Ako sa s tým naučiť žiť?

Velmi ti neporadim, len chcem podotknut, ze nie si sama. Ked je maly s niekym vonku a ja pre daco telefonujem a osoba, co je s nim (muz, moj otec, sestra...) nedviha, uz vidim katastroficke scenare. Nemozem nic ani robit, ani triezvo uvazovat, az kym sa nedovolam. A ked je vybity telefon - cize nedostupny, to uz vidim havarie... Ja som uz aj uvazovala, ze s tym pojdem psychologovi. Inak, o muza sa tak nebojim. Asi doverujem, ze da na seba pozor. Ale maly je taky ciperny, bojim sa, ci ho ustriehnu, ci sa nevysmykne... Dufam, ze ine kocky nejako poradia.

Mila Vea, ja len tak na rychlovku. Mamina neni som este, raz verim ze budem,tiez cakam az sa veci a my usadime, aj ked o par dni 30 na krku.
Z tvojho prispevku sala panika, unava, stres....Neviem ake mas rodinne vztahy, som to predtym nezachytila, no mozno prave teraz ked mas okolo seba konecne laskavych ludi ktorym ako tebe tak aj im na tebe zalezi, tak asi aj zrazu panika aby si ich nebodaj nestratila, ked si tak dlho cakala. To su len take moje dojmy hned po precitani.Asi je to normalne. Aj ked u teba sa to mozno troska vrsi, mozno ti len treba troska viac kludu, sebavedomia, duchovneho pokoja a vyrovnanosti.A mozno aj ten strach ustupi.Aj ked neni to lahke ked deturence maju zdravotne problemy.
No chapem ta, aj ja zrazu mam vacsie obavy ked polovicka nechodi a nechodi, alebo ked mi niekto z domova vola, ci sa niekomu nieco neprihodilo. Na jednej strane s vekom pribudaju starosti, a vytvorit si k nim pohodovy postoj nieje vzdy lahke.Aj ja si denne hovorim:''nerob si z toho take starosti, ved nic nieje tak zle ako vyzera,uz si sa poucila, a len ti to zdravotne ublizuje'', no nie vzdy to zaberie.
Tiez sa denne ucim, ako zvladat denne zalezitosti pokojnejsie, bez paniky, zlostenia sa, strachu a napatia.Tak ti len drzim palce, a pridaj sa tiez, kazdy den maly krocik. Mozno aj daky sport, alebo zaluba pomoze,ci pravidelne odreagovanie sa, alebo joga,a mozno aj navsteva psychologa.Mne pomaha ked sa sustredujem viac na to pozitivne ako negativne, aby som z toho dobra nacerpala energiu do bitky so zlym
Drzim palce.

Naučiť sa žiť so strachom o deti? Musíte sa začať priateliť- myslím s tým strachom.Ja mám takú skúsenosť- tiež som si prešla často chvením v žalúdku, ale potom som začala hlbšie pozorovať život okolo seba. A prišla som na to, že niekedy to bol strach ktorý pramenil zo stresu a niekedy bolo to chvenie opodstatnené- že sa buď deťom niečo prihodilo, alebo sa stala nejaká iná nepríjemná vec v ten deň. Myslím si že si veľmi citlivá a vnímavá a tieto pocity vnímaš ako strach, ale nemusí to byť strach. ale jednoducho vnímaš intenzívnejšie dianie okolo seba.Vieš keď sa budeš o deti strachovať tým aj tak nezabrániš aby sa im nič nestalo. keď sa niečo má stať tak sa to stane, a keď sa budeš aj neviem ako silno báť tak sa detičkám nemusí stať vôbec nič. Neviem či môžem niekomu dávať rady, ale u mňa je to tak že keď sa má niečo v rodine stať tak mám sny ktoré mi to napovedia, alebo mávam také zvláštne pocity v žalúdku.Proste som sa stým naučila žiť a život beriem tak ako prichádza- aj tak nám nie je dané aby sme rozhodovali o tom čo sa má stať a čo nie, nedokážem to ovplyvniť, ale naučila som sa rozpoznávať kedy príde v živote niečo ťažké. Ak chceš tak si prečítaj príspevok od lydushy- v našom byte straší- písala som tam o svojich skúsenostiach s chvením v žalúdku a snoch a zvláštnych pocitoch...

