Trochu blbý deň

Mala som vedieť, že to bude blbý deň, už keď som si ráno okydala biele nohavice paradajkou. A nevychádzať celý deň z domu. Ale som objednaná do Lekárskej kozmetiky, navyše som nahovorila kamošku Moniku, aby išli s malou s nami na výlet. Po polhodine balenia, keď som si bola istá, že mám so sebou všetko aj pre prípad bombového útoku na náš dom, sme všetci stáli medzi dverami. Hľadám kľúče od auta – nikde. Ani jedny? To sa mi nejako nezdá. Prehrabávam drahého veci, lebo mi je okamžite jasné, kde je pes zakopaný. Volám mu do práce už značne nervózna. „Kľúče? Určite sú v mojich bledých nohaviciach.“ Tie som už prehľadala dva krát! „Počkaj, pozriem sa do tašky.“ Jasné, má ich tam. Obidvoje. Kypí vo mne žlč a mám chuť mu po stopäťdesiaty krát pripomenúť, aby po príchode domov láskavo vyložil všetky kľúče do zázračnej žltej skrinky na chodbe, ako to robím napríklad ja. Ale premôžem sa. Nakoniec nás zvezie Monikin manžel, ktorý má takmer okolo cestu a ja s malým na kolenách (i keď aspoň pripútaní pásom – poľahčujúca okolnosť) dúfam, že sa nám policajti vyhnú oblúkom.
Sme šťastne na mieste, prichádzame na ihrisko, deti preliezajú... Zrazu zisťujem, že už je neskoro, malý tlačí a na nohaviciach sa zväčšuje fľak. Beriem ho v panike von na trávnik, trénujeme totiž vyprázdňovanie a tak je bez plienky. (hádanka - keď dieťa dva dni nekaká a na dúšok vypije actimel, čo z toho bude?). Potrebu dokončí a ja ho prezliekam do čistých slipov. Na ihrisku je nejaký meravý, čudne sa na mňa usmieva a hladká ma. Aha, tak to bol zastierací manéver toho, že dokončuje svoju (údajne už dokončenú) potrebu. Cirkus sa opakuje. Vymieňam ďalšie pokakané slipy za plienku. Potom sa čvachceme v jazere a tak.
Po prehliadke na kozmetike ma trochu štve, že som kvôli pár prípravkom ľahšia o 800 korún. Mala som v pláne upozorniť lekárku, že som na MD, ale akosi som na to zabudla (asi aby som nevyzerala ako chudera). Je skoro obed, začína dobrodružné hľadanie trafiky, kde majú lístky na MHD a zastávky, na ktorej ostal aspoň nejaký zdrap cestovného poriadku. Spotení a uškvarení 30 stupňovými horúčavami nastupujeme do autobusu, aby sme mohli byť ohučaní vedľa sediacim dievčatkom a malý okúsil na vlastnom nose tvrdosť jej podrážky. Cesta nám aj s prestupovaním a cestou zo zastávky trvá presne hodinu. Napriek drncaniu v autobuse a v kočíku, ako aj pokročilému obednému času sa malému neráči zaspať. Po príchode k vchodu ma už ani neprekvapí, že nemám pri sebe kľúče. Rezignovane sadám na zem a prehrabávam obsah tašky, aby som zistila, že som si ich zabudla vo dverách kočikárne v uzamknutom vchode. Díky Bohu za susedu, ktorá je tiež spolutrpiteľka na MD, otvára mi vchod a iste si o mne myslí, že zabudnúť si kľúče tretí krát po sebe môže len idiot.
Doma zisťujem, že krpca naše dnešné dobrodružstvo nadobro prebralo a tak sa uchyľujem k poslednej možnosti uspania. Nakladám si ho na chrbát, púšťam „ťuky, ťuky vo vajíčku“ a „veselo hopkám“ s 13 kilovým závažím po byte. Zvyčajne to trvá dve pesničky, kým zaspí, dnes sme si ich dali šesť. Ale hlavne, že chrní. Nasleduje rozhodujúca fáza – striasť ho z chrbta. Líham si na posteľ (stále s malým na chrbte) a chvíľu ležíme na sebe ako dva chrobáky; chcem mu ešte dopriať nejaký čas. Opatrne ho zošuchnem, Bože, nie, mrví sa a začína mrnčať. Snažím sa ho neúspešne ukľudniť, znovu ho nakladám na chrbát… po desiatej pesničke ho pustím na zem a poriadne po ňom nahučím, ako si dovoľuje nespať po takom náročnom dni. Malý asi hodinu reve, ja naňho vrčím a ujde sa mu aj jedna po zadku (namiesto úľavy sa samozrejme cítim ešte horšie.)
Keď prišiel manžel domov, napodiv som po ňom nevrčala, ani mu nevyčítala zabudnuté kľúče. Len som mu hodila malého a išla cvičiť jogu a ešte predtým som obehala asi štyri obchody s topánkami (samozrejme, žiadne som si nekúpila, aby mi dnes náhodou niečo neurobilo radosť). No ale, aspoň som si užila jogu s kamoškami a večer ukončila pri pozeraní Zúfalých manželiek a chrúmaní ázijských krekrov.
Takto nejako vyzeral jeden dosť zvláštny deň. Dúfam, že ak ste mali podobný, tak som vás ešte viac nedorazila, ale aspoň trošku pobavila. Je to môj prvý blog, tak sa trošku hanbím