Chodíš na okraji dňa na sklonku noci ulicami, halí ťa dlhý mnohými šrámami poškvrnený čierny plášť. Túžbu ľudí vnímaš ako obrázky zo šlabikára. Dokážeš im porozumieť rovnako dobre ako povedať, prečo rieka tečie z kopca dolu. Tvoja povaha je ako vietor, vánok, víchrica. Dokážeš veľa hodín sedieť, premýšľať a mlčať. V jedinom okamihu sa zmietať v mnohých slovách, ktoré prýštia ako Niagarský vodopád. Si vietor, keď je potrebné pohladíš po tvári ako májový vánok. Keď sa hneváš si ničivá víchrica, ktorá vmetie do očí, čo je práve po ruke.