Vlastne teraz som si spomenula, písala som to aj v tom lydushynom príspevku, že raz takýto silný pocit, ktorý ma náhle prepadol zachránil môjmu synčekovi život...

Vea úplne chápem, ako sa cítiš, mne trvalo dlhé roky, kým som sa oslobodila od strachu a bolo to niečo také, ako si popisovala ty. Boja sa takmer všetci ľudia, každý má strach z niečoho iného. Ochromuje, berie energiu, stresuje, oberá o logický úsudok i o životne dôležité látky v tele. Poradím ti, čo ma v tejto chvíli napadlo. Keď ťa najbližšie ochromí strach alebo už aj v zárodku, popros o pomoc anjelov - môžeš anjela Metatrona alebo Chamuela. Oni ti veľmi radi pomôžu. Neviem, či veríš na anjelské bytosti, ale to nerieš, jednoducho povedz si v duchu, že ich prosíš o pomoc. Uľaví sa ti, uvidíš. A doplň telu vitamíny a minerály, o ktoré ťa oberá stres, najmä vitamíny skupiny B. Takisto by si si mala posilniť obličky a nadobličky - životná energia, sila, strach, rozhodnosť. Dávaj si pozor na močovo-pohlavný systém.
Pokús sa nevizualizovať si svoje katastrofické predstavy, ak sa ich už nemôžeš zbaviť, aspoň nie často.
Posielam ti lásku, pokoj a odvahu. Slnko v duši.

Vea aj ja som asi podobná osoba ako ty, aom precitlivelá to si priznám, najprv som sa bála o manžela a teraz ked už mam deti tak sa ten strach preniesol na nich, ale ja už mám prve dieta väčšie a uvidíš že časom sa to trošku upravi, najprv ked sa mi narodila prvá tak som sa o nu brutálne bála, nikomu som ju nedávala, a ona sa potom na mna velmi naviazala ale ked prišli choroby to bolo asi najhoršie, strašne som trpela a prehnane som sa o nu bála, ale chvála bohu kým do škôlky nechodila chora bývala málo a potom sa to rozbehlo a bolo to každy mesiac a do toho sa narodil malý a nevedeli či sa dožije druhého dna, tak teraz sa onho bojím viac ako o malu a to len z toho dôvodu že malý mi nevie povedať čo ho bolí, najhoršie je, že kadžu chorobu absolvuje s malou a to každy mesiac. Malý ma reflux, strašne vracával ale teraz to už je lepšie, ale zase od oktrobra máme každý mesiac laryngitídu a to pri kadždej trpím a dufam že už dalšia nebude a pride zas, už sme maly tri, teraz maju zistiť či to nemá z refluxu, malá mala teraz zápal ušiek, mala bolesti tak zase strach prešiel na nu ale zistujem že čím viac toho mám, myslím tých chorôb, neostáva mi nič iné len sa s tým zmieriť a už pomaly tak nehysterčím ako predtým, stále verím že sa to zlepši.
Mne každý hundre že všetko prehánam a nikto ma neviem pochopiť, preto mi to je luto, lenže ked sa to niekoho netýka, tak jasne že reaguje inak, ale aj manžel ma odsudzuje ale to je asi tým že neni doma a nevidí ako tie deti trpia ked su chore.
Tak si silno držím palce nech vás všetky choroby obchádzaju. A vela síl.

