Tak zase ja- dávno nikto nepísal- napíšem ja...
Nadpis môjho blogu je nie presný, nejedná sa mi o bývalky, o kočky na ulici,...
Nejak sa neviem zmieriť (ako inak to napísať?...), že predo mnou videlo moju dcérku toľko ľudí. Môj manžel- to neriešim, ten na to mal právo. Ale svokor a moja mama...viem že si to neuvedomili, asi mi príšerne šibe, ale mrzí ma to. Mrzí ma, keď mi hovoria, ako vyzerala taká maličká a ešte keď mi povedal svokor niečo ako "aká bola modrá (či aká)" a ja na to, že vôbec nebola a on mi povedal "ale krátko po narodení- ty si ju vtedy ešte nevidela"...chcelo sa mi plakať, kričať, nadávať. Ani to, že prvý ju držal na rukách manžel mi nevadí- robili jej rontgen a ja ako kojaca matka som musela odísť aj z miestnosti...Ale neviem si pomôcť od myšlienky, že ma obrali o to právo- po tom utrpení mať aspoň svoje zadosťučinenie- prím- prirodzenú vec- aby videli svoje dieťa prvý rodičia...
Som strelená? Asi, ale stále sa od toho neviem odosobniť a vyčítam- vyčítam to im, manželovi, lekárskemu personálu. Zatiaľ iba v hlave, lebo keby to poviem nahlas, rozrevem sa a aj tak mi to nebude nič platné...
Ja len, ako sa cez to preniesť?
Akira netrap sa, ty si mama a to je na cely zivot to ti nikto nikdy nevezme!!!! Este si uzijes tolko krasnych momentov a ver mi ze budu len a len pre teba. Ja mam deticky dve a veruze aj dostanu nazadok aj na nich nakricim ale stale pridu a povedia "mami lubim teba" niekedy sa aj sama divim, ze to dokazu povedat vzapati potom ako dostanu....ver mi akira toto je laska na cely zivot.....teraz je akesi smutne obdobie mozno preto to na teba tak dolahlo...nebud smutna dievcatko tes sa zo svojho babatenka...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Možno prejde- skôr nie. Ja som Niki videla hneď na druhý deň ráno, veľký rozdiel to nebol- bolo to moje bábätko, cítila som presne taký istý strach ako po pôrode, cítila som presne tú istú bezmocnosť, vinu, trápenie... Cítila som tú istú lásku a chuť bojovať, tú istú zodpovednosť... Už vôbec nevidím to malilinké, úbohé stvoreniatko, pamätám si iba tie pocity. Spomínam si, ako mi tam bývalo strašne zle, ako som sa cítila na odpadnutie, ako som tam stála a hladkala studené sklo inkubátora... Spomínam si, ako sme "striehli" deň čo deň na čosi nové- videli sme ručičku- tie drobunké prstíky, počuli sme ju plakať, štikútať, kýchnuť si, otvorila očká, pomaličky dorástla do plienok...Viem, uvedomujem si, že mi nikto nevezme meno mama, že ja budem pri prvom kroku a že ja sa najviac teším z pokrokov... Ale viem aj, že prvý krok by bol, vidieť si svoju dcérku- a hovoriť im, aká je krásna...Toto všetko viem, ale neakceptujem. Myslím, že by ma viac postavilo, vidieť nášho drobčeka, vedieť, že žije, že je nádherné bábätko, iba maličké. Vidieť, ako jej dajú "glukózový cukrík" ako odmenu za tú silu... Myslím, že tento môj "úlet" sa nedá pochopiť, ale moje pocity sú asi také, že mi zobrali čosi strašne dôležité, čosi, čo patrilo iba mne. Nedá sa to porovnať s rontgenom, to ma vôbec netrápi- lebo to bol manžel- OTEC a ten má na tieto zážitky rovnaké "právo", ako ja. Toto je vec, keď som ja príšerný človek- samostatná jednotka aj keby sa mám tým zničiť. Pre príklad: než sa Niki narodila, hovorila som, že sa mi nepáči, keď naťahujú bábätká ako mačence, že ja si to neželám. Boli múdri, vraj "počkaj aká budeš rada, keď si ju niekto zoberie. A budeš si hovoriť, bodaj by aj na celý deň" Poznám sa, len oni to brali na ľahkú mieru- teraz sa pýtajú: môžem si ju zobrať,...a ja na to: "keď je dobrá, nie" V obchode sa mi stratila svokra s kočíkom z dohľadu, chodila som ako sup, obledla a všade ich hľadala aspoň pohľadom. Poznám sa. Neviem si predstaviť, že sa mám teraz zdvihnúť a nechať malú samú. Ešte nikdy som ju nenechala samú v kočíku pred obchodom. Ešte nikdy som nešla do schránky, že by bola malá sama. A dlhoooo toho nebudem schopná... Teraz sa chytíte za hlavu, poviete si, že mi naozaj šibe, ale /neviem, možno je to zodpovednosť, materinský inštinkt, žiarlivosť, syndróm ja čama ) túto svoju vlastnosť nebudem vedieť dlho prekonať...
Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na jednej strane Ta viem pochopit - je to obranny mechanizmus - Tvoja princezna potrebuje ovela viac chranit ako ine deticky v jej veku, ale druhej strane musim suhlasit s dievcatami - zbytocne si komplikujes zivot. Pre Teba je urcenych kopu inych veci, ktore zasa ini mat nikdy nebudu. Nebudu ju moct kojit, tvoja princezna sa na Teba usmeje len preto, ze si to Ty, nie preto, ze sa na nu niekto "vyskiera", je to Tvoja dcera, Ty si ju porodila...
Tak si to uzivaj a nechaj, nech si ju uzivaju aj ini.
Ja osobne som velmi rada, ak zoberu synatora na ruky - moj muz, moja mama, sestra, svagor, svagrina, svokrovci... Ktokolvek - lebo vidim na ich tvarach, ako ich to zmeni. Ako neuveritelnym sposobom dokaze ten maly uzlicek vydolovat z ich vnutra to teplo, ktore inak nedostanu von zo seba ani za nic. A oni si to neuvedomuju, ako im zmaknu tvare, ako sa zmenia znova na dieta, ked sa mu prihovaraju. Zakazdym prejdu neuveritelnou premenou. A mne sa paci ich pri tom pozorovat. Mojmu otcovi som Ondreja strcila do ruk pod zamienkou, ze musim nieco urobit. Naschval. Bol totalne zaskoceny, najprv nevedel, co a ako, ako sa zachovat, ci ho prijat... nedala som mu na vyber. A odvtedy sa s nim rozprava, bavi, zoberie na ruky... Aj jeho to zmenilo, hoci som tomu davala len minimalnu sancu. Ale stalo sa.
Tak nechaj aj ostatnych, nech na nich vplyva nevinnost Tvojej princeznej, nech si aj oni ukradnu kusok stastia, ktore dokaze rozdat donekonecna len taky maly uzlicek stastia. Nesnaz sa ich o to ochudobnit.
Pekny den:-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, možno sa ťa teraz dotknem, ver mi, že to nechcem, ale nedá mi. Tvoje myšlienky sú naozaj "divné". Všetci tí ľudia, o ktorých píšeš, že malú videli skôr ako ty /mimo nemocničného personálu/ sú TVOJA A TVOJEJ MALIČKEJ RODINA. Potrebuje kontakt s nimi, vzťahy sa vytvárajú aj cez dotyky. Si mama a nikdy nikto nebude viac. Vzťah, ktorý bude mať vaša dcérka s tebou nenahradí žiadny iný. Myslím, že by si mala byť rada, že /ak som správne pochopila/ boli tí vaši najblížší pri vás práve v týchto momentoch. Je horšie, keď sa nemáš o radosť s kým deliť, keď ostávaš sama.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, ja som moje dieta /narodene v 28. tyzdni/ videla prvy krat spolu s muzom a to po cca 30 hodinach po porode. Nemohli sme sa ho dotknut, len pozorovat cez sklo inkubatora ako bojuje o zivot. A pri tom pocuvat velmi zle prognozy. Boli to pre mna tazke chvile a vzdy ked si na to spomeniem tecu mi slzy. Takze boli sme sice prvi z rodiny, ale... Ostatni ho videli az ked sme prisli domov, 9 tyzdnov po jeho narodeni. Absolutne nechapem ako je mozne, ze k Tvojej malej pustili okrem Teba a muza aj niekoho ineho, ked taketo malilinke deti maju byt chranene pred bakteriami a virusmi, aby sa im este viac nestazovala poporodna adaptacia.
Mna stale trapilo, ze som nemohla ako ostatne mamy mat dieta pri sebe tak ako je to v pripade "normalnych" porodov...ze nebudeme mat k sebe tak blizko, ked sme boli od seba predcasne odluceni atd. Na zdravotnicky personal som neziarlila, zachranovali mu zivot, pomahali napredovat.
Ked sme konecne prisli domov myslela som, ze si ho stari rodicia zoberu do narucia... neurobil to nikto...kazdy sa ho bal chytit, aby mu nahodou neublizil. Malinkeho som mala nonstop ja, ziadna pomoc ani pokolisanie na chvilu. Muz sa ho asi v styroch mesiacoch odhodlal kupat, lebo predtym sa bal, ze mu spadne a pod.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Hmmm, ešteže ťa tu mám, Soni. Videla si ho prvá, síce ako hovoríš- počúvať tie slová,...ale tie som si vypočula aj ja, teraz revem ako malá a neviem si pomôcť. Ani si nevieš predstaviť, aké je dobré, keď ti nemá kto povedať "keď som ju vtedy videl ..." ešte aj teraz to ublíži. My o tom už s mužom takto nehovoríme- hovoríme, že je to za nami, že sme to zvládli, akú máme šikulku... Nehovoríme o tom, že sme si mysleli, že ...nebude. Nehovoríme. Je to čerstvé a načo to pitvať. Ale ako sa obrniť pred tým, keď to hovorí niekto iný? Niekto, na kom vám záleží ale...nedotýka sa ho to tak, ako Teba. Hmmm, a pustili ich. Ani ja nechápem...
