Bláznivy román č. 42

" No čo teda dámy? Čo navrhujete?" spýtal sa ešte raz Belzebub - volajme ho trochu familiarne Belo, nech to neni tak nadlho. Pozrel na sudičky sediace okolo a vylial svoj zvyšok nedopitého mochita do trávy. Už tu sedeli pekne dlho v takejto zostave a myšlienkami sa túlali kade tade. Aj sa ohladilo, a dokonca z tej hrušky nejaký ten lístok padol.
" Nejak ste sa zamysleli a nedopovedali mi, ako ďalej navrhujete."
" Dumáme, dumáme, každá osve. Len sa nejak nevieme rozhýbať. Máš nejaký nápad?"
" Ale veď, čo toľko meditujete? Treba ju odlákať, nech šťastie tým dvom nekalí? Treba. Tak to nechajte úplne na mňa." Belo pukol hánkami na ľavej ruke, ako keď veverička rozluskne oriešok a vytratil sa od hlúčku preč.
" Ja vám neviem. Nemali sme ho asi necha len tak samotného konať." vzdychne si Renka.
" Neboj sa. Nejak to dopadne," mávne rukou Johana.
" A keď to nebude na dobrej ceste? Čo potom. S takým sa neradno zahrávať."
" Spojíme sily. Veď si pamätáte tú povesť o Rastislavových prútoch. Každý osve krehký, no spolu silné. Hádam, nás naraz nepretlačí. Ani Belo nie."
Trochu upokojené sa dvihli a aj keď so zmiešaným pocitom sa každá vracala do domu.

Za oknom sa pohla záclona. To Iza sa pozerala na to stretnutie vonku. Dlho. A oči nespúšťala z Bela. Bela a Belo. Aké smiešne. Už ho niekde videla. Nie nedávno v podniku. Poznala ho. Poznala jeho smiech, chôdzu, pohľad. Akoby sa na neho pozerala denne.
Človek by sa nemal vraciať na staré miesta. A zvlášť nie k spomienkam. Premŕvať sa v nich ako Popoluška v zrnkách popola a hrachu. Bo, z niektorých spomienok ostal len ten popol a od neho sa rýchlo umaže tvár.
A zrazu aj Erik prestával byť tak úžasný.
Nie, nehádali sa spolu. No každodenným životom začínala z ich vzťahu vyprchávať nevšednosť.
Pohlo sa jej pod srdcom dieťa. Erikovo dieťa.
" No tak mami. Hádam by si otca nevymenila za iného."
" Nie, nie, nie ..."
A každým nie, to nasledujúce strácalo na sile. A blízsko toho uzlíčka v jej vnútri sa začínal rodiť nový pocit k Belovi - hlavne pri pohlade na jeho pevný svalnatý miznúci zadok.

xxxxxxxxxxxx

Pred iným zrkadlom, v inom byte stala Nataša. Pozerala si uprene do očí a hádala koľko vrások jej za posledný mesiac pribudlo na tvári.
" Čo toľko na seba zízaš?" zaškriekal krkavec z obývačky.
" Kšaaa, bo otvorím okno. Drž zobák!" prskla slinu, ktorá sa premenila na ropuchu a odskákala k ostatným súkmeňovkyňám.
Aké zvláštne. Tu jej sila sa prejavuje. No keď je v jeho blízskosti, jej čary nestačia. Cíti sa taká osamelá, zraniteľná. Akoby to ani ona nebola, len nejaká obyčajná ľudská bytosť.
A v tom jej to došlo. To meno, tie oči. Ale veď je to on! Ten na ktorého toľko čakala. Ten po ktorom toľko túžila. Je to predsa jej spolužiak zo strednej stridžej, kde sa tak doň bezhlavo zaľúbila.
Zakrútila sa jej znovu hlava, akoby mala 15násť.
Ale čo teraz s tým?