Vea,
ja som posero ako vystrihnuty a ide to naozaj s vekom a s tymi, ktorych milujes, ale to vsetko sa da zvladnut-ucim sa sama na sebe a hlavne, pls, do hlavy len pozitivne myslienky a ver, ze vsetko zvladnes , ver tomu....
Som si to uvedomila, ked mal starsi syn 1,5 roka a spadol do rozhavenej pahreby rucuckami a mal popaleniny 2 stupna a ja som sice exot, ale reagovala som s kludom Anglicana a ....zvladla som cele osetrenie na 1 a az potom mi to vsetko doslo!!!!!
Pamataj si, co mas v hlave, to sa stane....tak privolavaj len pekne myslienky
Pa a pekny den

JE to vekom, v zivote ma nenapadlo, ze pri romantickych filmoch budem utierat slzy do rukavu a ked som si toto leto tie slzy utierala celkom pre uplne neznamu starenku, ktora spadla na ulici pochopila som, ze je to tu.. emotivna cast, ktora sa vekom prehlbuje.. radsej sa nesnazim mysliet na rodicov s tym, kolko maju rokov a uz vobec na to, ako chodi moj synovec sam do skoly.. cez to vsetko, ze uz je velky, ja pri tej myslienke saliem.. a ako to zvladat? Nenechat sa prevalcovat takymi myslienkami a snazit sa to rozdychat, aj ked nie vzdy sa to da

Mam 22 a plakavat som zacala v tehotenstve a odvtedy mi to ostalo. Takze neviem, ci je to vekom.
Mam pocit, ze predtym som bola fakt tvrda a drsna zena (dievca) a zrazu sa furt len bojim a ked vidim nejaky prispevok v reflexe (alebo podobnej blbej relacii, ktora si zivi sledovanost ludskym utrpenim), tak to uz som uplne v pecku. Potom sa mi len noc co noc sniva o tragediach, co sa stali mne a mojej rodine. A vravim si, ze pojdem zit dakde do lesa, aby boli moje deti od tohto vsetkeho uchranene...

Aj ja som bola niekedy bezstarostná a nebála som sa ničoho. Teraz, keď mám dieťa je to ssamozrejme niečo iné, človek už nenesie zodpovednosť iba sám za seba. Niekedy sa tiež veľmi bojím, ale myslím, že je to v takej únosnej miere. Najhoršie je to vtedy, keď to zdravie hapruje. Človek sa bojí, čo sa stane, keď.......... ale nemyslím na to, lebo by ma porazilo. Vždy si ale poradím s vracačkami, hnačkami, teplotami..my už sme mali asi všetko, tak som si zvykla. Muž je stále v práci a tak som si aj musela. Vždy zavolám sestrám, mama už teraz u nás býva, tak je to lepšie, ale predtým len tak cez telefón: babo, raď! Nerada pozerám televízne noviny alebo čokoľvek, kde sú nejaké tragické správy, som z toho úplne chorá. Radšej budem celý deň dokola pozerať Filkove rozprávky ako takéto......... Mne vždy v takých zlomových situáciách pomôže, keď si poplačem. Zažili sme už všeličo a mám teda dôvod sa aj obávať, ale zo všetkých síl sa snažím myslieť len pozitívne a zo všetkého si zobrať to lepšie. Skús sa cez to prenies s chladnou hlavou. Keby sa to dostalo do neúnosnej miery, vyhľadaj určite odbornú pomoc, aby to neprerástlo do úzkosti alebo do fóbie. Držím palce. A ešte Ti chcem povedať, ten reflux nieje koniec sveta. Náš Filipko tiež vracal, kade chodil a mal tiež reflux, papali sme Nutrilon A.R. a sme tu a neboli väčšie problémy. Ak budeš chcieť, napíšme Ti viac. Drž sa...............

Ahoj,
píšeš: Mam 22 a plakavat som zacala v tehotenstve a odvtedy mi to ostalo.
Netuším, v akom stave máš chrbticu, možno by pomohlo, keby si zašla k nejakému dobrému dornovcovi. Dornova metóda je spôsob "naprávania" kĺbov a stavcov iným spôsobom ako pri klasickom chiropraktickom ošetrení.
Nesprávna poloha jednotlivých stavcov úzko súvisí nielen s celkom konkrétnymi fyzickými, ale aj psychickými problémami, napr. strach o blízkych indikuje obvykle vybočenie 5. hrudného stavca. Počas tehotenstva, pôrodu a kojenia je chrbtica obzvlášť namáhaná a k jej "rozhádzaniu" dochádza často.
Pred rokmi som mala obdobie, keď som nevedela zvládať, že neviem, čo je s manželom - napr. keď sa vrátil z dlhšej cesty autom o 5 a viac hodín neskôr, než bolo v pláne. (Mobily vtedy neboli.) Po napravení chrbtice to prešlo a vôbec to ovplyvnilo mnoho iných mojich reakcií.

