Ale ty nič nerobíš!

V poslednej dobe riešim také, že či má človek právo na to nič nerobiť, alebo robiť niečo, čo mu robí radosť.Prázdniny našťastie končia a tak otázka "a čo robia decká celý deň? To sa len tak HRAJÚ?" prestane trápiť moje okolie. Pravdu povediac - sralo to aj mňa na začiatku, keď dlhší čas trávili len tak "podaromnici" z m§jho pohľadu.Potom som si ale povedala, že nie je to podaromnici, človek by si mal zaobstarať nejakú psychohygienu a nemať výčitky svedomia, ak trávi čas len tak bez úžitku pre spoločnosť, alebo tak, že druhí nevidia prínos z jeho činnosti.Lebo ako si tak časom potom všíma, tak najviac ľutujú ľudia na konci života to, že nežili podľa seba, ale podľa očakávaní rodiny, okolia.Mať niečo, čo vám spôsobuje v živote radosť by malo byť asi na protiváhe užitočných činností. Lebo keď skĺznete do workoholizmu, čo ma obklopuje, tak môžem z osobnej skúsenosti napísať, že trpí tým nekonečne okolie.7,10 sviatok - telefonát "A EŠTE SPIA?"Alebo stredoškolák čo denne chodí na brigádu a zrovna dnes nepríde - " A to bude dnes len tak nič nerobiť?" Hmmm.V podstate do tohto kolotoču zasadili ako decko aj mňa. Cez prázdniny keď nič iné sa 3x za 2 mesiace aspoň umyli všetky kryštálové súpravy a váhy, upratali nekonečne krát knihy a police s hrncami. Dnes vidím, že bezdôvodne. Len aby sme mali činnosť.A potom prídete do určitého bodu v dospelosti a poviete si - do riti, však ja neviem bez výčitiek ani odpočívať.A tak som povedala, že stačí.Dosť.K robote treba deti viesť. Ale aj k odpočinku a právu zrovna nič nerobiť a mať z toho radosť.Keď už pre nič iné - aby človek zabránil vyhoreniu.