Moja rodinka

S odstupom času sa Vám hlásim a rada by som vás informovala ako sa mi zmenil život. najskôr sa Vám chcem poďakovať za odhodlanie, silu, ktorú ste mi prostredníctvom komentárov posielali. Dokázala som to. V roku 2009 som stretla v zamestnaní človeka, ktorý mi ukázal cestu. Podala som si žiadosť o mestský byt. V júly 2010, presne na narodeniny môjho syna - najstaršieho, som si preberala kľúče od môjho nového hniezdečka- 2 izbového bytu a zavrela brány za "patologickým vzťahom " . Povedala som si dosť, deti si vychovám , už nechcem žiadneho chlapa, už nechcem prežiť žiadne peklo...Dievčatá, netrvalo dlho a na jednej sociálnej sieti /Azet.sk / , kde som chodievala len občas, asi nemusím vysvetľovať prečo, som si našla zaujímavý - komický komentár na moju fotku : "Vraj či robím v pitevni ... ?" Robila som na ARO odd :))). Odpovedala som .... Dievčatká, ja keď som si prečítala jeho komentár na moju fotku prešiel mi cez žalúdok zvláštny pocit, rozbúchalo sa mi srdiečko a príjemne to niekde vo vútry hrialo.Dotyčný mladý muž, nemal ani fotku. Dlho sme si písali a ja som mala v hlave vytvorený obraz ako asi vyzerá, bránila som sa pozrieť pravde do očí, nechcela som sa sklamať...Bolo mi s ním príjemne aj keď som nevedela ako vypadá. Vedel o mne všetko, ja o ňom tiež a verte neverte, tie jeho správy ... ako keby čítal môj život . Vtedy som pochopila, že aj on je týraný. Veru a kruto v 20 ročnom manželstve... Nedalo mi to a vypýtala som si fotku..., moja reakcia...? ....taký cukrík, sladký, taký, čo mňa nezaujíma. :). 30.10.2010 mi ráno zvonil telefón, volal mi on a mal jednu otázku :)) vraj kde to bývam, lebo to nevie nájsť. Božeeeeee :)) som strapatá, neumyta, v pyžame, ja ťa nepustím na návštevu :))) Povedal mi, že nechce ísť na návštevu, vraj mám len vytrčiť ruku cez okno :)) Dostala som krásnu kyticu červených ruží , podotýkam, bola som za tým oknom schovaná, takže ma nevidel ani on ani ja jeho :)), ale cítila som jeho dotyk a cítim ho dodnes. Bol taký pevný, mužný a zároveň jemný. Oficiálne sme sa stretli 1.11.2010, patrilo sa poďakovať za kyticu. To bolo stretnutie. Sedeli sme v aute a bolo ticho. Držal ma za ruku , opieral si jeho hlavu o moju a to krásne ticho :)) , nič sme nevraveli, ale cítili sme obaja, že naše duše sa zhovárajú a rozumejú si. 1.12.2010 odišiel od manželky a dodnes sme spolu... Je mi krásne, nič také som nepoznala, cítim sa ako v rozprávke. A moje deti? Moje deti sú najšťastnejšie deti na svete, pretože ich veľmi miluje a oni mulijú jeho. Dievčatá ďakujem Vám za všetko.