Ani ja nežiarlim na personál, som im taká vďačná! Ale občas už som bola v koncoch a keď som očakávala pochopenie-, dostalo sa mi odpovede, že je to strach ako každej matky po celý život...Ja nesúhlasím, nemá matka väčšie obavy, keď je dieťa v nemocnici, keď je choré, keď má problémy?...a vtedy mi nebol pri chuti ani personál.
Manžel malú ešte nekúpal, neasistoval a ani nechce. Ani neprebaľoval, ani nekŕmil, ani ju neuložil do postieľky. Nosí, prihovára sa jej, ľúbi ju, ale toto "je moja práca". Ja som tiež nonstop sama- čo sa týka malej, to zvládam, ale som sama aj na domácnosť- na varenie, upratovanie manželových vecí, pranie, aj na "choď do mesta vybrať dlažbu, pozri tam tam a tam, vyber drez- ten je tam, pozri farbu do predsiene- farby- laky sú tam,..."a toto ma unavuje... Malá ma "dobíja", keď na ňu pozriem, idem ďalej...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Sama viem, že takýto pohľad nie je správny, lenže si aj moc dobre uvedomujem, že sa to nedá takto pochopiť- tu naozaj platí, "kým to nezažiješ..." Vždy je dôležité, mať sa s kým podeliť o šťastie, lenže tento moment moc šťastný nebol a o nešťastie sa občas človek deliť nechce... Sú chvíle, keď človek potrebuje sám seba, svoje myšlienky a predsa pocit, že sa má na koho obrátiť. Napríklad v nemocnici- jediný, koho som potrebovala bol môj manžel- ostatný "podporovali" a pritom neúmyselne zraňovali...cudzí- sestrička ktorá nikdy nezabudla pripomenúť, že "Nicolka je teraz naša", alebo moja mama keď mi z vlastného strachu ničila posledný kúsok nádeje neustálym opakovaním našich šancí, alebo oslava na ktorú som aj v takomto zúfalstve musela ísť a znášať tie pohľady, keď sa svokrovci chválili, že majú vnučku a za akých okolností. Boh mi pomôž, ale rozprávať cudzím ľuďom, že neviem, či naša vytúžená dcérka vôbec prežije... Myslíš, že toto boli chvíľky, keď som potrebovala takúto podporu? Že mi bolo treba vypočuť si hodinu pred pôrodom z takých dôležitých úst mojej mamy, ako je to priskoro? Alebo teraz keď si prisadne ku mne manželova babka a opakuje, ako malá trpela a ako sa oni báli? Ja neviem o tom, čo prežívali oni? A oni vedia o tom, čo prežívam ja, keď si na toto všetko spomeniem? Ako mi všetci náramne pomohli a mne zostali iba oči pre plač? Áno, je to sebecké- ja sa tak nikdy nechcem správať, vždy si dokážem dohovoriť- prvý ultrazvuk- manžel so mnou nebol, išla kamarátka a sestrička ju prizvala nech sa ide pozrieť. Veľmi sa potešila, lenže ja som odmietla. Bolo by fér aby videla naše bábo skôr ako manžel? Ja rozmýšľam takto a asi žiadam aj od ostatných, aby to rešpektovali. A o tom nosení? Aj ja sa teším, keď sa rozžiaria všetky tváre, lenže doteraz bojujem s vetou "Nicolka je teraz naša" a potrebujem si asi dokázať, že už je naša. V jednom prípade hovoríte, že našťastie sa s rodinou stretávať nemusím, v druhom že veď je to rodina. Treba spojiť tieto vety a víde Vám to, čo mne- prečo naťahovať dieťa, keď si kľudne leží v postieľke??
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira ja Ta v tomto chapem a zazila som...
-mna by nikto nedonutil ist na oslavu narodenia mojho syna, ktory bojoval o zivot, preto ani ziadna nebola.
-"podpora" a zranujuce slova z toho obdobia, napr. "ved on je velky ako kurca co kupis v obchode" su pre mna nepochopitelne dodnes.