A kto napravuje stavce? Maser? Este som o tom nepocula. Znie to ako zaujimava teoria... Celkovo ma vie prekvapit tato stranka, ako hladate riesenia v netradicnych "sferach". Aromaterapia, caje, cistenie organizmu... a teraz stavce???

Áno, aj mnohí maséri robia aj dornovku, len si treba nájsť niekoho dobrého... a nejde len o to, čo s tebou urobia tam, treba aspoň mesiac denne "upevňovať" kĺby v správnej polohe - cvičenie je jednoduché a trvá asi 3 min. Svaly a najmä šľachy v ich okolí si musia zvyknúť na nové pomery.
Obvykle sa chodí na kontrolu po dvoch - troch týždňoch a ak pracuješ na zmene niektorých návykov (sedenie s prekríženými nohami, nosenie tašky vždy na jednom pleci, telefonovanie s mobilom na pleci...), výsledky sú výrazné a dlhodobé.

tak dik, skusim s tym nieco spravit. som zvedava.

To je zaujímavé, ešte som sa s tým nestretla, myslím tú Dornovu metódu.
Vea, aj ja som chcela čo najdlhšie dojčiť, ale nebolo to jednoduché, malý sa vôbec nechcel prisať, skúšali sme aj klobúčiky na kojenie a to rôzne druhy, ale bolo to stále horšie, malý nepriberal a keď začal vracať bolo to ešte horšie a postupne som mlieko stratila, aj keď som sa snažila aj odsávať, ale nepodarilo sa nám dojčiť dlhšie ako 7 týždňov. Pri druhom to dúfam bude lepšie...........

Dievčatá,
teraz nestíham, k počítaču sa dostanem tak raz za dva tri dni na pol hodinku, ale budúci týždeň už budem v Nórsku a času budem mať viac.
O tom, čo by sme nemali robiť, ak chceme mať chrbticu v poriadku, popíšem podrobnejšie. Nie sú to žiadne zázraky, naozaj si len stačí uvedomovať, čo robíme, ako sedíme, ako stojíme... a prvý mesiac denne "cvičiť" - fixovať kĺby v správnej polohe (najlepšie večer, už poležiačky v posteli, je to na 3 min. )

zas zaujmava tema...vsetko poctivo citam a zistujem,ze zanedbavam pracu ...aj ja som si myslela,ze chrbtica ma vela spolocneho zo psychikou,ale neurologicka mi to vyvratila.Potom som sa rozpravala z kineziologickou a ta mi to potvrdila,ze stres vpliva na drzanie tela a akosi automaticky nam ovisne svalstvo a vtedy zacne trpiet chrbtica.Myslim,ze je v tom kus pravdy....a co sa tyka toho strachu ked je clovek vystresovany tak nieke schopny jesnejsie reagovat.Ak sa ma nieco stat tak sa stane je to vsetko len a len v nas ja som tiez mala strach dceru spustit z oci co len na 5 minut,ale postupne sa to stalo neunosne ja som mala dokonca u v usiach vetu mojho milovaneho EX.."AK SA JEJ NIECO STANE TA ZABIJEM"...nastastie som sa s tym popasovala,ale teraz 18 rocna dcera je nesamostatna co ma dost mrzi postupne ju zatazujem ale poviem vam je to drina....prvy rok na strednej skole mi volala zo zastavky,ze na aky autobus ma nastupit,lebo otecko nemohol pre nu prist bol mimo mesto a dama nevedela pouzit MHD.....smiesne,ze ale to vsetko urobil ten strach.....preto pouvazujte aku to bude mat buducnost...

