No nie je to paradox?

Presne, všetko to máme v hlave. Aj u mňa to tak funguje; keď viem, že som na drobca sama, som s tým vyrovnaná, deň prebehne pokojne. Ale tep mi dvíha čakanie či očakávanie keď už mal tato prísť a "nechodí, stále nechodí".
Obdivujem mamy, ktoré sú na to samé stále! Fakt klobúk dolu ako to zvládajú!
"Ve dvou se to lépe táhne" platí.

Musím s vami len súhlasiť .Môj drahý,keď pred rokom odchádzal do ang.,si nevedel predstaviť ako bez neho zvládnem dieťa,domácnosť a dve šelmy.Ani ja .Ale čuduj sa svete zvládam .Ešte dva týždne a po roku budeme na to konečne dvaja.Aj keď v cudzine,kde si budem zvykať nielen na nový život,ale aj na neho .Ako Klička píšeš:"Ve dvou se to lépe táhne",tak na to sa spolieham

Tiez poznam taketo situacie. Ked moja polovicka nechodi a nechodi, uz sa neviem vmestit do koze, pretoze ho ocakavam, a ked meska, tak sa pohnevavam .No ked ma nahodou nocnu alebo je na sluzobke, tak taka pohoda, nieze by mi nechybal, ale stihnem ovela viac, a som ovela samostatnejsia, a ani na nalade mi to neuberie.
No situacia sa o chvilku tiez zmeni, lebo uz o par tyzdnov odchadza pracovne a navzdy na cechy, a ja este par mesiacov ostavam v UK. Tak to uz bude ine kafe.

Maji je to tak isto, len sa musíš naladiť na dlhší interval, že si sama a že to zvládaš bez neho. Ešte mne strašne pomáha telefón, niekedy príde po dvoch týždňoch domov a nemám nič nové čo by som mu povedala, lebo každý deň sa rozprávame cestou ráno keď šoferuje do práce a večer keď sa z tej práce vráti. Cez víkend cez deň stále, takže keď sa vráti po dvoch týždňoch vie všetko o mojich pocitoch o deťoch a všetkom čo je nové aj staré doma. Takže ja mám mometálne manželstvo na telefóne. Nie je to ktoviečo, ale fungujeme a dúfame, že snáď najde niečo bližšie k domovu.A žiť sa musí ,tak len vydržať.

Myslim, ze je normalne, ze sa z nas stanu trosku nervozne a ocakavajuce zienky, ved musime "spacifikovat" zrazu nielen seba (niekto aj deti) ale este aj mysliet na to, co na to muz.. a ci on bude mat rovnaky plan, naladu a cas ako si to predstavujeme my.. ked sme vyrozumene s tym, ze veci sa maju tak a tak, jednoducho su uz akceptovane a nemame potrebu ich dalej riesit ale zariadime sa same.. Len sa to naucit ze...

A ja som si myslela, ze som sama, ktorej sa zda, ze je zavisla na svojej polovicke. Naozaj to tak funguje, ak povie, ze pride at dalsi den, som kludna a vsetko je ok. Dokonca sa dobre vyspim, pretoze ma nebudi chrapanie. Ale ked ma prist domov, a ja viem, ze pride neskoro, lebo ma v robote fofry alebo si ide sadnut s kamaratmi, som hore kazdu hodinu a potom vyvolavam, ci je v poriadku (vzdy ho prezvonim, on mi vola naspat a mne padne kamen zo srdca, az sa bojim, aby sa decka vedla v izbe na ten rachot nezobudili, ked sa mi ozve cvrlikanie mojho mobilu a ja viem, ze zije ). Potom si pripadam strasne hlupo, ze ho stale kontrolujem, ale nemozem si pomoct. Som asi paranoidna, ale naozaj v klude zaspim az vtedy, ked uz je pri mne v posteli. No a potom ma zobudi jeho chrapanie. :-}

zlateee

No neviem, u nás to je navzájom, keby som nevolala už by prezváňal, že či naňho kašlem, zase toľko kolegov tam nemá, a to ostatné je pre neho tabu!!!!