Mas pravdu... "kto nezazil - nepochopi"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Pre upresnenie- nebola to oslava narodenia Nicol, bola to oslava 50- tky- 3 týždne po narodení našej bábiky a tak sa všetky rozhovory točili okolo nej. Úplný záver bol, keď mi jedna žena prišla povedať, že máme bojovať, že jej Margitka bola tiež dlho v inkubátore a že tiež v NZ, že či poznám toho doktora,...a že prečo tam nie som pri nej- akoby som mohla. Nooo, a potom som zbadala Margitku- veľmi chorú, staršiu ženu, inak malé dieťa...Celkom podporné, nie?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
take veci "potesia"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no, tích povzbudivých vecí, ktoré ma potešili bolo veľa...nie že by mi chcel niekto ublížiť, len namiesto mlčania hovorili...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, zlatko- máš toho málo čo riešiť, že sa zaťažuješ takýmito trudnomyseľnými otázkami? Máš svoj pokladík pri sebe a tak si to vychutnávaj a hoci nespi, alebo si natoč budíka a každých pätnásť minút sa na ňu dívaj a teš sa !!! Ja som tiež stokrát v noci počúvala dych svojho miminka a nechápala, ako sa vo mne vyvinulo také krásne drobča, keď mi v detstve nemal kto komplexy škaredého kačiatka rozohnať. Teš sa deň a noc, že ju máš len pre seba a pri sebe a ostatné zahoď za hlavu...
... zahoď starosti - zahoď svoje starosti - pozri aký je, krásny deň!... ( to nebolo myslené ironicky a vôbec tým nemyslím počasie )
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahoj Akira, strasne tazko sa to cita, co si si musela prezit, ale nic si nevycitaj ani ty a nikomu inemu. Vsak ked sa rodia deticky napr. cisarskym rezom /v celkovej anesteze/ mamicka tiez nevidi ako prva svoje dietatko.
Uz sa tym netrap a uzivaj si toho, ze si mama, ze to vsetko dobre dopadlo.
A ked budes stastna a spokojna ty, tak bude aj tvoja dcerka. A co sa tyka tych poznamok od ludi na to uz nemysli, urcite chceli len pomoct.....aj ked vela krat su slova zbytocne..
majte sa pekne
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, citit z Teba neskutocnu zatrpknutost. Ale asi mas pravku - kto nezazije, nepochopi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nie, tá tvárička na konci mala byť usmiata- šťastná, že to nemusela zažiť... A nie, asi nie som zatrpknutá, iba ma hnevá, keď sa hovorí o tom, ako každý pomáhal a pritom iba ničil... lebo také toto obdobie bolo. Nie schválne, aby ublížil, ale z vlastného nešťastia. Iba si mnohokrát neuvedomili, že to naše nešťasie je o čosi väčšie... A najťažšie bolo, keď čakali od nás, že mi ich podržíme, lebo takí sú ľudia. A naozaj to tam platí, že sa to dá iba ťažko chápať, keď človek nevie... a zatrpknutá nie som, ja som straaaaaašne šťastná, iba mám príšerne komplikovanú povahu, ktorá sa dlho prenáša cez veci okolo... Aj keď s úsmevom, ale vo vnútri s tým stále bojujem... A nie že mi teraz odporučíte psychiatra! Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira :) mne sa to vobec nezda divne, mne sa tiez rozne veci melu hlavou, som rada ze ich niekedy neviem pomenovat, lebo keby som vedela este by som sa mohla stazovat zas na nieco co nikomu nechyba.
akurat mi napadlo ... ked sa drobec narodil, ocino bol s nim pri vazeni a cisteni(kym som si presla aj tretou dobou porodnou ;)), a ja som sa ho na to neskor vela-vela-casto krat pytala, nech mi o tom porozprava, lebo som videla aky je na to hrdy, aky bol stastny, sam si to rad pripominal. velmi som sa tesila ked som na nom videla ako ho tie spomienky a ine veci robili stastnym. teraz mam nenormalne, otrasne, hrozne pocity. jednoducho z nicoho nic nas nechal, nechce o nas nic vediet, este sa sem tam vnutim krpcovou novou fotkou, ze ho potesim, ze nas bude chciet, a on len poznamena, ze ako ten maly vyrastol ... neviem ci sa viac hnevam alebo som smutna, a len si takto babrem psychiku. nemyslis ze by bolo niekedy lepsie mat srdce ako kamen? no ano uslo by nam vela krasy ... nejake to umenie, ale aj vela trapenia - aj ked je to mozno "pekne?" trapenie z lasky
jednoducho mi chyba to, ze ho nevidim, ze je na riska, ktory je na neho tak velmi naviazany hrdy ...
majte sa radi
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jé, ďakujem, že nie som divná! Ja vlastne ani neviem, čo ti napísať..všetky kamarátky ti určite hovoria, aký je ha..., že ho máš vyhodiť zo svojej hlavy,...ale ja cítim (z toho, čo si napísala a ako si to napísala), že okrem hlavy je ešte aj v srdiečku. A na to liek ani rada neexistuje. Možno čas, ale ani ten vždy všetko nezahojí. A kamenné srdce? Raz mi tak skamenelo a neskôr ma to príšerne trápilo... Vtedy som dospela k svojmu názoru, že je lepšie, keď niekto trápi mňa akoby som ja ubližovala jemu. Ale s "pravým kamenným srdcom" by som to vlastne ani nepostrehla, že?
