Vyšlo mi v novinách

Kočky chcem sa vám trošku pochváliť.Dnes mi v našich mestkých novinách vydali článok o fašiangoch na ktorých som vlastne vôbec nebola.Ale mi o tom rozprávala dcéra,ktorá tam poriadne vymrzla.Chcem sa teda s vami podeliť o svoju radosť z článku.Ďakujem

FAŠIANGY

Tiché februárové ráno. Len ľahučké snehové vločky tíško padajú na čierny pohrebný voz ,ťahaný párom pokojných ťažných koní. Pohonič v čiernom kroji mĺkvo sedí zhrbene na sedlici ,ani brvou nemihne. Pod kolesami voza vŕzga čerstvo napadnutý sneh a tento zvuk sa strašidelne ozýva po celej Myjave. Kde- tu z okna vykukne dieťa ,vypleščí zvedavé oči a rýchlo schová tvár do maminej fertuchy.Za vozom sa pomaly vlečie smútočný sprievod, folklórnych súborov Kopaničiar a Kopa. Presúvajú sa do Turej Lúky, kde na Gazdovskom dvore dnes pochovávajú basu a lúčia sa s fašiangami. Dievčatá si omrznuté ruky schovávajú pod zástery a chlapi si sem -tam šupnú štamprlík slivovičky na zahriatie. Pred rodinnými domami na nálepkoch postávajú domáci a vítajú spievajúcich folklóristov. Od Myjavy Kopaničiar, od opačného konca Turej lúky domáci Kýčer, z ľavého chodníčka Krajnanec z Krajného a z pravej strany moravský súbor Penta z Boršíc. Kde- tu pred chalupou gazdiné povyzvŕtajú, slivovičky popijú ,pohostenia zajedia ,lebo od Popolcovej stredy už pôst začína a takéto dobroty až do Veľkej noci dovolené nebudú. Napokon sa folklóristi stretli u Richtára a ten si ich pohostil ,ako sa patrí. Na Gazdovskom dvore potom uložili basu do pohrebného voza a spustil sa žalostný nárek krojovaných žien, sprevádzaný smiechom divákov. Zábavné pochovávanie basy začal falošný Pán farár v otrhanej sutane slovami Lúčime sa s tebou otec ,matka , brat, syn.......Ženy kvília do záster a chlapi smutne vzdychajú. Spievajú sa veselé piesne a citujú zábavné veršovanky. A hoci je veľká zima, i tak sa ľudia s omrznutými rukami a červenými ušami, prešľapujúc z nohy na nohu ,smejú ,až sa za bruchá chytajú. Chlapi zaspievajú : „Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia. Staré dievky plačú, že sa nevyskáču.“ A, samozrejme, ani ženy nezostali nič dlžné a poďho pustili sa do chlapov:“ Myjavský mládenci prešli už kus sveta, chceli by tancovat , galoty im letia.“. Pohostenia bolo neúrekom. Domácich lekvárových šišiek, lahodnej slaninky, domácich voňavých klobások a sladučkých koláčikov. Zábava bola pravá dedinská, akoby sa človek vrátil v čase. Tí najstarší zaspomínajú na svoje mladé roky, keď takéto slávnosti v dedine neboli ničím výnimočným. Možno sem- tam i slzička vypadne nejednému z nich, keď pospomínajú na svojich blízkych a priateľov ,dávno zosnulých. Toto mňa, ako človeka z kopaníc veľmi za srdce chytá. Vidieť našich starých rodičov, akí sú hrdí na to ,že sa im podarilo nám odovzdať kus svojich spomienok, aby sme ich zachovali. A myslím ,že sme ich zachovali dobre. Uctievajme si našich starších, ctíme tak i sami seba. Vážme si, čo dokázali, vážime si tak i to ,čo dokážeme my po nich. Buďme hrdí na naše deti, sme tak hrdí na to čo sme ich naučili. Odovzdajme im folklórom kus zo seba a na starobu nám to oni vrátia, hoc aj takýmto nádherným fašiangovým dňom.