Trochu mi je ľúto

Trochu mi je ľúto premrhaných chvíľ. Takých, čo som fakt mohla stráviť plnohodnotnejšie.

A hodne mi je ľúto, že som sa mýlila.

Na začiatku prázdnin som plánovala cyklo výlet  do Rakúska. Vrznúť Alpe Adriou zo Salzburgu k moru za 5 dní. Nanešťastie šťastie ma nepustila peňaženka a v podstate už potom ani dovolenka nebola, lebo sa v robote zomlelo všeličo iné a týždeň si vyhradiť by chcelo trochu viac snahy z mojej strany 😆. A mne sa chcelo byť lenivou v tomto smere.

A tak som len fučala na Instagramové príspevky a chodila si tie moje minicyklo výletíky po okolí, čo stáli do 10€ na občerstvenie a tak teda pol dňa času. A zdúvala sa a hovkala si v sebeľútosti a kus závisti - že čoby keby.

V nedeľu som toľko otáľala až som vyrazila so slabým zaplánovaním trasy, nulovou pripravenosťou a mínusovou časovou rezervou. Sama. A k tomu ešte aj neskoro, lebo odjazd nebol striktne s nikým dohodnutý a tak bolo FURT ČOSI.

Trasa bola úžasná. Haluzická tiesňa - Březová - Stráni - polovička kopca Veľkej Javoriny - Vápenky (to je tak nádherná a malebná moravská dedinka, čo mi uchmatla srdce). No a potom už som sa len bála dvoch vecí. Že je neskoro - bolo takmer pol piatej a už teda slnko dlho nie je a ja som mala len polku cesty za sebou a to tej lepšej, lebo tú som poznala trasu.  A začínala som sa v tom polotieni noriť do hôr, kade som prešla len raz aj to opačným smerom a vedela som, že keď som tade šla, šli sme tade aj s medveďom naraz v jeden deň.  😆

Moja cesta mala ísť z Vápeniek do kopcov medzi Myjavou a Starou Turou. Čarokrásne lesy s úžasnou cestičkou. Keby bol obedný čas, nemám problém tam blúdiť dokým je svetlo a hrať sa ma Marienku, čo hľadá cestu z jahôd bez Janíčka  😆. Keby bolo keby.

Vo Vápenkách som si sadla na palacinku - ozaj, brutálne dobrá kombinácia povidla s makom na palacinke a k tomu figy - a ňúrila, kade ja sa domov dostanem. Vznikla alternatíva vlaku a cesty okolo vlaku pomedzi autá, čo sa pozdávalo ako najmenej namáhavé, riskantne a docela OK. Aj keď som ten zážitok lesný v tom prípade musela oželieť.

Skrátim to, lebo inému chcem venovať svoje poďakovanie.

Pri odjazde z penzionu, kde som sa posilňovala som sa dala do reči s iným cyklistom. Že ide na Starú Turu a je domáci. No mne nebolo viac treba - len mi prosím dajte nejaké know how ako trafím, kade ísť, prípadne, kúsok ma vezmite, ak nezdržujem. Nezdržovala som 😁, teda v zjazde som nezdržovala - do kopca som mlčala, fučala, hľadala dych, dôstojnosť a súdnosť a skúšala udržať tempo. Asi v polovičke cesty nás dobehol ďalší spoluparťák môjho navigátora na elektrobicyklíku a tak sme spolu dupali do pedálov hore kopcom. Jazda to bola bombastická. Vypočula som si historickú vsuvku stavby cesty, mýty a povesti, kto sa kde vytĺkol, kto kde neprežil pád, kde aký medveď je a kam nevedie ktorá výbočka. Proste tieto jazdy na cudzom s domácimi sú fantastické. Na zjazde som machrovala, lebo som mala najmenší odpor na kolesách, teda páni na MTB nestíhali  😆. Šťastlivo ma vyviedli v Starej Turej a ja som mala výletík jak lusk. Rozpočet som dodržala, domov dorazila pred zotmením - ltt, ale za svetla a celé to dopadlo na výbornú. Aj s hviezdičkou.

No a dneska pozerajúc na Instagram a vidiac zábery Instáč versus realita si tak spomínam na ten pocit keď v lese nebolo široko ďaleko nikoho. Keď po pol hodine, jednej laňke, srnke a slepúchovi, ktorý som myslela že je mŕtvy a začal ma "naháňať" som konečne stretla iného cyklistu. Keď môžete ísť kilometre a len sem tam sa pozdraviť s niekym a viete, že keď sa tam rozdrúzgate, tak do večera vás niekto nájde a to mi stačí v podstate. Keď si viete vychutnať samotu a pritom sa kochať výhľadmi za milión a nemusíte nikam cestovať, tlačiť sa medzi ľuďmi a riešiť, či ten bicykel kým beriem vodu zo studničky, či sa kŕmim jablkami alebo černicami niekto neukrtoší. 

Proste - že tentokrát to, že mi niečo nevyšlo ako som plánovala je vlastne dobre a že z dlhodobejšieho hľadiska mi vlastne nemá byť ľúto nič.

Takže - môžem si ja zaplánovať ďalší výlet, ktorý mi možno ne - víde.