A aj ja uvažujem nad vecami, situáciami, keď bolo niečo iné a odrazu sa to zmenilo. Niekto tu písal- neanalyzovať. (napadla ma pesnička "analýza dokázala ho..." Ja však analyzujem- najmä seba a potom sa to snažím prevrátiť a vytvoriť nového človeka. Lepšieho. A myslím, že po väčšine sa to aj darí, vtedy som na seba hrdá a hovorím si: "analyzovať sa oplatí, akoby inak v sebe človek našiel to lepšie a dostal to zo seba von?"
Držím silné päste, aby sa "ocinove"srdiečko obmäkčilo alebo aby trochu schladlo to tvoje. Aby si sa netrápila...
Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no idem na to na dvere spalne si prilepim papier "Do Not Analyze", o co by bolo vsetko jednoduchsie keby sa to podarilo ak ti analyza pomaha je to super, u mna je to naopak, rozoberam somariny
drzme sa 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No keď analyzujem kraviny ako tá, ktorá je základom tohoto blogu... vtedy by sa mi zišla strelná zbraň. Ale keď analyzujem iba samú seba, dokážem sa "dokopať" k zlepšeniu. Noooo, držme sa a čo ma teraz napadlo: vždy začnime samé pri sebe, potom posúďme tích druhých...
Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte. To sú veľmi smutné zážitky. Trocha to odľachčím. Baby, myslite na budúcnosť, vaše deti a netrápte sa myšlienkami z minulosti. Čo bolo už nieje a nikdy sa nevráti. Mali by sme sa z minulosti poučiť a posunúť sa ďalej. Trýzniť sa myšlienkami keby...............Strácame len čas a odkrajujeme si z prítomnosti, ktorá je možno krajšia, možno v niečom iná. Ja som si tiež všeličo preskákala, pred pôrodom aj potom neskôr, keď na mňa prichádzali depresie počas materskej. Len ja som sa musela aj liečiť a netrvalo to pár týždňov, ani mesiacov, ale pár rokov. Teraz som ako tak v pohode a snažím sa na to ťažké obdobie radšej zabudnúť. Keby som sa neustále k tomu vracala, musela by som sa zblázniť. Takže sa len každý deň sústredím na to krásne, čo nám život ponúka, na dar od Boha, ktorý každý večer ukladám do postieľky............Život nieje len krásny a buď sa s tým zmierime alebo sa budeme stále trápiť. Treba ho len prežiť "se vším všudy". Držím palec
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
joj baby vdaka za kazu novu "vadnu ci divnu" temu
no depky mam dva roky sa len haluzim, nemozna som, neviem schudnut, odobrat sa do prace ... sak ide stale jedno s druhym, stale si vravim aka som spokojna mamina, a ze by mohlo byt horsie, ale clovek (ci zena? ) si nepomoze nech je dobre ako chce furt sa trapi. ja aj viem ze by som sa mala liecit, naozajstne, odborne ... ale sa mi zda ze mam problemov az az a musim poriesit ine veci skor, nez sa dostanem na psychiatriu - dost paradox nie?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tých na liečenie je nás tu viac- a ja stojím na samom predku toho radu. Občas. Inak som spokojná, šťastná, vyrovnaná. Iba občas, väčšinou v období ako je toto (PMS) riešim čosi, čo ma iba tak napadlo a neviem sa od toho odpútať. A vtedy úprimne ľutujem všetkých, ktorí mi vojdu do cesty a vlastne aj seba- pretože ja si stojím v ceste dosť často Lenže na to, aby mi študovaný povedal, že som cvokino nemám čas, peniaze, chuť a dokážem si to povedať kľudne aj sama... Tak teda zdar všetkým šibnutým, ktoré podstupujú samoliečbu á la Naničmama .
Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ved to ... hlavne ze vieme, ze sme sibnute papier nam na to netreba - este to tak! 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
veď čo budeme platiť u cvokára , keď na naničmame je aj tak najlepšia terapia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To je pravda pravdúca! Ale aby som uviedla na pravú mieru- nemyslím si, že na Naničmamu píšu samé šibnuté, to platí iba pre tie, ktoré sa tak občas cítia
Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
no a to je na tom to najťažšie.....odpútať sa od minulosti....keby to sa tak dalo....kopec, ale kopec problémov by bolo tatam....aj som sa to učila, čítala literatúru, presviedčala sama seba....a prišla sebemenšia kríza.....napr. PMS....alebo ako u Akiri.....niečo mi prebehne hlavou....potom sa to vráti, zistí, že mám celkom slušne emocionálne hlavu rozhádzanú, usadí sa tam a mne už niet pomoci....niet....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ako dobre, že tu nie som sama
Mám vás rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira!!!
