Materstvo nie je žiadna sranda

„Mami, Adela chytá Anite kozu!!“ jačí na mňa dcéra číslo tri, teda číslo jedna, aby v tom nebol zmätok, ona je totiž najstaršia. Tá predmetná koza je samozrejme plastikové rádobyzvieratko, ktoré dostať v sáčku spolu s ostanými zúfalcami v Tescu pod nálepkou domestic animals.
Takže koza stojí na stole pri tanieri, dcéra číslo tri ju stráži lepšie ako ochrankári Ďurka z Krovia spoza veľkej mláky a číslo dva intenzívne medituje. To je teda fakt pohľad pre bohov! Oblečená v ružovej krinolíne, na hlave princeznovská korunka, ktorá sa tvári, že je zlatá a vôbec ju nevyrušuje fakt, že nápis Made in China svieti nahnedo od zašlej špiny. Číslo dva má pohľad upretý pred seba do vzdialenosti cca dvoch metrov a ... ukazovák zarytý tak hlboko v nose, že len čakám, kedy jej začne vytŕčať z pravého ucha. Vychovám ja z nich niekedy dámy!? Momentálne to vyzerá na čistú utópiu. Ale tu to evidentne okrem mňa nikoho netrápi....

Večera zlikvidovaná, pexeso rozložené. Okrem klasickej časti, kde sa hľadajú identické dvojice, máme u nás, ako inak, aj časť bonusovú. Kto mi povie, ktorému štátu patrí vlajka na kartičke, dám mu celú dvojicu.
„Nóóó...,“ premúdrele sa tvári inkriminovaná princezná, keď dvojročná juniorka zašušle: „Pakištan.“ Bingo! O pár chvíľ rovnaká situácia a malá, ktorá doteraz pri podobných aktivitách plnila výlučne funkciu narúšača verejného poriadku, zahlási: „Mekšiko.“ To vyzerá na genialitu! Ale u nás!? To snáď nie! Takže po tretí raz: „Japonško.“ A predsa tu niečo nesedí...teda sedí, a rovno pod stoličkou. Náš pán tvorstva nenápadne poklepkáva po nejakej škatuli, ktorej vo voľnom čase nadáva do rútrov a umelo dvíha rodinný inteligenčný kvocient...vtipkár! Na otázku, či sa baví, mi odpovedal, že mi len chcel urobiť radosť. No ale mne??!

Ale asi bude predsa len geniálna. Toť som ju načapala v kúpeľni pred zrkadlom, ako mydlom krúži po svojom tričku mrmlajúc: „Triško...čišté bude!“ Všetko by bolo v norme, keby to tričko nemala oblečené.

A keď sme už v kúpeľni, minule som objavila na zásuvke krásy malé červené machuľky a otlačky miniprštekov. Krv! ...len mi tak vyskočil tep, pričuchávam ako stopovací pes a, čudujsasvete, ono to aj vonia. Žeby si predtým uhla z môjho jediného parfému? Krásne označkovaná stena, dvere, pár značiek na stoličke a pod najzastrečenjším rohom stola naša najmladšia krásavica v procese pripravy na nejakú večernú spoločenskú udalosť. Jedna rúžová čiara od prostriedka pravého oka po vrchný koniec ľavého ucha, druhá od ľavej nosnej dierky po spodný koniec pravého ucha...a suchý komentár: “Malovam!“

Tie ženské škrášľovače sú vôbec neodolateľné pokušenie. Akurát nedávno si princezka číslo dva maľovala nechty. Pekne od stredného kĺbu na prste po začiatok bruška prstu. Hneď, ako som zacítila acetónový zápach, vyrútila som sa do kúpeľne ako víchor, že zachránim, čo sa dá. Neskoro...šikovnica práve vyliala do výlevky poslednú kvapku odlakovača.
Odvtedy mám všetky podobné záležitosti zamknuté na najvrchnejšej poličke lekárničky. A je tam ešte miesto aj na žiletky a penu na holenie a manikúru a pleťovú masku a peeling...no skrátka, veľa mi toho už neostalo.

Čo mi ostalo, je kopec niekedy až absurdných historiek s mojimi deťmi, ktorými pravidelne bavím blízke aj široké okolie. Ale najviac sa predsa len bavím ja, lebo tie najlepšie situácie sú aj tak neopísateľné...a potom, že materstvo nie je žiadna sranda!