Bláznivý román - časť 1.

Mokrá tráva sa jej lepila na nohy.
Totálne premáčala spodok neerotickej medvedíkovej košele a aj črievičky – pozostatok hriešne drahých červených šteklí za päťstopade euro.
Jej prvý mesačný plat sa rozmáčaval v rozprávkovo mäkkom machu. Striasla ju zima.
„ Je ti zima dievčatko?“ začula za sebou hlas.
-Tak to by išlo, asi budem vedieť kde som. Určite viem o čo ide.
Je to blbý vtip jej kolegu, chystá teraz nejaké super exteriéry pre reklamnú kampaň.
Hovoril jej o tom. Dokelu čo to bolo? Nedávala veľmi pozor na to, čo do nej hučal. Dlho, predlho. Celý večierok. A ona mala plné oči a hlavu len Erika. Hlbokých očí, pevného ramena a ešte lepšie rysujúceho sa zadku v čiernych nohaviciach.
- Dokelu Izabela spomeň si! Už to mám!
Otočila sa energicky.
„ Roman o čo ti ide?!“ skôr skrýkla ako sa spýtala. No keď zbadala na mieste Romana plnofúzatého starčeka zapotácala sa.
„ Preboha.“ Šepla takmer neznateľne.
Bdie? Spí? Divná opica. Alebo to skôr je nejaká haluz? Dal jej niekto niečo do pitia na večierku?
Štípla sa do ruky. Nie, bdie.
„ Kde to som? Kto ste?“
Oproti nej stál Mrázik. Presne taký akého si pamätala z vianočných rozprávok. Brokátovo bohato vyšívané rúcho, červené líca lesknúca sa na slniečku, čo presvitalo cez konáre stromov.
„ Poď za mnou,“ kývol jej zimným žezlom a rezko vykročil. Kráčala ako v polosne za ním.
„ Hej počkajte! Kam ma to vediete!? Spomaľte. Počujete?“
Nedobehla ho. Stratil sa jej. Vstúpil do hustého porastu. Keby verila na rozprávky, tak určite povie, že je to les okolo hradu Šípkovej Ruženky. Len pár metrov a môže vstúpiť dnu. Keby tak mala niečo ostré – taký meč, alebo aspoň nejaký štít. Veď dnu predsa musí niekto byť! Obíde to dookola. Nejako sa dnu hádam dostanem.
Zima ju už prechádzala. Raňajšie slniečko vysušilo košeľu a slabučko hrialo. Len žalúdok sa začínal ozývať. Hlasno a neodbytne.
„ Aha tu je domček. Super. Z komína sa valí dym. Pomôžu my. Dám im číslo na mobil segry a tá pre mňa príde. Toto je fakt blbý vtip.“
Podišla bližšie. Domček už začínal mať obrysy. Už videla okná, dvere. Aj maľovka začínala vyzerať ako skutočná. Pripomínala jej ..... hmmmm .... čo to je? Kde to videla? Je to skutočne to čo si myslí? Je to ......................