Čo bolo, bolo, na zlé nemysli, zabudni, nevracaj sa k tomu !
Teš sa z prítomnosti, užívaj si každú minútu a už sa nestresuj takýmito vecami. Život má toľko zákutí, prečo sa akurát motať v jednom temnom a škaredom???
Ja som to už niekde spomínala. Náš prvorodený, tiež predčasne narodený, zomrel po 2 dňoch. A manžel ho videl prvý a poslednýkrát v truhličke, chvíľu predtým, ako ho navždy uložili do ľadovej povianočnej zeme (27.12.)
Ani nerozvádzam, že ja som sa z nemocnice na pohreb nedostala.
Keby sme sa k týmto udalostiam postavili v takom duchu ako ty, tak sa zbláznime, zošalieme. Čestné slovo. Nuž hlavu hore dievčatko a opakujem, TEŠ sa z prítomnosti. Vychutnávaj si ju a ... nevyrábaj si zbytočné mraky v duši. Držím palec!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bože, obdiv... Neviem, čo napísať. Dá sa niečo napísať? Máš môj obrovský obdiv, obrovskú úctu a premýšľam, kde by som skončila ja, po takej smutnej realite...cintorín? Blázninec? Či by som sa dokázala vrátiť do života? Obdiv.
Neviem, Naničmama je moja priateľka- požalujeme sa jej so všetkým, čo nás bolí, aj keď sme inak šťastné. A tak sa ja vraciam aj k smutným veciam, ešte sú čerstvé Ale inak sa stále smejem, besním sa s malou a tieto mraky nevidím. Ale v duši sú a práve tu- na pleci mojej Naničmamky si ich zo srdiečka vyplavujem.
Ale stále vás mám rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Obdivujem ludi ktori prekonali tazke obdobia, dalej obdivujem ludi ktori vyzeraju akoby boli len stastni a nemali zle obdobia v zivote - ze jednoducho maju zivot nalpneny laskou a stastim. ved je to predsa aj ich pricinenie. vlastne obdivujem hromadu ludi, vidim kopu silnych osobnosti okolo seba a su mi prikladom.
akurat zo seba mam pocit sklamania, nielen za myslienky, ale aj zaq tu cinnost co som alebo nie som schopna robit. najzvlastnejsie je to, ze sa najdu ludia co obdivuju mna - "ty to tak super zvladas, maly je taka sikulka vesela ... mas skvelu rodinu a ako ta podrzala ked je ti tazko" ...
no ved my vieme ze nam je fajn, a ja sa radsej chodim aj s uplnymi blbostami vykecat na nanicmamu, aspon potom nevyletim ako atomova bomba pre kazdu blbost ... a viem ze aj normalne super zienky sa trapia hovadinami ako ja a potom ma tie myslienky aj zvyknu prejst, ked spolu zistime, ze rozmyslame nad nesmrtelnostou chrusta ... ked sem zavita taky vyrovnany clovek s jasnym pohladom - verim ze ho ide porazit
teda vsetkym - mier v dusi!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
nooo len tak som si spomenula ... moji stary rodicia minuly rok oslavovali 45 vyrocie sobasa ... stary oco ma 70tku za sebou ...
ked boli mlady, stary oco bol ako profi vojak v cechach, stara mama-mladica s detmi doma u svokry. a on ked prisiel domov kuknut zenu a 3 mesacnu dceru, sa najprv pozdravil 6-mesacnemu synovcovi lebo ten uz trosku viac vnimal a veselo kyval rukami na neho ... no a predstavte si toto mu stara mama pred nami vyhodila na oci ako ju to dorazilo vtedy 
a ze jej velmi luto bolo, akoby ju odstrcil s dcerou a tak dlho ich nevidel (tusim dceru este vobec nevidel dovtedy)
... taketo haluze nas budu matat az do smrti ci co? no zbavme sa ich raz a navzdy
mier v dusi
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, vobec sa takymi vecami netrap. Pusti to z hlavy. Mysli na to pekne, ked ti take reci vadia, jednoducho ich zrus...
Moj maly sa narodil v 30.tt...
Bola sobota - 16:15,pocula som len ako place, nic viac...
O 19:30 prisiel pre neho vrtulnik - dlho neodlietal a pritom bol uz v nom - mysleli sme si ze uz asi nebude treba... ale predsa odletel...
Zobrali ho odomna na 80km, bez toho aby som vedela co je s nim, celu noc som plakala netusiac ci este bojuje o svoj zivot...
Nikto mi neprisiel povedat co je s nim , dali ma na izbu kde sa zo svojich deticiek tesili dve mamicky...
Ja sama, ubolena nie bolestou z porodu ale bolestou v srdci a na dusi za svojim vytuzenym dietatom...
