Spolu trochu spomíname

Sú potraviny, ktoré sa snažím nakupovať už iba od tzv. sedliackych dvorov či na regionálnych trhoch. Každá mestská  štvrť má ten svoj pravidelne v istý deň v týždni. Sedliaci a farmári z okolia majú zarezervované svoje stabilné miesta na námestíčkach. V daný deň tam rozostavia svoje vozy a vyložia tovar, aby ho ponúkli pre stálych, ale i náhodných zákazníkov.Dnes som sa rozhodla, že zájdem na ten, čo je kus ďalej, pretože na tom stredňajšom v našej štvrti si práve "môj" stánok so zeleninou a ovocím aktuálne uživa zaslúženej dovolenky.Minulý týždeň u nás nasnežilo, a tak som sa zmierila s myšlienkou, že než nasadnem do auta a vydám sa na cestu, musím z neho odstrániť chladnú bielu prikrývku. Tentokrát stálo pred predzáhradkou našich susedov, ktorí ešte donedávna - pričom donedávna je pojem relatívny - bývali iba o byt ďalej pod nami. Oči mi spočinuli na bielej stoličke pred jej vrátkami. Na stoličke bol o operadlo opretý výkres s krátkym oznamom:"Do 15:00 mini-blší trh. Rušenie domácnosti, veľa zachovalých vecí do daru."Na terase stáli rozmontované časti nábytku a krabice s ďalšími vecami pre prípadných záujemcov. Pichlo ma pri srdci pri spomienke na ten starší manželský pár ako z rozprávky. Určite som už niekde spomenula, že bolo radosť bývať nad nimi, lebo im patrila najkrajšia záhradka v širokom okolí. Kým bol Michael malý, prekecal s nimi hodiny na balkóne. Oni sa zabávali na jeho výrečnosti a niekoľko krát mu darovali drobné hračky po svojich vnúčatách.Z oboch vyžaroval neskutočný kľud a dobrota. Povedala by som, že boli ako jeden. Že oni dvaja sa naozaj našli. Za teplých letných dní som častokrát pozorovala dve sivé hlávky, sediace v kreslách pri stole, svorne popíjajúc kávu, pochutnávajúc si na zákusku a čítajúc knihu či časopis. Inokedy strihali ruže alebo polievali tú oči tešiacu nádheru.Ich posledné leto u nás som si všimla, že starý pán akosi pokrivkáva na prechádzkach so svojou polovičkou. A potom zrazu kamsi zmizli. Už nepili kávu a nečítali na terase. I záhradka akosi začala pustnúť a vysychať. Veď ani nečudo v tých 40°C horúčavách...Nuž ale veľa našincov má letné či zimné sídla kade-tade po svete a keď byt stál naďalej prázdny, vysvetlila som si ich neprítomnosť dlhšou dovolenkou. Nesprávne, ako sa ukázalo neskôr.Po istom čase som viackrát mala na jazyku, že sa spýtam susedov, či nevedia, čo je s nimi, ale stretnúť ich nie je až tak ľahké. Až jedného dňa prišiel domov muž a vraví:- Práve som sa rozprával so susedom pod nami. Povedal, že starý pán nečakane umrel a jeho žena sa z toho zosypala. Až tak, že ju museli dať do domova. Vraj sa z jeho straty už nespamätala. Byt pravdepodobne ich dcéra prenajme. Priznám sa, chýbajú mi. A tak som si predsavzala, že len čo dokončím boj s prikrývkou, zaklopem na balkónové dvere a požiadam tých za nimi, aby pozostalej odovzdali pozdrav odo mňa. Od nás.Ako som sa blížila k obývačke, zaregistrovala som jednu dievčinu, sediacu na sedačke. Kúsok od nej stála akási žena v mojom veku. Zaklopala som na sklo.Obe sa ako na povel otočili ku mne a spoza rohu mi pribehla otvoriť dvere tretia prítomná.V prvom momente sme obe onemeli, ako sme tam zrazu stáli zoči-voči a neverili vlastnému zraku. A zvyšné dve zasa svojim ušiam.Ako prvá som sa z momentu prekvapenia spamätala ja. Ona mala naďalej otvorené ústa a hľadela na mňa vyjavene.- Ty si dcéra tých manželov, čo tu bývali?- Á-áno ... a my sa poznáme, že?- Hej, my sme odnedávna kolegyne.- Aj sa mi zdalo, že ťa odniekiaľ poznám... ale nie dlho, či? - neveriacky pohľadom typu "ona ma asi prenasledovala až ku nám domov" z nej vypadla druhá odpoveď.- Veď hej, to tá čiapka a moment prekvapenia. A inak som u nás od októbra - zasmiala som sa.- Prišla si si niečo vybrať? - ešte stále nechápala, o akú hru sa to tu vlastne jedná - veď poď ďalej.- Nie, ďakujem. Som na ceste na trh, ktorý o hodinu zatvoria. Je mi veľmi ľúto, že tvoj otec umrel. Dozvedeli sme sa tú správu neskoro. Oboch som ich mala veľmi rada. Priam ukážkový pár...- Áno, bola to veľká láska - prerušila ma - doslovne list papiera by si medzi nich neprestrčila... ja sama sa z toho doteraz spamätávam a mama... tá sa už nespamätala.- Keď som pred záhradou zbadala stoličku s odkazom, povedala som si, že ju musím nechať aspoň takto na diaľku pozdraviť - vysvetlila som konečne dôvod svojej mininávštevy.- A ako si sa dostala až sem???- No my sme vlastne susedia.- Ako susedia?- Pozri, to je náš balkón ... a stačí, keď mame povieš "Michael". Hneď bude vedieť, od koho pozdrav prichádza...Ešte trikrát sa ma spýtala, ukazujúc na balkón, či to tam naozaj bývame, než uverila, ako je svet malý. Len tú mamu asi nepozdravila. Vraj na túto minulosť sa ju neodváži osloviť. Mama sa vtedy zosypala úplne a už je iba na vozíku. Prvý mesiac neprehovorila ani slovo a tému otca vzhľadom na zdravotný stav a isté skúsenosti dcéra radšej vynecháva.Zato sa teraz vždy zastaví v robote pri mne a aspoň spolu trochu spomíname...