zas zaujmava tema...vsetko poctivo citam a zistujem,ze zanedbavam pracu ...aj ja som si myslela,ze chrbtica ma vela spolocneho zo psychikou,ale neurologicka mi to vyvratila.Potom som sa rozpravala z kineziologickou a ta mi to potvrdila,ze stres vpliva na drzanie tela a akosi automaticky nam ovisne svalstvo a vtedy zacne trpiet chrbtica.Myslim,ze je v tom kus pravdy....a co sa tyka toho strachu ked je clovek vystresovany tak nieke schopny jesnejsie reagovat.Ak sa ma nieco stat tak sa stane je to vsetko len a len v nas ja som tiez mala strach dceru spustit z oci co len na 5 minut,ale postupne sa to stalo neunosne ja som mala dokonca u v usiach vetu mojho milovaneho EX.."AK SA JEJ NIECO STANE TA ZABIJEM"...nastastie som sa s tym popasovala,ale teraz 18 rocna dcera je nesamostatna co ma dost mrzi postupne ju zatazujem ale poviem vam je to drina....prvy rok na strednej skole mi volala zo zastavky,ze na aky autobus ma nastupit,lebo otecko nemohol pre nu prist bol mimo mesto a dama nevedela pouzit MHD.....smiesne,ze ale to vsetko urobil ten strach.....preto pouvazujte aku to bude mat buducnost...

Je 100% na pravda,ze chrbtica je velmi dolezita a neviem teda ako mohla neurologicka tvrdit,ze to nesuvisi s psychikou.Zdravie cloveka urcite suvisi s psychikou.Ja som tiez obe deti dost dlho kojila a stavali sa mi prave take veci,ze ked som bola v strese,ostala som v neuveritelnom krci,musela som ist okamzite na magneziovu injekciu,ktora ma natolko uvolnila,az som zvracala.Nakoniec mi bolo vynadane,ze kojim nespravne a neuveritelne som si namahala chrbticu.A pri najmensom strese som sa dostala do krcu a nemohla som nic robit.Ked sa uvolnila chrbtica,prislo uvolnenie a teda urcite aj psychicke.A co sa tyka tych anjelikov a strachu.Akoby som o sebe citala.Mame vsetky siesty zmysel,to je 100%.Dokonca takymto"sposobom"som sa prave na Vianoce dostala ku trosku pre niekoho asi zvlastnej ale urcite zaujimavej knihe Objavte silu svojej mysle od W.W. Hewitta.Mozno ju niektora z vas citala.Nevedela som aky darcek si mam vybrat,kedze mi manzelik dal korunky s tym,nech si sama nieco vyberiem a ani neviem ako som zabludila do knihkupectva.Pri detvacikoch som doteraz nemala dost casu na citanie,tak som si chcela ozaj teda urobit Vianoce a toto ma fakt zaujalo.Tie pocity co mame-strach a predtuchy su vraj normalne,ale nie kazdy si ich uvedomuje.Maju nas varovat a pomoct nam.Takze strach treba vnimat tiez ako nieco pozitivne podla mna nas vedie tym spravnym smerom,ale netreba mu podlahnut,potom nas ochromi.Taky spravny "strasik"malicky by nam mal pomahat.Je to aj sucast lasky k nasim najdrahsim.Ja som napriklad vcera po jednom takom filmiku spustila neeeeeuveritelny rev.Moj manzel je tiez chory a strasne ho milujem aj nase deticky a len som bulila a bulila.Ale drahy ma krasne utesila a uz sa nebojim,lebo citim,ze bude so mnou stale

Mila Vea,nemam uz moc casu,precitala somsi len tvoj clanok,odpovede nie. Je uplne normalne,ze sa matka boji o svoje deti.Vsetko je v poriadku pokial ten strach nie je chorobny a ty si to uvedomujes a vies,ze ten tvoj strach je prehnany,preto ti uprimne redim,vyhladaj pomoc,lebo sa zblaznis,mozno ti par sedeni u psychologa pomoze,pretoze nie je normalne aby si sa tak strasne bala,vzdy v medziach normi,inak je to problem...Stolkym stachom sa predsa neda viest kvalitny zivot. A vobec nemala by si sa chciet s tym naucit zit,ale mala by si sa chciet toho zbavit,a to pojde len s odbornikom