Az na druhy den, bolo to okolo obeda som sa dozvedela ze zije a bojuje - sanca na prezitie - minimalna...
Ja som ho videla az na 5. den - vies podla seba co som mohla zazivat pocas tychto dni...
Prvy pohlad ma zlomil a zlomil by kazdeho...
A dnes ? ... som stastna z 15 mesacneho Marka.
Po roku som sa bola podakovat doktorkam a sestrickam na JISKE za to ze ho mam. Pretoze ony boli pre neho ako druhe mamy. A brala som to tak od zaciatku.
Nebyt ich, teraz by som mohla chystat kyticku a par sviecok ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
hmm, naša malá ešte o celý mesiac skôr Nenapíšeš o vašom boji do "predčasne narodené"? Keď to bolo ešte čerstvé, hľadala som práve takéto informácie- smutné začiatky, no šťastné konce. Možno nás tu nájde aj iná mamička, ktorej pomôžeme prekonať ten ťažký začiatok. A keby- pomôže to ešte aj mne- stále neviem, čo nás čaká a vy už ste tak ďaleko... Držím prsty a sama prvá budem prilepená na sklo, ak napíšeš, ako ste sa mali a ako sa máte teraz...
Ps: ja sa chodím (teda našu opičku chodím) ukazovať každý raz- na JISku aj na Patologických novorodencov na Bratislavské Kramáre aj do Nových Zámkov, keď sa tam práve vyskytujeme.
Ale stále vás mám rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Urcite by som napisla keby som mala pristup na net, ale mame ho asi tak 3-4 mesiace. A aj tuto stranku som nasla nahodou. Vdaka SONICKE, ktora pisala o synovi.
No poviem ti zaciatok bol velmi, velmi tazky. Tiez som velmi potrebovala niekoho kto by mi povedal ze to bude dobre. Maly bol zo vsetkych deti co sme sa takto mamicky medzi sebou poznali na tom najhorsie a aj motoricky vyvin bol dost pozadu. No co ti poviem - teraz ma 15 mesiacov a este sam nechodi. Ale co je velmi dolezite, sam sa postavi a chodi pri nabytku.
Prezila som vela tazkych chvil, ale stalo to za to.
Takze hlavu hore, mysli pozitivne a hlavne ver svojmu dietatu!!!
Vravi saze dievcatka su ovela sikovnejsie, takze nezufaj...
Drzim palce a bozkavame malicku...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A ja som našla naničmamu ešte skôr A nenapíšeš svoj príbeh teraz? Stále sa rodia maličké detičky a ich maminy práve teraz možno sedia za počítačom a hľadajú všemožné informácie... Mne sa páči myšlienka, že môj príbeh niekomu pomôže.
Ps: Nicol sa ešte nevie pretočiť z bruška na chrbát (ani naopak), ale ja to beriem tak, že všetky dietky sú individuálne a určite sa otočí. Možno pomalšie, ale určite. A inak, mám 2 kamarátky a ich detičky (obe 14 mesačné) sa eštelen púšťajú chodiť samé. Tvoj synček nie je pozadu- iba proste potrebuje svoj čas. Veď "má" iba 13 mesiacov- takže je úplne v pohode. Veď majú na právo na svoj čas, nie? Síce sa skôr narodili, ale tie mesiace, ktoré im chýbali iba ležali v inkubátore. A vôbec sa mi nezdá, žeby ste na tom boli tak zle. Ozaj, videla si stránku www.marek.balat.sk ? Tiež drobček a teraz už veľký chlap
Ale stále vás mám rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Cafte baby,
tuto ziarlivost poznam, hlavne z toho obdobia, ked bola Anulik este v nemocnici. Ja sama som ju videla az na piaty den v nemocnici mi nikto nepovedal, ze je tu ta moznost ist za nou, okrem toho bolo zima, ja po cisarskom, musela by som prejst z jednej budovy do druhej po mraze a snehu, takze som ju videla, az ked ma prepustili z nemocnice. Dovtedy ju chodit hladkat manzel a na treti den mi doniesol jej fotku. Strasne som mu zavidela, ale aj som sa strasne balala pohladu na nu ked som ju videla prvy krat strasne som sa rozplakala, toto nebolo babetko ake vidite v telke, alebo u susedov, toto bolo malinkate stvorenie, s kopou hadiciek a pristroje stale piskali a blikali a ja som sa mohla len pozerat cez sklo. Nastastie na JISke boli uzasne sestricky, na tie som "neziarlila". No na oddeleni patologickych novorodencov to bolo ine. Ked som odtial odchadzala, kazdy den som plakala, ze som ju tam musela s nimi nechat. Travila som s nou tam cele dni, len som cumela do inkubatora, davala jej papat a prebalovala som ju, ale vedela som, ze v noci bude hladna, nebude ju mat kto upravit v inkubatore, ani pohladkat. Potom ked ju prelozili do postielky bolo to o to horsie :( Ziarlila som na Spolumamicku, ktora tam aj spavala, v noci pestovala aj moju Dcerenku. Za co som jej bola koniec-koncov velmi vdacna, ale taaaaaak rada by som tam bola ja s nou.
