáte, mali tam takú babičku, čo ju milovali vnúčence a ich vekoví rovesníci, ale deti sa s ňou hádali. A tá Milli sa k tej babke chodila radiť. A diskutovať. Ale vlastný syn s ňou spoločnú reč nemal.
A vtedy moja babka povedala, že aj ona by tak raz chcela, aby to bolo - aby sme sa chodili k nej poradiť. Bolo to zvláštne. Poradiť som sa veľmi nechodila, zato vyžalovať často. Aspoň som to tak vnímala. A dostala som vždy nevyžiadané rady, ktoré mi teraz prídu strašne milé. Aj vtedy mi tak prišli. Neboli direktívne. Že musíš - toto hento robíš zle.
A keď sa tá telenovelová babka bavila so svojimi deťmi, tak ich komandovala. 
A tak je to asi aj u nás v živote - deti dirigujeme a sú dirigované, na generáciu neskôr sa dívame všetci s láskou a zhovievavo.
Vtedy aj zle zaparkované auto je super zaparkované. Aj nedokončená robota sa prehliadne so smiechom.
Hej, je to o tom, aby si sa naučila bez rodičov raz žiť - len to malo byť vybavené v tej puberte 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Krásne si to vystihla, mám doma pubertiaka aj otca, mama mi veľmi chýba, aj keď to niekedy s ňou niekedy bolo ťažké, keď nám odišla, všetko som začala inak chápať. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
bohužiaľ rodičia sa menia...aj tí moji...a pripadá mi to, že nech robíme čo robíme všetko je zle...alebo že oni vedia všetko lepšie...nežijeme pri sebe(našťastie), takže dobehneme kedy treba a porobíme čo treba resp. čo je "na zozname úloh" a potom vyšťavení naspäť domov...ale v posledných dňoch ma už aj pri telefonáte keď vidím na displeji ich čísla chytá žalúdočná neuróza...
lebo či chceme alebo nie, v očiach rodičov sme stále tie malé nedokonalé bytosti, ktoré oni potrebujú viesť za ruku cez cestu(aj životom)..ale vo veku nad 80 je to skôr naopak...
tak veľa by som im chcela povedať, hlavne aby sa toľko nesnažili nás vodiť za ruku, že už vieme kráčať sami a celkom slušne, len si myslím že to nemá zmysel. brali by to ako urážku.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Presne si to vystihla
... a doplním, že v oboch prípadoch to chce pevné nervy