Môj obraz v zrkadle

Moja staršia dcéra Kristínka, ktorá tu občas tajne nakukuje pod nikom anonym má svoj deň D. A ja len s nostalgiou spomínam na naše prvé spoločné okamihy z pred trinástich rokov, na naše nekonečné žabomyšie vojny... Moja krásavica je mojou vyrovnanou súperkou, mojím obrazom v zrkadle pováh, mojou pomocníčkou a mojou veľkou pýchou. Toto je náš príbeh.

Kristínka sa narodila 29.11.1993, o päť týždňov skôr a s úctyhodnou váhou 1,9 kg a dĺžkou 43 cm. Moja filmová hviezda bola síce drobná, ale zdravá. Prvé dva dni bola v inkubátore na kyslíku, potom už len kvôli teplu. Bola taká malinká a krehká, až som sa jej bála dotknúť aby som jej neublížila. Učila som sa odsávať mlieko. Po ťažkom boji mliečko kvapkalo a potom striekalo do sterilizovanej fľašky a nielen tam. Pohľad na moju filmovú hviezdu v inkubátore bol v podstate rozkošný. Ružové ponožtičky jej siahali až pod kolená a malinká čiapočka jej večne padala na očká.

Moja dcéra papala veľmi skromne. Každé ráno pri vážení som dúfala, že sa na ňu niečo nalepí, a ona stále nepriberala. Po dvoch týždňoch sa ručička na váhe konečne posunula smerom nahor. Kristínka už nemusela byť v inkubátore a ja som ju mohla začať kojiť. Ale len mohla, moja slečna rýchlo nabrala veľkopanské spôsoby, veď prečo by sa mala trápiť s prsníkom, keď z fľaše lepšie tečie.

Dva dni pred Vianocami nás s prižmúrenými očami pustili z nemocnice. Prišla som domov s trochu predčasným vianočným darčekom, ale o to vzácnejším. Po dlhom čase, možno rovnako dlhom, ako sme boli v pôrodnici, vyšlo slnko mrazivé a zubaté, aby nám s Kristínkou zasvietilo na začiatok našej búrlivej cesty. Ani neviem, ako sme prežili prvé Vianoce, nie sami dvaja, ale už traja. Moja dcéra sa tak tešila z mojej spoločnosti, že ešte aj v noci viac času prebdela ako spala. Odsala som mliečko, nakŕmila ju, prebalila, na chvíľu sme si zdriemli a znova dokolečka. Ráno som sa zobudila vyspatá doružova a deň vyzeral dosť podobne ako noc, len k tomu pribudlo pranie a žehlenie plienok, upratovanie a varenie…
Náš komplikovaný vzťah s Kristínkou pokračoval aj naďalej, len témy jedenia a spania vystriedali iné.

S jedlom už nevymýšľa, a možno ani vtedy nie, len ja som mala pocit, že musí veľa dobehnúť, a ona asi papala primerane svojej mušej váhe. Keď som sa vyrovnala aj s tým, že žiaden poobedňajší spánok nebude a večer zaspáva neskoro, ušetrila som si dva zo svojich problémov. Kika už asi ako štvorročná mala mindráky zo zaspávania, ako dospelý človek. “Mami čo mám robiť, ja nemôžem zaspať,” nabehla večer o desiatej a nie raz. Neviem odkiaľ to mala, ja som jej o svojom zaspávaní nerozprávala.

Prišli nové starosti, moja krásavica si kompenzovala svoj drobný vzrast hlasným a rýchlym rozprávaním, aby ju náhodou niekto neprehliadol. Keby len rozprávala, ale aj vrieskala, skoro ako ja. Videla som sa v plnej sile a kráse, len v menšom vydaní. Takto riešila svoje konflikty s Matúšom, kričala, keď ju Jakub nepočúval, tato nechápal a ja som jej venovala málo pozornosti. Pridala k tomu ešte pekný záchvat plaču a oheň bol na streche. Musela som dlho hasiť, čo som nezapálila, alebo žeby hej. Kristínka veľmi citlivo vnímala všetky krivdy, všetky zranenia a bolesti. Jej reakcie boli prehnané, dôkladne rozpitvané a dlho prežívané. Nechcem ukazovať prstom, ešte jednu takú poznám. Viete si predstaviť ako to vyzerá, keď sa stretnú dve zúrivé a nešťastné fúrie. Výnimočne sa mi podarilo skrotiť svoje vášne a pudy, aby som ju mohla ukľudniť. Bolo to veľmi zúfalé. „Ja som maličká a všetci sa mi smejú“, „Nikto ma nechápe, nikto mi neverí“ „ Som škaredá ako rozčapená žaba“, „Matúš ma stále zlostí“ neskôr pridala aj také „Ja nie som svetu nijako užitočná.“ A ja som si len povzdychla v tichej bezmocnosti „Bože, čo budeme robiť v puberte“.

K mladším bratom sa Kristínka správala ako druhá mama a ja som sa v nej opäť videla. Takto však vznikalo veľa problémov, veď malí chlapi sa nenechajú tak ľahko riadiť.
Na moje prekvapenie v škôlke, neskôr aj v škole Kristínku hodnotili, ako tiché, zlaté, šikovné dievčatko. Ja som ju poznala ako živelnú pohromu, tak potom aká vlastne je?
Možno rovnako by som sa mohla opýtať, aká som ja? Ja som tiež niekedy bývala tiché, kľudné, len rozhodne pomalšie dieťa a svoje krivdy som si vyplakala do vankúša.

Moja filmová hviezda ma stále fascinuje svojou energiou a chuťou poznávať nové veci, sama a aktívne. Vďaka tomu, že je stále v pohybe, má krásnu štíhlu postavu a na rozdiel odo mňa si svoje mindráky nelieči prejedaním sa, ani sladkosťami. Ale neporiadna je rovnako ako ja, len mne to viac vadí. Občas si spolu sadneme a nadávame na chlapov, pomôcť nám to nepomôže, ale prečo by sme sa neposťažovali. My dve baby musíme držať spolu. Jedna z našich hádok vyzerala asi tak: Kika po mne kričala „Ako mám nekričať, keď ty na mňa stále kričíš?“ a ja som sa „zrelo“ bránila „Kričím na teba, lebo ty kričíš a ja som z toho zúfalá.“ Veľmi inteligentná hádka, až sme nevedeli či sa máme smiať, alebo plakať.

Momentálne puberta preveruje náš vzťah, ktorý je stále rovnako búrlivý o čom svedčí jej výrok: „Ja som besná, Martinka je besná a ty (to patrilo mne) si ultra besná. Nemôže sa až tak na mňa mračiť, lebo ako pravá žena miluje nakupovanie a inú spoločníčku s kreditnou kartou nemá . Neviem, prečo mám taký tichý pocit, že aj napriek tomu si rozumieme s primeranou dávkou úprimnosti, ktorá ma niekedy privádza do šialenstva, aj občasným pocitom krivdy a nepochopenia, ale to asi k nám babám v puberte patrí. Ja len ticho žasnem, keď mi predvádza bloky a kopy z Taekwonnda (po troch mesiacoch), kvantum poznatkov, o ktorých sa mne ani nesníva a najkrajšia je, keď na Martinku hádže svoje okúzľujúce úsmevy.

Kristínka moja, si moje slniečko, ľúbim Ťa! Som rada, že ťa mám.
K tvojim šťastným trinástym narodeninám Ti prajem veľa lásky, zdravia, dobrých priateľov, chápavých rodičov a trochu viac rodinnej pohody.