Ale teraz uz neziarlim, pestovat ju moze kto chce a ona sa rada necha :) Nedala by som ju za nic na svete, ale potrebujem si oddychnut. Aj ja som len clovek, a niekde si musim dobit baterky. Viem a vies to aj ty, ze prave pri tychto babetkach proste potrebujes niekedy niekde vypnut, mysliet len na seba.
A najviac som nenavidela tu vetu - a nenavidim ju dodnes a este dlho budem, Neboj, ona to dozenie!
Takze, neboj, nie si sama co ziarli na ostatnych, ale je to Tvoja Dcerenka, a bude vzdy len Tvoja a Ty si ju hlavne vychutnavaj, ale nezabudni ani na seba. Naozaj Ti dobre radim, daj ju obcas rodicom do kocika a posli ich na dve hodinky na prechadzku, vyloz si nohy a NEANALYZUJ, proste si uzi chvilu pre seba!!!!!!!!
jej to je aj tak jedno, kto ju vozi v kociku, ked tam spi
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojky! Tuším máme na naničmame ďaľšie maličké bábätko! Vitaj medzi nami! A napíš o vás viac, poteším sa.
A zase jedna, čo ma chápe Ja som inak "celkom zdravá", nie som nejaká šialená, strapatá baba pobehujúca dokolečka za svojim "mláďatkom", ale ešte ...nedokážem? od malej odísť na taký čas. Popestovať ju dám, ale nemám rada vetu: "daj mi ju". Keď je dobrá, nemusí byť na rukách a keď dobrá nie je, len ju rozčertí, keď ju niekto iný natriasa, na koho nie je zvyknutá- ako písala Kuschel- potrebuje svoj rytmus. A ostatný ho napodobniť nevedia a vlastne sa aj boja- "triasť s ňou" Najviac si oddýchnem, keď mám pokoj- viac ma unavujú nervy a preto "som väčšinou zatvorená doma- vo svojej "pohodičke", chodíme na prechádzky, za kamarátkami, pozdraviť rodinu (iba na chvíľočku, lebo všetci- hoci neúmyselne po chvíľke povedia čosi typu :ona to doženie a ja aby som bola slušná, nevybuchla, radšej idem ďalej)...
Teším sa, že tu máme zase s kým pokecať
Ale stále vás mám rada!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ako to riešiť? povedz to svojmu manželovi a dobre sa vyplač... to ti pomože. ja by som si skor robila hlavu či ked moje dieťa rontgenovali, či mu dali olovenu platnu na vaječníčky ktore su malinke ako čerešničkove kostky a neodpalili jej reprodukciu hned od malička. to že ju videl kadekto ked sa narodila, pýtaj sa čo videli a predstavuj si to. a dakuj za každe info. inak, u všetkych to tak je a nie len u teba. a može byť že pojdeš ty niekomu k porodu a uvidíš jeho dieťa ako prvá a tak sa to u teba vyrovná. čo ty na to láska ? cmuk a nerob si starosti. :)))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, pánečku, ty si strašne komplikuješ život! Takéto myšlienky ti len zbytočne otravujú myseľ - užívaj si všedné dni s radosťami a starosťami, užívaj si dieta ale netráp a nezaťažuj si hlavu niečím, čo ťa oberá o kopu síl a radosti!
Možno je to počasím, možno hormónmi a prejde to - či myslíš, že nie?
Aj môjmu malému robili rontgen keď mal 6 mesiacov a ja som stála za okienkom a dívala sa na to 6 - mesačné telíčko, ktoré manžel držal za ruky ako takého oskalpovaného zajaca, mravorové žilky na jeho vystresovanom a bolesťou vytrápenom telíčku a šlo mi srdce puknúť, čo to tam s ním musia robiť, no nenapadlo ma týrať sa takýmito myšlienkami... Bola som rada, že je to už za nami...
Myslíš, že to nebolo lepšie, ak si ju nevidela hneď? Ako by to otriaslo tvojou "popôrodnou" psychikou? Nemátala by ťa spomienka na pohľad na ňu?
Len si vezmi, ako to vzalo svokra či mamu - ten obraz im nikdy z hlavy nevymažú...
Zalej si čajík, poláskaj sa s malou a vylož si nohy... Koľko okamihov je určených s drobáčikom len a len tebe? O koľko času a pokrokov zo života tvojej malej sú a budú ukrátení oni všetci, na ktoré privilégium budeš mať len ty?! Koľkokrát ty im budeš hovoriť: "Keby ste ju dnes videli ako..."
Hlavu hore moja!