Byť naničmamou je....

Osem rokov, no to mi teda nedá neprispieť. Veru to zbehlo, patrím medzi prvé naničmami ako sa na správnu sestru patrí, dúfam , a aj keď sa skôr radím k čitateľkám, súťaž je výzva. Cha, že téma: „Kedy sa cítim ako ozajstná naničmama?“ U mňa by to malo byť: „Kedy sa necítim ako ozajstná naničmama?“ Nuž ak sa tak náhodou necítim ja sama, svoj pocit dajú jasne najavo naši pubertiaci, stále ich človek len niečim vyrušuje, stále od nich niečo chce, no ja neviem, podľa nich by sa všetko malo diať samo. Inak sa nesťažujem, ja som priam nadšená, že sa môžem nazvať naničmamou. Je tu nespokojnosť a ja len pravím: „Ja som predsa naničmama“ a ide sa ďalej akoby sa nechumelilo a všetci sú spokojní. Ešte pár rokov dozadu naša najmladšia skonštatovala, že nie som naničmama, veď som predsa na upratovanie, na varenie, na pranie .... Nuž teraz už to asi neplatí, keď u nás to robí ten samo. Je pravdou, že svoj naničmamovský titul som musela pár krát vehementne obhajovať pred mužským pokolením. Za toho ich ego nemohlo pochopiť tú schopnosť sebareflexie, zmyslu pre iróniu i kus pravdy v tom. Im sa to predsa nemôže stať.
Nuž ale vráťme sa k téme, ozajstnou naničmamou sa necítim keď Vás čítam, Vás všetky „naničmami“. Dokonalé, menej dokonalé, schopné vážne, polovážne, ale aj s nadhľadom i humorom opísať svoje životné strasti či radosti. Pravda nevyhli sme sa ani „Búrlivým výšinám“, ale nuž tak „Sme také aké sme...“. Teraz tak trošku pretvorím známe porekadlo: „ Mýliť sa je ľudské,“ na, „Byť naničmamou je ľudské“ a stojím si za tým.